Po včerajšom výstupe na kláštory Meteora som sa rozhodol pre voľnejší deň v Solúni. Chcem preskúmať staré mesto popri Akropolis Walls a vyšplhať sa na strechu mesta, osmanskú pevnosť Yedi Kule alebo Heptapyrgion of Thessaloniki. A konečne sa poriadne najesť.
Najlepšia východzia trasa začína pri autobusovej zastávke Kamara. Je akýmsi centrom života mladých a dostanete sa odtiaľ všade. Popri Rotunde svätého Juraja (mimochodom najstaršom chráme mesta) a Víťaznom oblúku sa uličkami prepletiete až ku Akropolis Walls, zachovanému opevneniu starého Solúňu. Ale stúpanie popri hradbách je nekonečná upravená, vydláždená nuda. Neviem, či je to preto, že je pondelok, prvý pracovný deň po búrlivom víkende ale nikde niet ani nohy. Iba jedna kráska venčí znudene malého uštekaného Yorkshira.
Radšej vleziem do nenápadnej brány v opevnení a razom sa dostávam do úplne iného sveta.
Staré mesto
Celý víkend som si predstavoval, ktorá fotka zo Solúňu bude tá topka. Ale že odtiaľto? Príležitosť nesklamala. Kamenné schody, úzke uličky a atmosféra starých zabudnutých čias – to bol prísľub dokonalého zážitku. So smartfónom v ruke a sebavedomím naivného, že s navigáciou zvládnem všetko, som prekročil hradby a vstúpil do labyrintu Starého mesta.
Stratený medzi schodmi
Túlajúc sa osamote po kamenných uličkách a úzkych strmých schodiskách, prežívam naplno Hitchcockovu poviedku Camera Obscura. Akoby ma niekto zaklial v tom starom meste.
Uličky boli čarovné ale až strašidelne prázdne. Na každom rohu som mal pocit, že počujem ozvenu vlastných krokov… alebo niekoho iného? Schody, často vedúce do slepých uličiek, boli nekonečné a strmé. Pach dneška im dodávali najmä grafity. Street art milujem. Už v Lisabone som objavil skvosty. Grafity považujem za skutočný autentický výkrik každého mesta. Blúdiac po pokrútených schodoch som zistil, že mapy nefungujú. Signál pre dáta náhle zmizol. Zahol som za roh, ešte za roh, hradba. Vraciam sa po schodoch. Odbočím napravo, ešte zahnem, ešte a zrazu som bol tam kde pred polhodinou. Labyrint.
Error 404
Po hodine blúdenia a fotenia začalo všetko do seba zapadať: kamenné múry, pitoreskné domy, rovnaké nekonečné schody, ploty, slepé uličky… Úplné ticho. Žeby tu nikto nežil? Pridal som do kroku, no po pár minútach som začal mať pocit, že niekto ide za mnou. Náhodný pohľad ponad plece neukázal nikoho ale atmosféra zhustla. A potom to začalo. Tiché, takmer nepostrehnuteľné kroky, akoby niekto našľapoval presne vo chvíli, keď som to robil ja. Fantázia momentu? Alebo som pojedol nejaké huby?
„Hi“ zvolal som, snažiac sa o veselý tón. Hlas sa odrazil od stien a zmizol v diaľke. Nikto neodpovedal, len jeden z okenných rámov zaskučal, akoby sa oň oprel vietor. Ale vietor to nebol. Okno sa otvorilo. „Is this the right way to Pyrgos Aliseos?“, pýtam sa. Z okna vystrčila hlavu tetka s lavórom mokrého prádla a začala ho vešať. Nevšímala si ma, nerozumela ani slovo.
Genius Loci Solúňa
Zabočil som na schodisko, ktoré sa krútilo ako špirála, ale jeho koniec som nevidel. Keď som sa otočil, aby som skontroloval cestu späť, ulica za mnou už nebola rovnaká. Úzky pás slnečného svetla, ktorý tam ešte pred chvíľou bol, sa zatvoril. Akoby ho niekto zamuroval.
Pobral som sa po schodoch ďalej, no objavili sa nové zvuky. Už neboli tiché – niečo tvrdé a pravidelné klopkalo po kameňoch. „Hi, is there anyone?“, no namiesto odpovede sa ozval len hlasný buchot, akoby niečo veľké spadlo na schody. A ja som sa k tomu zvuku stále približoval.
Chodník sa po schodoch krútil ďalej a ďalej, ako keby mesto schválne menilo svoje pravidlá. Nakoniec som sa dostal na malú kamennú terasu. Zastavil som. Neveriacky lapam po dychu: „Ako sem vytrepali tú motorku?“ Pozriem kúsok ďalej a vidím maníka, ktorý z drevenej káričky, ktorú práve strepal po schodoch, skladá vrecia cementu. Aj tu sa rekonštruuje, pochopím s úľavou.
Šplhám na Akropolis
Posledné schody, park a asfalt. Po tých schodoch som solídne upotený. Aj ľutujem, že som už z tejto štvrte von. Genius Loci tejto chvíle bežný turista neobjaví, vozia ho totiž iba po overených platených atrakciách, kam Staré mesto nepatrí. Vyžaduje totiž v tom tichu solídnu dávku predstavivosti a fantázie. „Ale veď si v Grécku“, hovorím si.
Na hlavnej ulici okolo mňa frčia autá i autobusy plné turistov v očakávaní. Netušia že to najkrajšie a najautentickejšie práve minuli. S pribúdajúcou premávkou a ruchom je všetka atmosféra preč. Ostali len tie staré mûry. Na historickú strechu Solúňa sa dá dostať rôznymi cestičkami a rozhodne stojí za to. Táto časť mesta je úplne iná ako nové rezorty, bulváry a aleje pri mori. Poberám sa ďalej. Ešte sme neskončili. Triangle Tower je iba slabšia polka plánovanej trasy.
