Vydať sa na hrad Uhrovec je ako vyraziť na výlet do minulosti – s tým rozdielom, že namiesto koňa máme auto a turistické topánky a miesto brnenia batoh s vodou a Horalkami. Tento starobylý hrad, ktorý sa hrdí tým, že pamätá lepšie časy ako my pondelky, nás láka svojou majestátnosťou a prísľubom dobrodružstva. Kastelán dokonca ponuka aj možnosť prespať na hrade v čiastočne zreštaurovanom bivaku.
Uhrovské Podhradie
Naša výprava začína v malebnej dedinke Uhrovské Podhradie, kde si ešte pred výstupom musíme doplniť zásoby. Ideme cez týždeň, tak je všetko zavreté. Konča dediny pod hradom je veľké parkovisko. Odstavujeme a plní optimizmu sa vydávame po turistickej značke nahor. Naše prvé kroky sú pevné a rozhodné, ale už za poslednými plotmi si uvedomujeme, že sme sa prepočítali. Stúpanie je strmšie, ako sme si mysleli. Aj hrad Uhrovec sa zdá byť akoby o niečo ďalej a vyššie.
Nečakané prekážky
Ako stúpame, začínajú sa objavovať prvé nečakané prekážky. Kamene na ceste sú klzkejšie než kedykoľvek predtým a zdá sa, že každá vetvička a koreň sú tu len preto, aby nám podrazili nohy. Nehovoriac o agresívnych mravcoch, ktoré pri každej zastávke testujú našu trpezlivosť a húževnaté komáre, ktoré majú očividne na nás chuť. Jediná Beky to znáša dobre. Stále je vpredu a obzerá sa po nás, zatiaľ čo my sa pokúšame zachrániť si pred dôstojnosť páničkov.
Po hodine, ktorá sa nám zdala ako večnosť, sa konečne blížime k hradu. Už z diaľky vidíme jeho majestátne ruiny, ktoré nám dávajú pocit, že naša snaha nebola márna. Posledné kroky sú naplnené eufóriou – nie preto, že by sme mali ešte dostatok energie, ale preto, že v diaľke už vidíme miesto, kde si môžeme sadnúť. Vstup do hradu vedie cez drevený mostík.
Hrad Uhrovec
Hrad Uhrovec je jedným z najlepšie zachovaných stredovekých hradov na Slovensku. Jeho architektúra je typickým príkladom stredovekého hradu s obrannými prvkami, ako sú vysoké hradby a strážne veže. Hrad prešiel viacerými stavebnými úpravami a rozšíreniami.
Stojíme na vrchnom nádvorí, cez okná pozeráme dole na krajinu a cítime sa ako praví dobyvatelia.
V 16. storočí bol hrad prestavaný a posilnený, aby odolal tureckým nájazdom. Hrad Uhrovec slúžil nielen ako vojenská pevnosť, ale aj ako sídlo šľachty. Dnes je pod kontrolou Pavla Pavlisa, miestneho kastelána, ktorý sa nielen stará o jeho rekonštrukciu ale aj obsluhuje malý bufet. A keď si objednáte plechovicu piva, rád pridá aj zopár neoficiálnych informácií.
Stopa oligarchov
Prvou písomnou správou o existencii už vybudovaného hradu a panstva je listina Ostrihomskej kapituly z roku 1295. V nej sa konštatuje, že Matúš Čák sa rozhodol vymeniť svoje majetky v Tekove za hrad Uhrovec (castrum Ugrog) a dediny Podlužany, Bánovce, Horné Naštice, Uhrovec, Bancúch, Žitná, Radiša, dedinu ležiacu pod hradom, ktorá sa volala Močiarnik (dnešné Podhradie) a Šípkov. Aj keď Matúš Čák pôvodnému majiteľovi panstva Petrovi synovi magistra Báša priplatil sumu 50 hrivien, išlo o zjavne nerovnocennú majetkovú výmenu.
V listine Ostrihomskej kapituly z roku 1297 sa sťažuje Mikuláš, že Matúš Čák prinútil jeho a jeho otca Petra pod hrozbou smrti k výmene ich panstva Uhrovec za niekoľko bezcenných dedín v Tekove. Majiteľom Uhrovca sa teda v roku 1295 stal jeden z najvýznamnejších oligarchov v Uhorsku. Matúš Čák vlastnil hradné panstvo Uhrovec až do svojej smrti roku 1321, kedy prešiel do vlastníctva kráľa Karola Róberta. – zdroj: hrad Uhrovec
Uhrovská jaskyňa
Jedna z najznámejších legiend hovorí o tajných chodbách, ktoré údajne vedú z hradu do jaskyne pod hradom a do okolitých hôr. Podľa povestí tieto chodby používali šľachtici na útek pred nepriateľmi alebo ako tajné únikové cesty v prípade obliehania.
Rozhodol som sa s Beky jaskyňu objaviť. Obišli sme okolo hradieb celý hrad až sme na opačnom konci našli strmý zošup a záchytné lano. Zísť pár metrov k jaskyni mi trvalo niekoľko minút. Hovoriť tomu jaskyňa je trochu odvážne slovo. Skôr jaskynka. Moja hrdinská družka Beky to vyhodnotila správne a hanebne zostup pri pohľade na strmý padák vzdala. Utiekla za ženou. Zastavil som ju až pri vstupnej bráne.
Návrat do civilizácie
Cesta späť by mala byť omnoho ľahšia – gravitácia je zvyčajne priateľom turistov. Narážame však na strmáky, ktorých zlezenie Hanku stojí niekoľko pádov na zadok. Beky si len ľahne a ticho, s porozumením, sa na to díva. Bodaj by nie. O pár hodín bude chcieť svoju večeru.
Keď sa vrátime do dedinky, máme dosť. Hoci to nebol veľmi náročný výstup, v tom teple nás to zohlo viac, než by sa čakalo. Našťastie celá cesta vedie lesom. Sľubujeme, si, že nabudúce bez repelentu ani na krok. Dávame si kofolu a v duchu sa tešíme, že je to za nami a my si odfajkneme aj ďalší cieľ, výstup na hrad Uhrovec.
