Októbrová sobota. Slnko vykúka spoza mrakov. S veľkou pompou plánujeme splniť niektorý z ďalších cieľov výzvy 7 kopcov, 3 jazerá. Zvolili sme si žolíka – pôjdeme do Demänovskej doliny. Tešíme sa na prechádzku okolo Vrbického plesa v krásnej prírode Nízkych Tatier. Vrbické pleso je ľadovcové pleso a zároveň najväčšie prirodzené jazero v Nízkych Tatrách.
Leží vo výške 1 113 m n. m. v hornej západnej časti Demänovskej doliny. Odtiaľ plánujeme pokračovať po žltej značke aspoň na Tri vody, možno až na Sedlo Poľany. O tom, že vyrazíme za drakom na hrad Beckov nepadlo doposiaľ ani slovo.
Štartujeme pomerne neskoro, ale to je to čo nám prekáža najmenej. Už na prvom výjazde zo Žiliny ostávame uväznení v kolóne. Hold, práce pod Strečnom možno napredujú, ale my nie. V rádiu hlásia zdržanie 45 minút a každou minútou sa zdržanie zvyšuje.
Na hrady popri Váhu
Posádka auta sa musí rýchlo rozhodnúť. Všetci zhodne súhlasíme – otočíme sa. Volíme opačný smer po diaľnici D1. Diaľnica D1 vedie popri Váhu. No a čo je ešte popri Váhu? Predsa hrady. Slovensko je nimi priam posypané ako koláč mrveničkou.
Boli ste už na hrade, ktorý má svojho vlastného draka? Že ešte nie? Tak to poďme napraviť. Reč je o hrade Beckov.
Hrad Beckov
Drak Blundus tu priletel ešte koncom februára roku 2020. Svoju hlavu i unavené telo zložil ku hradnej studni. Nemusíte sa ho však báť, nežerie malé princezné, ani udatných rytierov. Je z orechového dreva, meria úctyhodných 7 metrov a váži takmer tonu.
A prečo Blundus? Pretože začiatkom trinásteho storočia sa práve hrad Beckov nazýval týmto názvom. Nahliadnime teda trošku i do jeho histórie, tajov a povestí.
Povesť vraví, že Stibor, vojvoda za čias kráľa Žigmunda, mal vraj domového blázna, ktorý sa volal Becko a svojho pána tak zabával, že sa ho Stibor spýtal, čo by si za tú zábavu žiadal. Blázon ukázal na vápencové bralo a želal si, aby do roka a do dňa na tom brale stál pekný zámok. I Stibor nelenil, hrad postavil a nazval ho Beckovom.
História hradu Beckov
A teraz trošku k histórii. Prvé písomné zmienky pochádzajú ešte z čias vlády uhorského kráľa Bela III. Na prelome 11. a 12. storočia v krajine značne vzrástla kráľovská moc. Na hrade sa to odzrkadlilo v jeho kamennej prestavbe. V roku 1388 prešiel hrad do vlastníctva šľachty. Majiteľom hradu sa stal už spomínaný veľmož poľského pôvodu Stibor zo Stiboríc.
V 14. storočí využil mocenské vákuum Pán Váhu a Tatier uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky. Na prelome 14. a 15. storočia sa pristúpilo k honosnej prestavbe hradu, pri ktorej sa zvýšili hradné veže a postavil sa horný gotický palác s rytierskou sieňou a kaplnkou. V polovici 16. storočia bol hrad v dôsledku tureckého nebezpečenstva opevňovaný. Neskôr hrad začal pomaly chátrať.
Obnova hradu Beckov
Beckov však nebol ľuďom ukradnutý a tak začali v 30-tych rokoch prebiehať prvé záchranné práce vďaku Spolku československých turistov. Areál hradu je dnes prístupný verejnosti.
Potešilo nás, že je možný vstup aj so psíkom, avšak musí byť na vôdzke. Na hrade sa ešte i teraz, na jeseň, počas víkendov konajú rôzne akcie.
My sme natrafili na provizórnu kováčsku dielňu, v ktorej majster kováč školil dvoch učňov. Ľubko si majstrovi posťažoval, že ho trápi šestka vpravo hore a majster kováč sa ihneď chopil veľkých klieští a chystal sa vypomôcť.
Ľubko si to rozmyslel a presunuli sme sa k miestnemu mastičkárovi, ktorý predával ovocné vína a octy. Vypýtali sme si hadí olej, ropušie sadlo, extrakt z mandragóry a marihuanu, ale mastičkár bol neoblomný a trval na tom, že okrem vín a octov nič iné nepredáva. Kúpili sme si teda aspoň dulový ocot s bylinkami, ktorému pripisoval skoro magické vlastnosti.
Ako teda hodnotíme tento výlet?
Vrbické pleso sme síce nevideli, zato odchádzame o poznanie bohatší z miesta, ktoré väčšinou vidíme iba z diaľnice. Ak pôjdete teda niekedy okolo, určite sa na hrade zastavte. Raz za čas sa oplatí navštíviť aj miesta, ktoré dýchajú históriou.
