V súčasnosti je ťažko myslieť na niečo pozitívne, nebodaj zábavné. Najprv pandémia, ktorá akosi zázračne ustúpila v novinových správach tragickým záberom z vraždenia na Ukrajine. Už som si myslel, že my, čo sme sa dožili dôchodku, nikdy nepocítime oheň nezmyselnej vojny tak blízko seba.
Pandémia a vojna
Zostáva len veriť a dúfať, že sa nájde riešenie, ktoré zastaví boje a vráti všetkým ľuďom na Zemi nádej. Vojna je najťažší zločin a ten, kto sa rozhodol pre agresiu, si nezaslúži žiadnu milosť a ospravedlnenie. V histórii ľudstva bolo veľa vojen, aby sa po nich stavali pamätníky na hroboch miliónov bezmenných a vodcom na námestiach. Ktosi povedal, že vojna je dobrá len pre tých, ktorí sa prizerajú. K tomu akosi patrí otázka: Komu vojny v minulosti prospeli? A komu prospeje tá dnešná?
Turistika je liekom
Turistika je liekom, ktorý dáva zabudnúť na všetky drobné i veľké problémy. A to aj vtedy, keď sa vyberieme na chodníky, ktoré nevedú k atraktívnym cieľom. Už dlhý čas ma lákal vrch Lysec (716,4 m n. m.) neďaleko Lučenca. Vybrali sme sa naň v sobotu 5. marca.
Za východisko sme si zvolili Príboj. Zastávka autobusu zo Zvolena do Veľkého Krtíša je na pravom brehu riečky Tisovník, asi tucet domov osady na ľavom. Ako tomu v takýchto dedinkách a osadách býva, aj tu sú staré domy vystavené zubu času, ale i také, ktoré dostávajú nový šat. Hneď pri tom prvom vidíme auto so švajčiarskou značkou. Možno nejaký Slovák pracujúci v alpskej krajine, možno naozaj nejaký cudzinec. To nie je podstatné, hlavne že sa mu darí zachrániť dom pred zánikom.
Z Príboja na Lysec
Sledujeme červené značky a hneď môžem napísať, že značenie je tu kvalitné, čo v takýchto menej atraktívnych regiónoch nebýva pravidlom. Cesta nás vyvedie na lúčnatý chrbát s ďalšou osadou Imrov Kopec. Od nej vidíme náš cieľ. Skôr, ako sa k nemu dostaneme, musíme zísť do doliny potoka. Podľa smerovníka je to Pravický potok, na mape čítame trochu nelichotivé pomenovanie Kakatka. Medzi potokom a Imrovým Kopcom je oplotený les – zvernica, ale akú zver tam chovajú, nevieme, žiaden z obyvateľov sa nám neukázal. Nad hlavami sledujeme vzdušný súboj. Dva krkavce útočia na myšiaka. Táto „malá vojna“ sa nedá porovnať s tou veľkou, ľudskou, a je samozrejmou súčasťou života v prírode. Krkavce chcú mať pokoj, však patria medzi našich najskorších hniezdičov, a je absolútne prirodzené, že si chránia potomstvo pred predátormi.
Neslané
Stúpame lesom, ktorý je na mape nazvaný Neslané. Je to akoby symbolické, lebo aj ja som akýsi nemastný-neslaný a len ťažko dvíham nohy najmä v strmšom úseku na záver. Mám ich akési „drevené“. Môžem sa vyhovoriť na vek, ale skôr to opäť môžem pripísať nie práve zdravej životospráve. Asi by bolo načase, aby som ju prispôsobil veku.
Pod vrcholom Lysca
Pod vrcholom Lysca sa naša červená značka spája s modrou, ktorá prichádza z horskej dedinky Lentvora. Ešte krátky výstup a sme na vrchole, ktorý je obklopený hlbokou priekopou a valom. Ide o dielo našich predkov z mladšej doby bronzovej, ktorí si na dominantnom kopci postavili opevnené sídlo.
Z geografického a geologického hľadiska je Lysec súčasťou pohoria Ostrôžky, ktoré vzniklo pri sopečnej činnosti v mladších treťohorách. Vrchol je zalesnený, niektoré duby, hraby či vtáčie čerešne sa vekom zmenili na prirodzené sochy a súsošia.
