V sobotu sme sa rozhodli dobyť Maginhrad. Nie je to kopec vysoký, ale dal nám zabrať z jednoduchého dôvodu, že sme na ceste k nemu akomak blúdili.
Vlakom do Hrachova
Vystúpili sme z vlaku na zastávke Hrachovo a najprv sme išli do tejto dediny na pravej strane Rimavy. Podľa údajov na obecnej stránke je existencia osady doložená prvý raz v roku 1353.
Niekedy v 1. pol. 15. stor. postavili na návrší hrad. Legenda hovorí, že mal 1 vežu, 4 brány, 12 komínov, 52 miestností a 365 okien. Bol dôležitou pohraničnou pevnosťou v čase, keď panstvo tureckého sultána siahalo až na juh Slovenska. V roku 1631 v ňom majiteľ Gašpar Jánoky zriadil školu Schola castellona Rahoviensis“, v ktorej sa vzdelávali synovia zemianskych rodín.
O vtedajšom živote na hrade píše Samo Tomášik vo svojej próze Malkotenti. Počas posledného kuruckého povstania, ktoré viedol František II. Rákoczi, bol hrad značne poškodený. Ako vieme, v kuruckom vojsku bojoval aj Juraj Jánošík, ktorý sa v bitke pri Trenčíne dostal do cisárskeho zajatia a prezliekol uniformu.
Jánošíkove povesti
Ako strážca Bytčianskeho hradu pomohol k úteku zbojníckemu vodcovi Uhorčíkovi, sám sa potom pridal k jeho družine a postavil sa na jej čelo. Uhorčík sa skúsil usadiť ako slušný občan pod menom Mravec na klenovských lazoch. Obaja sa dostali do pozornosti drábov a ocitli sa vo väzení v Hrachove. Zrejme v novom kaštieli pod hradom, keďže hrad bol po bojoch v dezolátnom stave. Spoza mreží sa zbojníci dostali spôsobom, aký pretrval do dnešných čias: úplatkom v podobe kožušín. Devastácia hradu pokračovala a posledný majiteľ Gustáv Okolicsány predal v roku 1907 jeho múry ako stavebný materiál.
Renesančný kaštieľ, ktorý postavili v roku 1565 a prestavali v roku 1727, je dnes nevyužívaný, ale pri pohľade spoza plota sa zdá, že je ešte v dobrom stave. V minulom storočí, od roku 1922, slúžil potrebám gazdovskej školy, neskôr poľnohospodárskeho učilišťa so špecializáciou na záhradníctvo.
V Hrachove sa zachovali aj ďalšie stavby z 19. stor., ale nechýba tu ani nová výstavba, ktorá sa snaží vniesť do dedinskej architektúry nové prvky.
Rímsko-katolícky kostol na dolnom konci dediny dokončili v roku 1769. Dominantný evanjelický kostol vyrástol v roku 1808 na mieste staršieho, dreveného. Z neho sa zachoval oltár a maľované epitafy. Za ním je cintorín. Keď ním prechádzame, vidíme, že v obci dominujú typické slovenské priezviská, známe aj od nás, spod Poľany.
Samo Vozár
My sme sa zastavili na cintoríne kvôli tomu, že hneď v blízkosti vchodu je hrob Sama Vozára, o ktorý sa vzorne starajú žiaci miestnej Základnej školy so školou materskou nesúcej Vozárovo meno. Stojí aj Vozárov rodný dom, označený pamätnou tabuľou. Narodil sa 3. apríla 1823 a patril medzi najaktívnejších členov Štúrovej družiny na prešporskom lýceu. Zúčastnil sa stretnutia v Štúrovom byte 14. februára 1843, na ktorom boli dohodnuté základné kontúry novej podoby slovenského spisovného jazyka a hneď v ňom začal tvoriť.
Jeho báseň Keď boli Turkom rohy už zlámané s dátumom 30. marca 1843 je vôbec prvým známym pokusom voviesť do literárneho života štúrovčinu. Počas revolúcie v meruôsmom roku bol spolu s ďalšími malohontskými národovcami uväznený. Svojho pronárodného presvedčenia sa nevzdal ani po stíchnutí revolučného vrenia. Začiatkom decembra 1850 sa dostal v Rimavskej Sobote do potýčky s maďarskými nacionalistami alebo maďarónmi a zrejme utrpel také zranenia, ktorým 5. decembra podľahol. Odišiel tak priskoro aj nadaný literát, ktorý nadšene obhajoval slovenčinu a do nej preložil niektoré práce Shakespeara, Goetheho, Puškina a Mickiewicza.
Na rozdiel od svojich druhov, romantikov, bola jeho tvorba lyrickejšia, až melancholickejšia. Dal v nej vyniknúť osobným pocitom, osobným bôľom. Také sú jeho básnické cykly a veršované drámy. Svoj politický postoj vyjadril v brožúre Hlas od Tatier, ktorá vyšla tlačou až po jeho úmrtí.Viac o Samovi Vozárovi.
