Veľký Rozsutec
Ani jednu sezónu si ju nenechám ujsť. Zimná túra na Veľký Rozsutec patrí k najkrajším turistickým zážitkom.
Od 1.3. do 15.6. tu platí zimná uzávera kvôli ochrane vtáčích druhov. V tomto období sa liahnu mláďatá. Je polovica februára, takže to stíham na poslednú chvíľu.
Veľký Rozsutec je najkrajší vrchol Malej Fatry a právom je nazývaný aj jej kráľom. Malá Fatra je hôľnatého charakteru, ale on je skalnatý a dominantný svojim typickým dvojvrcholom. Má nadmorskú výšku 1 610 m a výstup naň je už považovaný za vysokohorskú turistiku a rozhodne nie je nudný aj vďaka technickým pasážam s prevýšením okolo 1 000 m. V zimnom období je výstup o niečo náročnejší a je potrebná kompletná zimná výstroj, ako mačky a cepín.
Na túru vyrážame z osady Štefanová, ktorá leží na konci Vrátnej doliny, do sedla Medziholie. Tu sa naša skupinka rozdelí na dve časti.
Evka s Ivkou pokračujú na pohodovejšiu Osnicu, ktorá je tiež krásna s úžasným výhľadom na Rozsutec a ja s Ivankou odbáčame v ústrety dobrodružstvu 🙂 doľava.
Tento rok je veľa snehu a zdola sa ani nezdalo, že výstup bude taký náročný. Ale zimná túra na Veľký Rozsutec vie prekvapiť. Keď sme boli asi v polovici lyžiari po ľavej strane strhli lavínu. Našťastie jej unikli a o chvíľu na to sa po pravej strane samovoľne spustila ďalšia, nie veľká, ale stačila na to, aby som sa prestala cítiť komfortne. 🙂
Na tento deň neboli hlásené výstrahy pred lavínami, tak sme to pri plánovaní túry neriešili. Zhodli sme sa na tom, že naspäť sa touto trasou určite nebudeme vracať. Je to južná strana o ktorú sa celý deň opiera slnko, takže popoludní bude kvalita snehu a jeho stabilita na svahu ešte horšia.
Na vrchole sa pri kríži od rómskeho kováča zdržíme asi pol hodinku.
Užívame si bezvetrie a úžasné kruhové výhľady. Naspäť sa vraciame smerom na Medzirozsutce, tým sa plánovaný čas predĺži na celodennú túru.
Prejdeme na druhý vrchol Rozsutca a preklopíme sa na jeho severnú stranu. Tá je čarovná. Úplne iný svet. Všetko omrznuté, stromy zasnežené ako v rozprávke. Zídeme na lúčku so smerovníkom. Škoda, že nemáme viac času, mohli sme vybehnúť aj na Malý Rozsutec, ktorý je na dosah. Pri svojom veľkom „bratovi“ vyzerá ako trpaslík, ale výstup naň dá tiež zabrať.
Pokračujeme ďalej do sedla pod Tanečnicou. Chodník nie je až taký prešliapaný, ako sme dúfali, takže sa dosť namakáme. Ďalej zvolíme trasu nie cez Diery, ale po zelenej značke ponad ne a schádzame z lesa do sedla Vrchpodžiar.
Do Štefanovej sa vraciame už za súmraku a v kolibke sa stretávame s našimi dievčatami, ktoré sa vracali dole po tej istej trase. Mali to kratšie, takže už boli po večeri a spokojné vegetili pri pivku. Zimná túra na Veľký Rozsutec nikdy nesklame. Zase krásny deň aj zážitok.
