Jeden z posledných prázdninových víkendov sme sa rozhodli opäť zasvätiť plneniu cieľov z výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Keďže jednotlivé ciele z tohtoročnej výzvy boli viac východne od našej hlavnej dediny, v ktorej žijeme, naplánovali sme si v rámci jednej cesty splniť hneď dva ciele. A tak sme sa vybrali na východ, do Krásnohorského Podradia, odkiaľ sme mali výbornú štartovaciu pozíciu k obom našim plánovaným destináciám – Zádielská tiesňava a jaskyňa Domica.
Krásnohorské Podhradie
V Krásnohorskom Podhradí sme sa ubytovali v štýlovom apartmáne s výhľadom priamo na hrad Krásna Hôrka už v piatok večer, aby sme do Zádielu mohli vyraziť hneď na druhý deň ráno. A tak aj bolo.
V sobotu po raňajkách sme naskákali do auta a odviezli sa ešte viac na východ, do dedinky Zádiel. Zablúdiť sa našťastie nedalo, pretože stále sme pokračovali, podľa mňa, po jednej jedinej ceste, ktorá tadiaľto vedie. V diaľke sme zbadali obrovské skaly a nám bolo jasné, že ideme správne, čo za chvíľu potvrdila aj dopravná značka, ktorá nás poslala doľava. Prudkou zákrutou sme sa dostali do Zádielu, dedinky, ktorá je vstupnou bránou do Zádielskej tiesňavy.
Prešli sme po hlavnej ceste celou dedinou a na jej konci sme natrafili na parkovisko. Vypýtali si od nás 1,5 € a my sme si mohli vybrať miesto na parkovanie. O tomto čase, okolo deviatej hodiny, ešte bolo naozaj z čoho vyberať. Zaparkovali sme, zadívali sa do výšky na vrcholky skalných útesov, ktoré nás už lákali k sebe a mohli sme vyraziť….
Zádieľska tiesňava
Zádielská tiesňava je súčasťou Zádielskej doliny a celá meria cca 3 km. Len čo sme do nej vstúpili, vedeli sme, že nás čaká nádherná turistika. Od samého začiatku sme síce kráčali akoby po asfaltovej ceste, ktorú z času na čas vystriedala kamienková cesta, ale okolo nás sme vnímali nádherný les. Masívne skalné bralá a kolmé steny pôsobili tajuplne, keďže ich vrcholy sme viac menej nevideli cez husté koruny stromov a iba sme ich tušili. Celou cestou cez tiesňavu nás sprevádzal Blatnický potok tvorený mnohými kaskádami a menšími, či väčšími, vodopádmi. Práve kombinácia hustých stromov, studených skál a zurčiaceho potoka spôsobila, že cesta na koniec tiesňavy bola veľmi príjemná aj napriek tomu, že táto augustová sobota bola opäť veľmi horúca.
Miernym stúpaním sme napokon prešli až na koniec tiesňavy, na ktorom nás čakal rozcestník a upozornenie, že ak prejdeme ešte 250 metrov, dostaneme sa k Zádielskej chate. Odniekiaľ vybehol malý psík a ten nás naozaj bezpečne doviedol až na chatu. V nohách sme mali síce len pár kilometrov, ale neodpustili sme si aspoň malé osvieženie v podobe pivka či kofoly a naše deti aj v podobe bryndzových halušiek. Posilnení sme sa mohli vybrať ďalej….
Modrá to istí
Ďalej po modrej turistickej značke. Kráčali sme asi tri kilometre, a keď sme už fakt dosť dlhú dobu nikde nevideli modrú turistickú značku, zhodli sme sa na tom, že určite nejdeme správne 🙂 Takže sme sa tri kilometre vrátili späť na chatu (po ceste späť sme zistili, kde sme si pôvodne nevšimli, že modrá odbáča, ale vzhľadom na vzdialenosť, ktorú sme už mali v nohách, sme sa rozhodli nepokračovať po nej).
Pod chatou sme zišli ešte nižšie k rozcestníku, ktorý nás privítal, keď sme vyšli z tiesňavy. Rozcestník nás opäť posielal po ceste označenej modrou, ale presne na opačnú stranu a tak sme sa vybrali po nej. Zišli sme ešte kúsok ku tiesňave, prešli cez rampu, za ktorou bol mostík cez potok (ten som registrovala aj, keď sme tadiaľto prechádzali po prvýkrát J). Prešli sme cez neho a začalo sa prudké stúpanie (cca 1,5 km dlhé) lesnou cestou až k okraju Zádielskej planiny.
