Kopce, vzdychy, kopce, blbé reči o umieraní, kopce a furt len kopce. A nakoniec … 2 vrcholy.
7 kopcov 3 jazerá sme sa rozhodli začať veľkolepo. Penzión v Španej doline sme komplet naplnili a počko dalo tušiť, že na tento víkend tak skoro nezabudneme. Keďže najmladší z účastníkov ešte nechodí ani do školy, zvolili sme na výstup najkratšiu trasu po modrej.
Cez Šachtičky až hore na Pánsky diel
Mapa sľubovala mierny dvojkilometrový prechod.
Sobota 9,00 štartujeme
Dnes bicykel odkladám. Obetujem sa v prospech priateľom hoblíkom a turistiky.
Všetci plní optimizmu, s túžbou dosiahnuť jeden z prvých vrcholov výzvy 7 kopcov, 3 jazerá. Vyrážame po modrej. Ako prikazuje mapa.
Vyšlápneme kostolné schody, prezrieme krásny kostol (na opravu ktorého poniektorí obyvatelia Španej doliny prispeli:-)) a ako boh káže, pokračujeme nahor. Veď hore. Stále hore po modrej. Až pri odbočke na Staré hory si uvedomujeme, že máme za sebou 250 metrov stúpania a každá trasa má dva konce. Zvolili sme ten druhý.
Haldy
S neochvejným orientačným talentom navrhujem prejsť po horných haldách a cez lúku sa napojiť na trasu na druhej strane. Aj domáci mi potvrdzujú, že je to dobrá voľba. Pohľady z háld na dedinu sú fantastické.
Sobota 10,10 sme tam, kde sme boli na začiatku,
akurát sme nastúpali 300 m a odchodili prvú hodinu. Vidíme trasu a púšťame sa s nadšením do ďalšieho stúpania. Nemôže to byť viac ako 2 kilometre.
Po kilometri a pol nás 12 ročná Terezka upozorňuje, že tá turistická značka akosi nie je modrá, ale zelená.
Áno, sme pri križovatke k šachte Maximilián a Pánsky diel je znovu opačným smerom. Ako potlačiť vzburu a reptanie? Nefungujú už ani tézy, že to bolo naschvál, aby sme videli krásy Španej doliny. Cítim zákerné pohľady a skrytú nevraživosť. Že by som ako vodca stáda zlyhal? Ja? Neomylný?
Sobota 10,55 nastúpali sme 450 metrov, odchodili ďalšiu polhodinu a znova sme na začiatku.
Keď všetko zlyhá, prečítaj si návod. Pýtam sa miestneho: „Kde je modrá trasa?“ „Stojíš na nej“, Odpovedá pán a pod fúzy sa usmieva. Mám smäd veľký smäd a on má v ruke pivo. Som však hrdý. Žobrať nebudem.
Konečne po modrej
Vyrážame tretím smerom. Inde sa už nedá. Správny tímbilding. Teší sa už len osadenstvo pod 12 rokov. Všetci ostatní ticho zazerajú. Prečo asi?
Chodník má zároveň označenie ako cyklotrasa. Zajtra to dám znova na bicykli.
Oproti mne schádzajú dvaja cyklisti. V očiach im vidím paniku. Pýtam sa: „Ako?“ Oni: „Zverina. To sa naozaj nedá.“ Neverím. Stúpam ďalej. GPS sa asi pokazilo, lebo ukazuje sklony medzi 20% a 30%. A takéto strmáky predsa na Slovensku nie sú. A predsa. Sú, ale o to viac rozbité, vymleté, podmáčané. Šutre, diery, voda, blato, šutre. Osadenstvo odmieta ísť ďalej.
Uvedomujem si, že ako správny vodca musím skupinu rozdeliť na dve skupiny. Vrcholový a servisný (rozumej krčmový) tím. Ten Pánsky diel dnes všetci rozhodne nedáme.