V diaľke za morom vidím úchvatné panorámy Olympu. Jeho vrchol dosahuje 3000 m n.m. ale odtiaľto pôsobí ako placka. Olymp je podľa starovekej gréckej mytológie domovom bohov na čele s Diom. Na jeho vrchole vraj stáli zlaté paláce a odtiaľ bohovia pozorovali a ovplyvňovali svet smrteľníkov. Najvyšší boh Zeus mal na Olympe svoj trón a obľúbeným miestom bola Hora Mytikas, čo znamená „Nos“.
Dnes na Nos lozia horolezci, ale na ten dvojdenný výstup som si pre krátkosť času netrúfol. Neviem si predstaviť ako lepšie vychutnávať pohľad na Olymp ako odtiaľto.
Heptapyrgion of Thessaloniki
Mal by som napísať že dnešným cieľom bolo vyšplhať sa sem hore. Heptapyrgion, moderne Eptapyrgio, ľudovo známy aj pod tureckým osmanským názvom Yedi Kule, je pevnosť z byzantskej a osmanskej éry. Napriek svojmu názvu, ktorý v oboch jazykoch znamená „pevnosť siedmich veží“, v skutočnosti má tých veží až desať.
Stojac na múroch pevnosti my však po hlave chodí niečo celkom iné. Z tých schodov a pekelného slnka som komplet prepotený (veď je koniec októbra) a napriek tomu sa cerím ako krokodíl. Vnímam. Endorfíny znova nesklamali. Väčšina dospelákov sa už so životom zmierila. Stratili schopnosť blbnúť, hecnúť sa, byť nadšení ako deti. Dostávajú až závratne málo šťastia. Možnosť stratiť pojem o čase a poddať sa mu. Bezhlavo obdivovať, zdolávať, víťaziť, užívať si nezabudnuteľný moment, záblesk života. Šanca zažiť šťastie pre mnohých končí v detstve a pri prvých láskach. Ale ani to nemusí byť isté, lebo ju dostanú len tí, ktorí smeli byť deťmi a dokázali byť zamilovaní. Potom väčšinu z nás zomelie stereotyp, povinnosti, hypotéky a kariéra.
Mne pocit šťastia dodáva restartnisa. Najmä šancu objavovať, skríknuť „wow“ a vášnivo explodovať, keď zdolám nemožné. Endorfíny ma nabíjajú cez zdolávanie kopcov, či už na bicykli alebo v teniskách. Cieľ je len bonus. Občas to bolí, občas si povieš že točka, končím. Ale ak to dáš, keď si hore, prichádza eufória a vášeň. Nie preto, čo vidíš. Ale preto, čo cestou zažívaš a čo si bol ochotný pre dosiahnutie cieľa obetovať. Nech každý deň stojí za to. Dosť mudrovania treba čosi zajesť.
Ta Filaraki Café
Vangelis a jeho mama predčili akékoľvek moje očakávania.
Atmosférické miesto, kde som jedol ako nikdy v živote… Miestni ľudia, málo turistov a priateľský a ochotný personál…. Porcie jedál prekonali moje očakávania a predovšetkým boli nesmierne chutné! … Souvlaki sú úžasné, lepšie som v živote nejedol! Ceny a porcie sú tiež skvelé….. Skutočne miestny rodinný podnik, určite jedno z najlepších miest pre morské plody v Solúne…. Miesto, kde môžete okúsiť tradičné grécke jedlo…. Čokoľvek si objednáte, neoľutujete…
Nie, nie. Toto som nepísal ja. To sú výpisky z recenzií na Googli, na základe ktorých som Ta Filaraki Café objavil. A vôbec neklamali. Ak hľadáte skvelú autentickú grécku rodinnú kuchyňu bez turistických príkras, toto miesto môžem s najlepším svedomím odporučiť ako číslo jedna v Solúni. Výber jedla som nechal na pani mamu. Anglicky nehovorila ani slovo, ale akosi sme sa dohodli rukami aj nohami, pomohol aj lekárnik odvedľa. Priniesli mi pečené kalamáre s gréckymi tzatziky, aké som ešte v živote nejedol. Potom nosili na stôl ďalšie a ďalšie tanieriky so šalátmi a prílohami.
Uff na toto miesto nezabudnem a priznám, že dole kopcom som si zobral radšej autobus.
Peraia beach
Ako môžeš skončiť v Solúni inak ako v mori? Na prestupný jeden a polhodinový lístok sa zvezieš od Heptapyrgion of Thessaloniki až k IKEA terminálu a odtiaľ ťa autobus 72 vezme priamo k niekoľko kilometrovým plážam v oblasti Peraia. Celá plážová oblasť je prepojená s ďalšími plážami na Agia Triada a Nea Michaniona. Pieskové pláže sú lemované apartmánmi, ktoré okupujú nezávislí cestovatelia a digitálni nomádi. Ak sa chcete dostať až k vraku na Epanomi beach, musíte ísť po svojich.
Podvečer je najlepšia kúpačka. Väčšina lehátkarov si mastí na izbách spálené plecia, mládežníci špekulujú do ktorej krčmy v noci zapadnú a pláž s veľmi jemným pieskom a priezračnou vodou je len tvoja.
Aby som sa neopakoval v iných článkoch, v mori som skončil každý podvečer. Inak sa v Solúni nedá. 🙂
