Pôvodným plánom boli tohtoročné ciele Šíp a Stoh. Na Žaškovské lúky nás vytiahlo iba odporúčanie miestnych parťákov večer, po konaní už 51. ročníka Žaškovského minimaratónu. Žaškovské sedlo a lúky – to je MTB nirvána s pozdravmi od medvedice. Ale o tom sme sa mali dozvedieť až na večer.
Drevenica Víkend na hornom konci, ktorú sme objavili v Žaškove a úpek s príjemnými 32°C na horskú MTB cyklistiku priam vyzývajú. Doobeda sme vyrazili cyklochodníkom na Jasenovú a Oravskú Porubu. Trasa tu.
21 km s 360 m prevýšením sme zdolali ako malinu. Zaiste i preto, že nás čakal skvelý obed a Plznička v miestnej Pizzerii.
Žaškovské lúky
Cyklochodník štartuje neveľmi výraznou uličkou medzi domy v hornej časti Žaškova. Potom sa cesta zdvihne a ak vám pán boh nadelí slnečné azuro, z lúk len tak skoro nezídete. Závidím život kravám a ovciam v Žaškove. Cestou sme míňali stádo, asi družstevné, ktoré si na rozdiel od stajňových chovov fakt pochvaľovalo.
Cez 4 Chotáre
Behy a turistické pochody pomedzi chotáre naberajú na Dolnej Orave v posledných rokoch na obrátkach. Nečudo. Kto zažije tieto priestranné zvlnené lúky, poézii Oravy proste prepadne.
Kam sa hrabe Kubínska hoľa, ktorá mi dnes pripomína skôr zastavanú Petržalku alebo lunapark než turistické zázemie. Za celé doobedie sme na lúkach nestretli živého človeka. Ten kľud a pokoj človeka núti odstaviť bicykel, ľahnúť si do čerstvo posekanej trávy a opájať sa zvukmi včiel, múch, vetra a kravských zvoncov.
Ale kde sú kravy, tam sú aj ovady. A to už taká sranda nie je. V jednej ruke repelent, v druhej sprej na medvede,… Čo sme drogéria? Nemali sme ani jedno. Ruky treba na fotenie. A že bolo kam pozerať.
Nechcelo sa nám ísť dole.
Oravská Poruba nás prichýlila vľúdnym slovom a Martimerom. Okolo Žaškova všade čapujú Martiner. A žinčicu.
Veľkým prekvapením bola cyklotrasa okolo Párnických rybníkov. Kedysi ich pri svojej stanovačke objavili Remekovci. Dnes sme na rade my, na bicykloch. Doobednú etapu zakončujeme skvelým obedom.
Žaškovské sedlo
Vyduriť nás z lehátok na poobednú trasu nebolo vôbec jednoduché. Hlavnou motiváciou bol náš sľub, že o piatej podvečer navštívime našich nových Žaškovských kamarátov v sedle. Upravujú tu totiž turistický altánok na útulňu v ktorej sa dá bivakovať a prespať.
Našim obavám, či to zvládneme na bicykloch po turistickej trase sa iba zasmiali. Tak sme vyrazili a samozrejme sme zablúdili.
Po úprave navigácie na pôvodnú trasu sme objavili skratku cez lúku. Tá však bola vyššia ako dlhšia.
„Iba blbec nekontroluje smer“ … to bolo jediné, čo sa dá publikovať z Jankovho výrazu tváre, ktorý je inak za slušňáka.
Načo kecať. Na bicykli i s bicyklom, tlačiac i jazdiac sme sa dostali na hornú vrstevnicu. Cestou nás minulo zopár motorkárov, ktorí tu trénovali na nedeľný motokrosový závod.
Treba priznať, že chodníky na Dolnej Orave sú skvelo upravené a chalani sa fakt snažia. Keď sme však videli tú pitnú batériu, ktorú mali v zálohe na stole, posunuli sme sa radšej ďalej, po chodníku na Hrdoš.
Na Hrdoš
Vedeli sme, že sme hore. Žiadne kondičné lámačky nás už nečakali. Adrenalín, ktorý však mal prísť spôsobilo to nekonečné ticho. Podľa navigácie na mapy.cz (trasa tu) sme mali prejsť po hrebeni a spustiť sa zvážnicou priamo na horný koniec dediny.
Ale nie je zvážnica ako zvážnica. Na tejto bolo čudné to nekonečné ticho.
Dole zvážnicou s pozdravmi od medvedice
„Sem tento týždeň ľudská noha nevstúpila“, napadlo ma: „a určite ani nevstúpi“.
Informáciami o útokoch medveďov je dnes zaplnený celý mediálny priestor. Tadiaľto sa môžu spúšťať fakt, iba nepoučiteľní magori ako my.
Dole sucho a tu na hrebeni obrovské blatové mláky. Pri prejazde a niekoľkých čľupnutiach do mlák som si spomenul na slová pána Kravčíka, že vodu treba zadržovať v lese. Na tomto úseku sa to Oravským lesákom podarilo. Najmä vďaka konárom, haluzine a štiepke, ktoré pri zlom prejazde hrozila utrhnutím prehadzovačky.
Spievali sme si, vycengovali i hlasno básnili Hviezdoslavov Kubín. Fakt sme sa snažili byť hluční. Občas som v strmších úsekoch zastal, čakajúc na kamaráta, ale dlho sa to nedalo. Hneď bolo na mne desať ovadov. Troch som zhodil a ďalších päť doletelo. Boli sme pre ne v tom suchu ako chrumky. Príjemný zákusok.
Mokrí, mastní a slaní
Uľavilo sa nám až pri spodnej poľovníckej chate. Hoci sme temer nezatiahli na pedál, táto zvážnica nás preverila a potvrdila fakt, že častokrát je horšie dole kopcom ako naopak.
Keď sme sa večer Petrovi pochválili, kade sme išli, dostali sme konečne rozhrešenie: „Tade nikto rozumný zo Žaškova a Komjatnej nechodí. Išli ste bicyklami iba pár metrov od medvedieho brlohu, kde má medvedica dve mladé.“
Ďalší deň sme dali ďakovnú jazdu na Komjatnu. Aj tu sme však zliezli z bicyklov. Objavili sme totiž Studničné.
Komjatna Studničné
Nebudem zapierať, všetky naše plány okolo Stohu, Kubínky či Veľkého Rozsutca ľahli popolom. Kam sa môžu hrabať obojsmerné zástupy turistov na Rozsutcoch oproti kráse Oravských lúk v strede ničoho? Ak človek nenájde krásu kdekoľvek v prírode, neobjaví ju ani na najexponovanejších turistických highlightoch. Schopnosť vnímať prírodu, byť sám so sebou, rozhodovať sa bez usmernení a zákazov, len tak pobyť…
Ak chce človek zažiť slobodu a prirodzenú krásu, mal by opustiť komerčné strediská turistického ruchu a objaviť krásu Žaškova. Alebo Komjatnej, Malatinej, Pokryváča, Pribiša a malebných stratených dedín Dolnej Oravy okolo Choča, Oravskej Magury či Malej Fatry.
Tak snáď ten Stoh a Ruzsutce dáme zas inokedy. Plánujeme návrat hneď po prázdninách, keď sa turistický ruch trochu uvoľní.
