Ľudia stále sledujú porovnania, zlepšenia, tréningové posuny, výsledky. Čo je podľa teba najdôležitejšie, aby človek dosiahol métu, kedy sa behanie stáva životným štýlom?
Zmysel behu si každý musí nájsť sám.
Pre niekoho je to doplnkový šport, aby robil akúsi aeróbnu činnosť, pre iného prostriedok na schudnutie, mnohí v ňom nájdu istú formu meditácie a uvoľnenia a sú takí, pre ktorých znamená spôsob sebarealizácie a napĺňania športových ambícií.
Ani jeden zmysel nie je menejcenný ako tie iné.
Najdôležitejšie je to, aby tento pohyb prinášal človeku radosť a vnútorný pokoj. Akonáhle je to inak, niečo nie je v poriadku. Môže sa stať, že budeme príliš sledovať svoj progres, dbať na neustály rast kondície a tlačiť na pílu, aby výkony boli čoraz presvedčivejšie. No po istom čase, či chceme alebo nie, príde stagnácia, pokles, zranenie. V takto ambiciózne naladenej psychike príde veľmi ľahko k depresii a nechutenstvu v tomto športe pokračovať.
Robiť niečo, čo nechcem…
Rovnako nútenie sa do behu – pretože niekto povedal, že je to najlepší prostriedok ako schudnúť, alebo nabrať kondíciu – je rýchla cesta, ako s ním skončiť. Pokiaľ si bežec nenájde v tomto pohybe (alebo priestore, kde sa pohybuje) doslova záľubu, je len otázkou času, kedy s tým skončí.
Každý sa musí zamyslieť a vybrať si z toho to pozitívne. A to pozitívne potom musí do svojich tréningov zaraďovať čo najčastejšie, ako sa len dá. Kľudne to môžu byť aj intenzívne výbehy kopcov, kedy ide srdce vyletieť z hrudníka a kľudne to môžu byť pôžitkárske pobehania v pomalom tempe okolo jazera. Treba skúšať, striedať prostredia, denné doby, intenzity, vždy sa nájde niečo, čo človeka chytí za srdce (pokiaľ je športovo založený).
Aby bolo jasné, nezhadzujem súťaživosť. Ak má človek dobrý pocit zo zlepšovania sa, z toho, že tú istú trasu dokáže prebehnúť za kratší čas, alebo menším úsilím, endorfíny to len znásobuje. Ale je to tanec na veľmi tenkom ľade, takže by to nemal byť jediný zmysel behania.
Konzistentnosť a výdrž je najdôležitejšia.
Ak sa človek dostane do štádia, že ide behať bez toho, aby to mal napísané v pláne, alebo aby mu to niekto prikázal, už je na dobrej ceste, aby sa beh stal jeho životným štýlom. Je to síce istá závislosť, nakoľko v prípade nepredvídateľných okolností, kedy sa zrazu niekoľko dní nedá vybehnúť, to človeka dosť mrzí a má akýsi „absťák“. Ako pri všetkom – aj tu platí, že stredná cesta je tá pravá. Všetko s mierou, ale udržať kontinuitu.
Beh má byť teda tá časť dňa, na ktorú sa tešíme, ale ak to náhodou nevyjde, nemá nás to rozhodiť do nepríčetna. S tým istým úsmevom, s ktorým si obúvame tenisky, máme aj vliezať pod sprchu po dobehu.
Kto si v tomto nájde svoj zmysel, nebude riešiť veľké výkony, výbavu, či umiestnenia. Na prvom mieste bude vždy pocit voľnosti pri pohybe v prostredí, ktoré má rád.