Krkavčie skaly
Pri Okrúhlom laze sme sa po prvýkrát dostali k vyhliadkovému miestu, ktoré nám úplne vyrazilo dych. Tá nádhera okolo nás bola neopísateľná. Dlho sme sa ňou kochali a to sme netušili, čo nás ešte čaká o pár stoviek metrov ďalej. Ďalšia vyhliadka nám bola ponúknutá na Krkavčích skalách a to sme už naozaj zostali v nemom úžase. Skalné útesy rozmanitých tvarov pôsobia majestátne a zrazu dokazujú človeku, aký je malý. A to najmä pri pohľade na skalolezcov, ktorí práve tieto útesy zdolávali….. Čistý pokoj a čistá energia….. a to aj napriek relatívne veľkému množstvu ľudí, ktorí sa tu stretli.
Po hodnej chvíli sme pokračovali v našej ceste. Po výstupe na planinu cesta viedla ďalej označená modrou turistickou značkou lesíkmi a lúkami, pričom chodník sa striedavo približoval a vzďaľoval od skalnej steny nad dolinou. Celá cesta, ktorú sme absolvovali zo Zádielu, cez tiesňavu až na planinu (ak nepočítam našu 6 kilometrov dlhú zachádzku), bola súčasťou náučného chodníka so siedmimi informatívnymi tabuľami. Siedma sa nachádzala práve kúsok za Krkavčími skalami. To bola informácia pre nás, že cca po jednom kilometri musíme zísť z „modrej“ cesty a ďalej pokračovať neznačenou cestou.
Zádieľ
Aj keď oficiálne cesta do Zádielu nie je označená farebne ako turistická, šípka na kopci nás na ňu pekne naviedla. Evidentne ide o často využívanú cestu, dôkazom čoho bolo aj to, že sme tu stretli veľa iných turistov. Je to však pomerne prudká cesta dole, ktorá dala poriadne zabrať najmä našim kolenám a opäť sa nám potvrdilo staré známe: „Radšej trikrát hore, ako raz dole.“ Ale napokon aj toto sme zvládli a šťastne sme sa dostali späť do Zádielu. Vyšli sme k parkovisku, ktoré už o tomto čase bolo úplne plné. V bufete sme ukončili našu takmer 18-kilometrovú túru opäť pivkom a kofolou a mohli sme sa vrátiť do Krásnohorského Podhradia.
Jaskyňa Domica
V sobotu sme si príjemne zaturistikovali a v nedeľu sme sa mohli pustiť do plnenia ďalšieho cieľa. Jeho zdolanie bolo jednoduché, keďže išlo o jaskyňu, pred ktorej vchod sme sa mohli doviezť autom.
V Krásnohorskom Podhradí sme sa odubytovali a tentokrát sme vyrazili smerom k domovu, t. j. na západ. V dedine Plešivec sme odbočili doľava a o 10 kilometrov sme sa dostali priamo pred vchod do Domice.
Návšteva jaskyne
Prehliadky sa tu organizujú každú hodinu, pričom podľa informácií na internete sú na výber dve trasy – jedna krátka (45 minút) a druhá dlhá (60 minút) spojená s plavbou loďkou po rieke Styx v jaskyni. Samozrejme, my sme si vybrali tú dlhú. Na naše sklamanie sa však plavba loďkou nekonala. V jaskyni nebola voda….
Napriek tomu okruh jaskyňou bol veľmi pôsobivý. Jaskynná výzdoba je naozaj bohatá a tajomnosti jaskyni pridávali aj informácie o archeologických nálezoch. Predstava, že tu voľakedy žil praveký človek…., hmmmm 🙂
Jaskyňa Domica sa nachádza v tesnej blízkosti maďarských hraníc a spolu s maďarskou jaskyňou Baradla tvorí jednotný genetický celok. Už teraz vieme, že v budúcnosti chceme navštíviť aj toto siamské dvojča jaskyne Domica.
Záverečné hodnotenie:
Náučný chodník Zádielská tiesňava, ktorý vedie zo Zádielu cez roklinu a Zádielskú planinu späť do Zádielu, tvorí ucelený okruh. Ponúka nenáročnú turistiku (určite ju zvládnu aj deti), ktorá však uspokojí aj najnáročnejšieho turistu. Je to určite jedna z najväčších atrakcií nielen Slovenského krasu, ale Slovenska vôbec. A rovnako, ako jednu z najväčších atrakcií Slovenska, by som hodnotila aj jaskyňu Domica. A to bez ohľadu na to, či sa dá cez ňu previezť loďkou alebo nie.
