Snáď nikomu netreba špeciálne predstavovať Vodné dielo Žilina. Je to ideálne miesto na oddych, rekreáciu či relaxáciu. Stretnete tu cyklistov, korčuliarov, bežcov, mamičky s deťmi aj dôchodcov na prechádzke. I my sme takto na jar začali behávať na Vodnom diele a po ľavej strane sa na nás usmievali nevysoké kopčeky, ktoré obklopujú Žilinskú kotlinu. A tak v nás jedného pekného dňa skrsol nápad – prejsť sa po hrebeni okolo Žiliny. Z Budatína cez Dubeň do Zástrania.
Okresná Žilinská minihrebeňovka
Taká minihrebeňovka, keď sa teraz dá chodiť len v okrese. Nápad nečakal dlho na svoju realizáciu. Ľubko mi vo štvrtok ráno oznámil, že si musí vyčerpať dva dni starej dovolenky. Hneď som googlila model ALADIN na SHMU – sľuboval pekné počasie a volala aj svojej šéfke, či si aj ja môžem zobrať deň dovolenky.
Plán na piatok bol teda jasný. Vo štvrtok večer sme ešte v rýchlosti zavolali Ľubkovej mame, či sa nepridá. S radosťou súhlasila.
Z Budatínu na Dubeň
A tak v piatok ráno vystupujeme z auta v plnej poľnej v Budatíne pri hrade. Usmieva sa na nás červená turistická značka, ktorá sľubuje prechod z Budatína cez Dubeň do Zástrania za nejaké necelé 2 hodinky.
Ráno je pomerne sviežo, sme však dobre oblečení. Síce je marec a jar sa pomaly hlási o slovo, ale v lesoch ešte oceníte termo a zimné bundy. Prechádzame obcou, okolo záhradkárskej oblasti, okolo lúky a riedkym lesom stúpame ponad Žilinu k rozhľadni.
Rozhľadňa Dubeň
Rozhľadňa na Dubni má už takmer 4 roky existencie za sebou a pomaly sa na nej začína podpisovať zub času. Drevo, ktorým je obložená, je vystavené poveternostným vplyvom a náter lakom by mu neuškodil. Každopádne z rozhľadne je krásny výhľad na celú Žilinu, panorámu Malej Fatry, Ľadonhoru, prírodnú rezerváciu Brodnianka a okolité dedinky Kysúc.
Pri rozhľadni si uvedomíme, akí sú ľudia rôzni. Vnímame paradox dnešnej doby. Okolo rozhľadne sa motká starší pán so sáčkom v ruke a zbiera odpadky. Obdivujeme jeho odhodlanie. Na druhej strane si sadáme na lavičku pod rozhľadňou, kde nezodpovední ľudia nechali na stole prázdne plechovky od energetických nápojov a rozhľadňa je celá počmáraná čiernymi fixkami.
Niektorí ľudia cítia neprekonateľnú potrebu dať o sebe vedieť aj takýmto spôsobom. Na to len maminka pokrčí plecami a prehlási: „Jména hloupých na všech sloupcích…“ Doplníme energiu moravským koláčom a pokračujeme v našej púti. Jasné, že svoje odpadky si berieme so sebou. Zamýšľame sa, keď už to človek hore plné vynesie, prečo by mal byť taký veľký problém, to dole prázdne odniesť?…
Problémy však hodíme za hlavu a tešíme sa zo škrekotu sojky, ktorá preletela ponad nás. Chodník bol až doteraz mierne zmrznutý, tu sa však miestami mení dokonca až na sneh. Po necelých dvoch hodinkách chôdze klesáme do Zástrania.
Zástranie
Terén sa zmenil na nepoznanie, okolo nás sú vysoké suché trávy, vyrúbaný les a pod nohami kilo blata. Maminka spomína na časy, kedy tadiaľ chodili ešte ako deti a les bol hustý a plný života. Vyrúbané pláne majú ale aspoň jednu výhodu, keď už nič iné, doširoka sa nám otvoria aspoň výhľady do okolia.
Ľubko nám mizne vo vysokej tráve, príroda volá. Hneď ako hodí bobek, točíme sa, aby sme mohli trasu absolvovať znova, tentokrát v obrátenom garde – cestou späť.
Aha deti, Lykovec
Sme veľmi radi, že sme vzali aj Ľubkovu mamu. My ideme rovnou čiarou späť. Ona však starostlivo pozoruje okolie a čuduj sa svete, zrazu na nás kričí – „Aha, deti, lykovec!“ A tak máme na tomto výlete aj botanické okienko. Lykovec alebo tiež ľudovo božie drievko či vlčie korenie je jedovatá rastlina. Rastie vzácne a samostatne v tienistých a vlhkých lesoch. Kvitne skoro na jar a vytvára ružové súkvetia pozdĺž vetvičiek. Kvety sú veľmi voňavé, avšak môžu spôsobiť bolesti hlavy a závrať, podobne ako špenát s durmanom z COOP Jednoty. Keďže lykovec rastie vzácne, máme veľké šťastie, že sme ho videli.
A preto neseďte doma, choďte aspoň von, do prírody v rámci okresu a objavujte nové miesta.
Nám tento krátky, 3 a pol hodinový výlet, padol vhod. Načerpali sme nové sily, nadýchali sa čerstvého vzduchu, čo to sa priučili a čo to videli. A v neposlednom rade sme vyvenčili Heidinu, ktorá mala síce blato až za ušami, ale po príchode domov sa zvalila a spala.
Pretože unavený pes je šťastný pes a to isté by sa dalo povedať aj o nás. 🙂