Panský diel
Vrcholový tím v zostave – JA – teda vyrazí. Na moje počudovanie, pridáva sa aj malá Terezka, Ivka a po chvíli okúňania sa odhodlá aj Nataš a Lady. Vyrážame ambiciózne. Žiadne trasy. Kolmo po zjazdovke hore. Max. stúpanie atakuje hodnotu 42%. Fakt sme blázni. Všetci ostatní idú pekne okolo. Srdce mi tepe za ušami.
Sobota 13,10 sme skoro na vrchu Pánskeho dielu
Prvá skupina veselo tlačí na Šachtičkách halušky a baví sa na nás. „Končím. Tu zomriem. Ďalej nejdem.“ kričí Nataša. Mám skúsenosť. Viem, že to dá. Tak si ju nevšímam a idem ďalej. Ak niečo chce, musí ma najprv dobehnúť. Terezka je už s Lady aj tak dávno hore.
13,45 fotíme sa pri tabuli a odfukujeme. Panský diel sa nám odmenil tými najkrajšími výhľadmi. Vidíme Poľanu, Veporské vrchy, Krížnu, Maguru, Ďumbier. Kozí chrbát a v diaľke aj Chopok. Fotíme. Sme šťastní, všetko je zabudnuté a pomaly schádzame. Prvovýstup je za nami, ostáva len guláš dole na námestí. V Španej je dnes veľká sláva.
Záverečná bilancia
Namiesto 4 km, 9 km. Namiesto 300 metrov stúpania niečo okolo tisíc. Namiesto jedného piva, tri. Moja reputácia neomylného turistického vodcu je tatam. Večer spíme ako nemluvňatá. Zajtra dám to isté, ale bajkom.
Nedeľa 10,00 Balíme a vyrážame
Bicyklom na Panský diel
Servisný tím, prevezie na šachtičky autá, vrcholový tím dá trasu na panský diel znova. Baby pešo, na turisťáka, ja sadám na bajk a pokorím horu svojou pevnou vôľou. Končím za prvou zákrutou. Kto tu ten kopec preboha dal? Kto to má šľapať. A ako mám udržať predné koleso na ceste. Uvedomujem si, že toto bude iný challenge. To nebude na bajku, ale s bajkom.
Fučím, šlapem, fučím, tlačím, fučím šlapem, znova tlačím. Už som v polke kopca. Baby sú beznádejne za mnou. Aspoň si myslím. Ak mi niekto poradí, ako sa znova rozbehnúť na bicykli v 20% svahu, dám mu metál. Tie výmoly ma ničia. Pol metrové diery, šutre ako do základov Spišského hradu.
Doteraz som si myslel, že najväčšou motiváciou šlapať do pedálov je prichádzajúca búrka. Nie je to pravda. Najväčšou motiváciou sú mravce. Stačí pár sekundový kontakt nohy so zemou a máte ich všade.
Šachtičky
S pokorou v mysli vítam pohľad na Šachtičky. Teraz to už bude len sláva. Vydýchavam tepovku, nasadám hrdinsky na bicykel a vyrážam nahor.
To už zisťujem, že servisný tým je na ceste na kopec tiež. A baby, ktoré išli za mnou som nechal iba pár sto metrov. Ego je sviňa. Nahovára vám, že ste lepší, ako ste a vy nie.
Na vrchol dorážam s kolegom cyklistom prvý. Tentokrát regulérnou cestou. Je domáci a hovorí mi, že modrou trasou nejazdí žiaden bajker so zdravým rozumom. Okolo kostola je úplne iná, perfektná šotolinová trasa cez les poza hotel.
V priebehu pol hodiny sa na kopci stretávame všetci. Neuveriteľné. Deväť víťazstiev. Deväť šťastných ľudí. Je úžasné prekonať sám seba a dosiahnuť vrchol.
Najúžasnejší pocit je, že sa to dá.