Vyšný Skálnik, Ján Botto
Z Hrachova sa vraciame na ľavý breh Rimavy do dediny Vyšný Skálnik. V ňom sa nachádza rodný dom ďalšieho štúrovského poeta Jána Bottu. Aj o ňom sú základné informácie a výber z diela tu. Ján Botto sa narodil 27. januára 1829 a jeho rodný dom, označený pamätnou tabuľou, práve opravujú. V susedstve, pred Obecným úradom, je Bottov pomník.
Botto, ktorý sa pod svoje básne podpisoval aj ako Janko Maginhradský, bol zememeračom a zomrel v Banskej Bystrici na infarkt 28. apríla 1881, teda ako 52-ročný.
Tajomný Maginhrad
Práve tajomný Maginhrad, ktorý zachytil v básni Báj Maginhradu. Dnes je vrch, na ktorom kedysi stál hrad, spoznateľný už na diaľku rozhľadňou. Z Vyšného Skálnika k nemu smeruje náučný chodník.
Na dolnom konci dediny zabočíme doľava k vodnej nádrži. Zachytáva vody z prameňov, na ktoré je tento kraj bohatý. Jazierko nie je len zdrojom vody, ale aj obľúbeným cieľom rybárov a v prípade dobrej zimy aj korčuliarov.
Na náučnom chodníku je celkom tucet informačných panelov a zastávky oživujú drevené skulptúry. Na svahoch v lesoch nad nádržou sa nachádzajú staré bane, v ktorých sa ťažili kvalitné pieskovce. Sú základom horninového zloženia Pokoradzskej tabule. Na nich sa v čase vulkanickej aktivity v susedstve uložili vrstvy andezitových zlepencov a brekcií.
Pieskovcové bane
O geologickom zložení a o ťažbe kvalitného stavebného kameňa už od 14. stor. hovoria texty na 3. a 4. tabuli náučného chodníka.Ďalšie tabule nám približujú miestne lesné spoločenstvá a históriu Vyšného a Nižného Skálnika.
Vyšný a Nižný Skálnik
Trasa vedie okrajom lesa, ale chýbajú tu značky. Pri stole s ohniskom nevieme ako ďalej. Pravda, keby som bol trošku pozornejší, bol by som si všimol na okraji tabuli náčrt trasy náučného chodníka.
Takto sme tvrdohlavo hľadali priamu trasu k rozhľadni lesom. Vošli sme do dolinky s hlbokou úžľabinou vyrytou vodnými prívalmi v pieskovcoch. Nádej, že sa bočnou cestou dostaneme na zalesnený hrebeň a ním na Maginhrad, rýchlo vychladla, ale stála nás dosť síl. Až na hrade som si všimol, že podľa náučného chodníka sme mali zísť až na okraj Nižného Skálnika.
My sme sa rozhodli pre neznačenú cestu, ktorá nás napokon priviedla na žlto značený turistický chodník a po ňom sme už hravo prišli na Maginhrad.
Hrad Maginhrad
Archeologické nálezy naznačujú, že na výraznom kopci nad dolinou Rimavy mal svoje sídlo už človek konca doby kamennej. Samotný hrad vyrástol asi v 13. stor. a zohral významnú úlohu v 15. stor., keď bol jednou zo základní Jiskrovych vojsk. Po skončení bojov o nástupníctvo na uhorskom tróne sa tu zdržiavali bratríci. Potlačenie tohto hnutia patrilo medzi hlavné ciele legendárneho kráľa Mateja Korvína. Keď jeho vojská vedené Sebastiánom Rozgoňom Magihrad dobyli, prešiel do majetku kráľa, ale ten mu nepripisoval význam, hradné múry osireli a stali sa hračkou neúprosného zubu času. Ten mal ľahkú robotu, keďže hrad bol zrejme len drevenou stavbou.
Dnes tu už nevidíme žiadne stredoveké stavebné prvky, len terén naznačuje, že človek v stredoveku pretvoril dominantný vrchol.
Ani na Maginhrade nechýba drevená socha, do ktorej sa však s chuťou pustili ďatle so svojimi mocnými zobákmi.
Rozhľadňa
Na mieste bývalého hradu je dnes rozhľadňa, vysoká 17 m. Z jej vrcholu sa otvára parádna panoráma údolia Rimavy. Na vzdialenom obzore sa vynárajú maďarské kopce na jednej strane a zasnežený hrebeň Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou na strane druhej.
Magine slzy
Slnečnú sobotu využili okrem nás na výlet na Magihrad i ďalší turisti – páriky i skupinky. Dolu schádzame podľa zelených značiek. Strmý zostup lesom privedie na lúky, kde sú ďalšie tabule náučného chodníka a aj výdatný prameň – Magine slzy.
V Nižnom Skálniku pôsobili v druhej polovici 18. a začiatkom 19. stor. Juraj Feješ a jeho syn Ján. V roku 1808 v spolupráci s Matejom Holkom ml. a inými vzdelancami založili Učenú spoločnosť malohontskú, ktorá v zborníku Solennia približovala najnovšie poznatky z histórie, filozofie, národopisu a pedagogiky.
Časovo to stíhame tak akurát. Po pár minútach máme vlak a za sebou ďalší príjemný, priam jarný turistický výlet spojený s bájou o Maginhrade.
