Defekt,… som dnes nedostal. Dúfam, že oprava bola dostačujúca a že to tak vydrží až do Rosewood Showgrounds.
Cestou hadov
Po včerajších 60km na Warregego Highway, volím radšej dlhšiu cestu po miestnych okreskách. Vstup stráži had, ktorý sa vyhrieva na nonstop rozpálenom asfalte. Ale cez obed by to nedal ani on.
Cesta vedie cez les a po veľmi dobrom hladkom asfalte. Autá žiadne. Pozerám na tachometer a tam 30km/h ani neviem ako. Horšie je, že neviem koľko. 
Po 10km začína kamienkový hrubý asfalt, naviac plný nerovností a roletiek.
Obyčajné ľudské boľačky
Moje ubolené dlane s mozoľmi sú zasa v ohni. Ďalší styčný bod s poskakujúcim a trasúcim sa bicyklom je zadok. Už od začiatku mám problém obsedieť. Či sú mozole aj na ňom, neviem. To bude môcť zhodnotiť po príjazde na SVK asi iba Roman Sokol z urology.sk. .
Našťastie trápenie trvá „iba“ 30km po osadu Kogan.
Kogan s muchami
Tvorí ju asi 20 domov a pumpa s kaviarňou, ako vystrihnutá zo včerajšieho múzea. Ubolené telo potrebuje oddych, tak sa tu zastavujem na kávičku s čokoládovými keksíkmi. Myslím, že mi započitali aj tú včerajšiu free kávu.
Neviem, či to robí psychika ale cesta po káve a odpočinku sa mi zdá kvalitnejšia a druhú dnešnú polovicu začinam zasa veselší. Trochu mi ju znepríjemní posledných 10 km územím múch. Sú všade a je ich veľa. Núti ma to ísť rýchlo, to nestíhajú všetky. Ale aj tak ich musím stále odháňať.
Keď zastavím aby som odfotil hada, ktorý cestu uzatvára, hneď ma dobehnú aj tie pomalšie muchy a ja musím rýchlo nasadnúť a vyraziť. Toľko dnešná Hadia cesta. Teraz už iba ležím pri bazéne a relaxujem.
Filozofia bytia
Keď dopíšem príspevok, vždy sa zamyslím dokedy to takto pôjde? Každý deň je o čom písať. Zajtra sa iba presuniem 100 – 150km a čo o tom napíšem? Veď všetko zaujímavé sa už stalo. Už nemá čo prísť. Každý deň ma presvedči, že má. A ten dnešný bol pre mňa veľmi zaujímavý.
Banánová pravda
Mám na pláne 170km. Môžem si to dovoliť, lebo sa napĺňajú slová chlapíkov z banánovej plantáže. Deje sa vec, ktorú na bicykli takmer nezažijete. Fúka do chrbta! Už len to ubrzdiť (netušim, že aj na to príde).
Ide to skoro samo a na tachometri 30km/h. V tej rýchlosti si uvedomím, že ten plech, čo ležal vedla cesty, je ŠPZ-ka. Brzdím a mám čo robiť aby som nespadol. Už chvíľu sa mi zdálo, že bicykel začal trochu plávať. To mi začalo fučať predné koleso. Pri brzdeni je to problém. Včera som to prechválil. Zasa mám defekt.
Po zistení na ktorom mieste, konštatujem, že na príčine je prerezaný plášť. Je ďalej nepoužiteľný. Na šťastie veziem rezervný, ale iba cestný. Takú dojazdovku. Napchám do neho POSLEDNÚ veľkú gravelovú dušu, opatrne zbalím posledný fľak na lepenie a vyrážam s vedomím, že na gravelové cesty si už musím nechať zájsť chuť. Pre značku sa vrátim a mám super suvenír domov.
Sklamanie v Oukey
Pred mestečkom Oukey si všímam reklamu na Americké letecké múzeum. Červík sa zakúsol a už hlodá. Je to zachádzka cca. 15km, + čas strávený tam,… Aj tak som nechcel plánovať. Preverujem to ešte na Google. Je to tak a vstupné je zdarma. Silný argument. Je rozhodnuté, ide sa plniť detský sen. Môj dedko bol letecký mechanik. Detstvo som strávil pri letisku v Bechyni a mal som aj podanú prihlášku na školu. Za pilota.
Pomaly prechádzam cez mestečko, mám pol hodinu čas do otvorenia. Obchádzam americkú vojenskú základňu a blížim sa k múzeu. Za bránou stojí veľký Jeep a v ňom poskladaný ešte väčší ochrankár. Vystupuje a začne mi vysvetlovať.
on: je zatvorené
ja: viem, počkám.
on: otvorené nebude, opravujeme cestu
ja: nie, prešiel som, nič tam nie je
on: túto, po múzeum
ja: nikto tu nie je, cesta je ok
on: je zatvorené
atď.
Po 10 minútach to vzdávam a odchádzam. Mám slzy na krajíčku. Mohol som sedieť v legendárnych vrtuľníkoch Bell UH-1 Iroquois a Boeing CH-47 Chinook a vidieť veľa ďalšieho. Som 200m od budovy. „Rozkaz znel jasně. Nesmí prijít za žádnou cenu.“
Opäť na gravel
Navigácia ma neposiela späť ale na dialnicu po ktorej som išiel, ma pripája za 10km. Ako dobre. Teda dobre prvé dva km, potom končí asfalt a začína gravel. Čo teraz? S týmto plášťom do terénu? Alebo sa vracať 10km? Možno to bude iba kúsok. Skúsim. Ešte jeden fľak na lepenie mám. V polovici čaká ďalšie prekvapenie. Zatopená cesta. Na jednej strane, okolo ostnatých drátov, cez blato by to možno išlo obísť. Išlo, ale musím to vypípať. Keď som si sťahoval navigáciu do mobilu, musel som kliknúť na nejakú zážitkovú verziu.
Toowoomba
Dostávam sa do polovice dnešnej cesty, do mesta Toowoomba. Bude to asi veľké mesto, lebo na diaľnici sú vyznačené cyklopruhy. Pri prejazde mestom neposlúcham navigáciu a idem si po svojom. Rozmýšľam pozrieť aj nejakú cyklopredajňu, možno kúpim plášť, lebo tej dojazdovky sa celkom bojím.
Stačí pomyslieť a je vedľa cesty. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by som v Ausrálii kúpil plášť Tufo. Tu majú presne taký istý ako som prerezal. Pre mňa neuveriteľné. Skúste ho zohnať na Slovensku. Majú ich možno v 2- 3 obchodoch. Určite v Cyklo 1 a v Bratislave. Ak sa mýlim ozvite sa, dopíšem vás sem.
Kupujem aj duše a ďalšiu sadu na lepenie. Kvôli plášťom sa cesta neskončí!
V parku si ešte dávam melôn a v dobrej nálade vyrážam. Mesto Toowoomba je veľké, upravené, veľmi pekné a na kopci. Čiže ma čaká zjazd. Plášť budem prezúvať až zajtra, to dám ešte na tomto.
Pretek s kamiónmi
Zjazd má cca. 4 km po diaľnici a ozaj prudký. Road trainy idú pomaly a prekážajú mi. Cítim, že moje brzdy toho majú dosť. Potrebujú schladiť bez stáleho brzdenia. Púšťam to a kamióny predbieham zľava (v Austrálii sa jazdí vľavo). Môj 60 kg bicykel s dojazdovou gumou vpredu predbieha na diaľnici kamióny.
To nie je na chválenie, o tom radšej nikomu nehovorte. Do kempu prichádzam o 18:00 a na tachometri mám 186km. Staviam stan a začína pršať. Bude sa dobre spať. Cesta hadov Rosewood Showgrounds za nami.
P.S. pozdravujem babku od Frčkov. Má 70 a že je moja fanúšička. 
