„Keď si dala baranovi, daj aj mne, daj aj mne.”, spieva Ibi Maiga. Ale teraz vážne. Žiarska dolina nás očarila.
BARANec volíme ako prvý cieľ, lebo sa nám zdá ako najťažšia voľba a chceme ho mať zdolaný čo najskôr (aby sme sa ho striasli). Kvôli nemu musíme skoro vstávať, lebo: „Dlouhý schody do nebe a štreka daleká“.
Cestou sa zastavujeme v miestnom obchode, ale veľkonočného barančeka na desiatu na počesť Baranca nemali, tak sa musíme uspokojiť s vyéčkovaným parížskym šalátom, z ktorého sa celú cestu grgá. Viac plastu má už len Dacia Sandero.
Žiarska dolina
Ideme zo Žiarskej doliny, ktorú poznáme z minulého roka a môžeme konštatovať, že zmodernizovali parkovisko tým, že nahradili vrátnika autovrátnikom. Smolu majú turisti bez hotovosti, lebo autovrátnik nemá rád karty. Takže ich neberie, lebo má rád poctivé mince.
Krížovú výpravu na Baranec začíname krátko po východe slnka a keby sme sa nemotali, tak by sme videli ranné brieždenie. Dúfame, že nebudeme potrebovať pomôcky na ľadovec a do snehu, lebo nemáme cepíny, ani mačky.
Veľkú časť ruksaku zaberá objemný sprej na medvede a dúfame, že ho nebudeme musieť použiť. Jedine by sme s ním mohli dochutiť polievku, keďže obsahuje kapsaicín.
Výstup na Baranec
Cesta je strmá serpentína, čo znamené, že nám už dávno nie je zima, ba navyše sa prehrievame. Hneď sme v tričku. Potrebovali by sme nosiča uterákov, ktorý by nám podával suchý uterák. Nakoľko nie sme superstars, takýmito benefitmi nedisponujeme.
Všade naokolo je samý les, všetci nás predbehli, ale my si držíme stabilné hladnovlkovské tempo, ktorým chceme dobyť vrchol.
Cesta je dril. Vychádzame z lesa, čo je dobré znamenie a záruka kosodreviny, ktorú máme radi. Kosodrevina je náš priateľ. Všade naokolo je samé ihličie a šištičky, vrchol stále v nedohľadne.
Cieľ cesty nie je vidieť, je za ďalším kopcom a ten je za horami – za dolami a tie sú v hmle. Vyzerá to, že dnes Tatry neuvidíme.
Srdcia búšia, lapáme po dychu. Bolia nás nohy. Ruksak je ťažký. Čím viac ideme nahor, tým je ťažší.
Posilňujeme sa mandarínkami, lebo tu okrem ovocia dokopy nič nemáme a čučoriedy vyžrali hladní okoloidúci, ktorí tu boli skôr ako my. Smola. Tešíme sa na lukulské hody v Žiarskej chate, preto si zbytočne nezaťažujeme ruksaky jedlom. A to je dobre, lebo naposledy nás tu na Baníkove prevažoval napchatý ruksak.
A čo bolo ďalej, to vám rozpovieme hneď.
Zrazu sme na peknej cestičke lemovanej červeným barancovitým porastom, taká savana (pumpa). Aj počasie sa dalo dokopy a vyjasnilo sa. Čakáme fantastické výhľady, o ktorých sme neraz počuli. Neponáhľame sa, lebo je na čo sa pozerať, je čo obdivovať.
Tí, čo mohli, nás predbehli, v počte cca 10ks za celý kopec a sme tu osamote. Čakali sme väčšie nátresky. Chvalabohu, už je po prázdninách a nemusíme byť v kolóne. Vieme si predstaviť, ako sa tu v lete tlačia davy.
Baranec
Z hmly vo veľkej diaľke na nás vykukol obelisk, ktorý poznáme z fotografií 7K3J. Týmto naberáme druhý dych a silu do nôh. Cieľ je už viditeľný, lebo doteraz sme si ho mohli len domýšľať. Kopec si za chvíľu môžeme natrieť na chlebík a zaspievať si “aj tak sme stále frajeri”.
Hmla sa valí aj zľava, aj zprava a vyzerá to ako efekty na koncerte Metallicy alebo Motorhead. Bola to proste šou. A my sme jej hlavní hrdinovia.