Nuž, niekedy sa nám, turistom, smejú, že sa terigáme s batohmi na kopce, aby sme sa z nich podívali, ako je dolu pekne. A na vrchole si pripijeme pohárom vína či pohárikom borovičky, ktoré by sme pohodlnejšie mohli vypiť dolu v meste či dedine. Čo už? Pochopí to len ten, koho chytí turistická mánia poznať neznáme a obetovať tomu štipku potu. Výhľad z Lysca je skromný, smeruje na juh, o čosi sa rozšíri z lúčiny pod vrcholom. To už schádzame po modrej značke do Ľuboreči. Iná možnosť zostupu je do Lentvory alebo cez Prahu a Ľupoč do Haliče.
Pod vrcholom Lysca je údajne asi 150 dlhá stará banská štôlňa, ktorá je vyhľadávaným zimoviskom netopierov. Nenatrafili sme na jej vchod, azda nabudúce.
Pohodlný zostup dáva zabudnúť na únavu z výstupu. Les sa prebúdza zo zimného spánku. Hoci zeleň, samozrejme, ešte chýba a pripomínajú ju iba trsy brečtanov, ktoré sa vytrvalo šplhajú po kmeňoch dubov, a ani kvety si ešte netrúfajú otvoriť svoje puky, predsa len už v lese pribúda viac vtáčích hlasov. Ešte pár slnečných dní a znova príroda prepukne v pestrých farbách i zvukoch.
Skôr ako uvidíme prvé domy Ľuboreče, neodoláme ponuke nahliadnuť do tzv. Tatárskych pivníc. S takýmito podzemnými obydliami sa na juhu stredného Slovenska stretávame pomerne často. Najznámejšími lokalitami sú Brhlovce a Lišov. Spájajú sa s nimi povesti predovšetkým ako s miestami, podzemnými skrýšami, v ktorých hľadali obyvatelia záchranu pri plienení nepriateľov, možno už Tatárov, skôr Turkov. Panstvo osmanského sultána sa po porážke pri Moháči rozšírilo až do Poiplia a v druhej polovici 16. stor. patrila Ľuboreč do sečianskeho sandžaku. Viac o histórii dediny na obecnej stránke https://www.luborec.sk/obec-2/historia/
Ľuboreč
Prechádzajúc Ľuborečou míňame dom, v ktorom sú spomienkové, muzeálne expozície venované histórii obce a dvom osobnostiam, ktoré sú s ňou spojené. Ide o Daniela Maróthyho a jeho dcéru Elenu Maróthy – Šoltésovú.
Daniel Maróthy sa narodil 14. apríla 1825 v susednej Maškovej. Krátko po narodení dcéry Eleny prišiel ako evanjelický farár do Ľuboreči a tu sa 18. apríla 1878 zavŕšila jeho životná púť. Aj on bol literárne činný. Najznámejšou je jeho báseň Dvojaka ľúbosť, ktorá vyšla tlačou v roku 1851. Nájdete ju aj v Zlatom fonde. Elena Maróthy – Šoltésová, ktorá sa narodil 6. januára 1855 v Krupine, bola aktívna v slovenskom ženskom hnutí a spod jej pera vyšlo unikátne dielo Moje deti, ktoré sa zrodilo v ťažkom bôli po predčasnom úmrtí oboch detí.
Rodákom z Ľuboreči je aj Ján Benedikti Blahoslav (* 11. augusta 1796), ktorý ako pedagóg pôsobil na prestížnom kežmarskom lýceu. Patril k blízkym spolupracovníkom Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Viac o ňom na obecnej stránke Luboreč
Na obecnej stránke sa dozvieme i o ďalších rodákoch z Ľuboreče. Ema Goldpergerová (* 5. marca 1853, Ľuboreč – † 28. októbra 1917, Martin) sa venovala národopisu a jej zbierky sa radia medzi základný fond Slovenského národného múzea. Ján Hrk (* 8. júla 1923, Ľuboreč – † 4. júna 1991, Bratislava) pracoval ako hudobný redaktor v rozhlase i televízii. Komponoval pochodové piesne a oratória a pre zbory upravoval ľudové piesne.
Dnes sme boli akísi prirýchli a v Ľuboreči sme museli vyše hodiny počkať na prvý autobusový spoj do Lučenca, kde sme sa ešte pred odchodom rýchlika mohli osviežiť celkom dobrým pivom.