Horko – ťažko sme doplazili k obelisku a cieľ číslo 1 máme v kapse! Challenge úspešne zdolávame.
Radi by sme si pripili drinkom, ktorý by sa volal challengovica. Ale taký ešte nevypálili. Navrhujeme napríklad kombináciu hruškovice a horských bylín, možno so štipkou akcentu fernetu citrus. Takto si teda štrngáme iba virtuálne a pripíjame aj na ostatných účastníkov 7K3J, ktorí Baranec zdolali.
Žiarske sedlo
Pri pohľade nadol zisťujeme, že až teraz si budeme musieť vypic kalich horkosti až do dna, lebo pod nami je priepasť, ktorou sa bojíme ísť, lebo sa nám točí hlava ako vesmírna stanica okolo zemegule. Vnútorný hlas bije na poplach “bojím, bojím”.
Bola tu aj možnosť sa vrátiť rovnakou cestou ako sme došli, ale nakoniec prekonávame samých seba a pomalými krôčikmi klesáme do Mordoru. Takto vyzerá smrť v očiach! Tento hororový zážitok zanechá brázdu v našej duši. Pomaličky otvárame Pandorinu skrinku so strachom.
Sedemmíľové kroky toto nie sú, aj malý lezúň by bol rýchlejší. Zvažujeme každý jeden krok. Srdce bije až v žalúdku.
Pomaličky sa odvažujeme otvoriť oči aj do strán (nielen pod nohy) a začíname obdivovať krásu okolo seba. Vidíme Baníkov, Roháče, Kriváň. Výhľady sú naozaj bravúrne. Úchvatné. Prvá cena v tombole.
Nevieme, čo nás čaká, vidíme zhora niekoľko obtiažnych úsekov, ktorých sa obávame. Nemáme inú možnosť, len sa im postaviť čelom, cesta naspäť nie je možná. Keď sme sa na to dali, musíme ísť len dopredu. Strach nás nezastaví. Ani nezastavil! Krok za krokom sme zdolali všetky prekážky.
Keď už máme to najťažšie za sebou, neveriacky krútime hlavou a podrobnosti budeme analyzovať v bezpečí.
Cesta je konečne širšia a vychutnávame si výhľady a panoramaty krásnych Západných Tatier. Nabudúce si dáme Plačlivô, keď budeme niekedy opäť v tomto území.
Klesli sme do Žiarskeho sedla a odtiaľ cez smerovník pod Homôlkou to už nie je také strašné k občestvovacej stanici, alias Žiarskej chate. Cesta nemá konca – kraja.
Žiarska chata
Konečne sme tam prišli. Chata vyzerá lákavo, ale jedlo nič moc. Kuchár by mal pozerať: Moja mama varí lepšie ako tvoja. Bol to humáč. Paradajková polievka experimentálnej výroby alias hybrid. Kyselina nenechá na seba dlho čakať. Polievka chutila ako ich umelé vyblednuté muškáty (atrapy) v oknách chaty.
Túto chatu máme v našom rebríčku veľmi nízko. Mali by vymeniť kuchára. Možno sa raz dočkáme. Polievka za 4,50€ s vysokohorskou prirážkou nenadchla. Môžu sa prihlásiť na Gastrobrekeke a s touto polievkou by určite vyhrali.
Paholok, čo mal obsluhovať kolobežky, ktoré sme chceli využiť nielen my ale aj 10 ďalších ľudí pri vedľajšom stole tam nebol. Všetci spolusediaci boli rozčarovaní, že región nepotrebuje od turistov peniaze.
Neznesiteľná ťažkosť bytia
Scénka sa stáva epickou. Rovnako sme pochodili aj minulý rok. Museli sme ísť pešo. A pritom majú na internete napísané, že kolobežky premávajú. Chatár krčí plecami, že to sú externisti, ale výsledky sú podstatné a to konkrétne, že nám nič iné neostáva, len to PEŠO dobojovať do konca, aby sa kruh uzavrel. Celú cestu sa tešíme, ako si sami niečo ukuchtíme a vyliečime si žalúdok. Hocičo je lepšie ako polievka zo Žiarskej chaty.
Baranec – náš prvý skalp v sezóne si ceníme, lebo bol najvyšší a dúfame, že to najťažšie už máme za sebou a odteraz to bude prechádzka ružovou záhradou.
Čo zachytil objektív v deň, keď sme zdolali prvý cieľ našej štvtej sezóny 7 kopcov 3 jazerá:
