Bolo by ľahké povedať, že sme sa rozhodli pre pobyt v Tatrách a túto túru jednoducho preto, lebo je v cieľoch 7 kopcov 3 jazerá. Nie je to tak. Túra okolo 4 chát k Spišským plesám mala iný základ.
Vysoké Tatry
Hrebienok – Bilíkova chata – Rainerova chata – Zamkovského chata – Téryho chata – k 5 Spišským plesám (7 kopcov 3 jazerá) – 22 km, 1022 m prevýšenie
Celé sa to začalo už na jar 2020. V rámci mojich pracovných povinností sa mi naskytla príležitosť stráviť tri dni v Európskom hlavnom meste sexuálneho turizmu, v Kyjeve. Už len z predstavy neobmedzených možností som mal výčitky svedomia, a preto som si nedal žiadny priestor a príležitosť na hriešne eskapády som zlikvidoval hneď po príchode domov – „Ideš so mnou do Kyjeva?“ opýtal som sa ženušky.
„Doperiem, zavesím na sušiak a môžeme ísť!“ pohotovo zareagovala Ajka.
Ukľudnil som ju, že ideme až za tri mesiace, ale letenku sme jej prikúpili hneď ten večer. A potom to prišlo!
Korona, karanténa, absencia droždia na pultoch v potravinách a rušenie služobných ciest. Samozrejme, letenka cez Pelikán bola poistená, takže peniaze sme dostali naspäť. Teda, dostali by sme, keby teta z Pelikánu nezavolala Ajke a nezaútočila podlými zbraňami na najzraniteľnejšiu časť ženského mozgu, lalok, v ktorom sa ukrýva bezmedzná túžba po zľavách, akciách, klubových bodoch a darčekových poukazoch.
zámena
„Tá letenka nám neprepadne!“ víťazoslávne ma informuje Ajka s ohromným úškrnom na tvári.
„Viem, je poistená, vrátia nám peniaze.“
„Niečo lepšie, súhlasila som, aby mi zaslali darčekový poukaz v rovnakej výške na ubytovanie vo vybraných hoteloch v rámci celej SR.“ jej úškrn sa ešte prehlbuje do grotesknej podoby. Nemo a nechápavo na ňu niekoľko sekúnd pozerám a potom roztrieštim jej chvíľku šťastia neúprosnou logikou „Prečo by si to robila? Veď peniaze môžeš použiť rovnakým spôsobom a vôbec, môžeš ich použiť ako len chceš.“
„Ale, ale, ale…“ habká Ajka: „… darčekový poukaz!“ Chvíľku v zúfalstve hľadá pádny argument a potom to vzdá. „Ale aj tak ma ľúbiš, však?“
„Veď jasné a kam chceš ísť?“ uisťujem ju a vraciam jej svetlo do jej tváre.
Ajka ma vedie k počítaču a vysvetľuje mi svoj plán. Víkend vo Vysokých Tatrách spojený s wellnesom a výstupom na Téryho chatu, kde sa nachádza jeden z cieľov 7 kopcov 3 jazerá – Spišské plesá.
Najlacnejšie ubytko, v ktorom sme si mohli objednať pobyt, bol štvorhviezdičkový novo-zrekonštruovaný historický hotel v Tatranskej Lomnici – „Hotel Lomnica“.
„Taká diera?!“ odľahčil som napätú atmosféru, ktorá vznikla, keď Ajka zistila, že za jednu noc budeme musieť doplatiť raz toľko čo je hodnota jej darčekového poukazu. „Danajské dary.“ nasypala si popol na hlavu. Telefonátom sme zistili, že hotel je dog-friendly a moc sa na psíčka tešia. A bodaj by sa netešili, keď za psa inkasujú príplatok 50 € na noc. „Ostaneš v Rosine.“ oznamujeme Heidine.
Vysoké Tatry
Do Tatier sme dorazili v nedeľu, pôvodný plán bol zavčasu vyraziť zo Žiliny, spraviť túru, večer sa vywellnesiť a ďalší deň relaxovať a možno obísť Štrbské pleso. Počasie však neprialo nedeľnej turistike a tak sme relax zaradili na nedeľu a túru na pondelok, kedy Aladin sľuboval poloblačno namiesto dažďa a nárazového vetra.
Hotelu Lomnica vrátila zašlú slávu z čias Rakúsko-Uhorska a neskôr prvej republiky rekonštrukcia v rokoch 2015-2016. Minimálne jeho historickej časti, ku ktorej je teraz zozadu prilepená časť nová, moderná a trochu nevkusná. Táto je ale pomerne dobre situovaná (rozumej schovaná) a nekazí celkový historický dojem hotelu.
Hotel Lomnica
Tak sa stalo, že 12.7.2020 14:00 prešli Remekovci prahom Hotelu Lomnica, prezývaného tiež Prvá dáma Tatier a pripísali sa k tak významným hosťom ako boli T. G. Masaryk, Eduard Beneš a Vlasta Burián.
„Budete na izbe 209, portier Vás tam odprevadí.“ informuje nás po zdvorilom uvítaní recepčná.
„A sme tam sami alebo tam spí ešte niekto?“ pýtam sa vážne, keďže mám po nocľahu v podkroví na Chate pod Chlebom pomerne nízko nastavené štandardy. Ajka ma však obratne kopne pod recepčným pultom. Recepčná si ma skúmavo premeria a potom odpovie „Ste sami. Prosím dajte si u nás welcome drink.“
„No a čo by nie, dám si žinčicu!“ využívam hotelovej pohostinnosti.
„Pane, môžem ponúknuť šampanské alebo džús.“ s poľutovaním ma informuje pikolík s táckou.
Vypijeme džús a ja zaženiem portiera, ktorý sa mi snaží zobrať cestovnú tašku. „Stráž si veci, je to tu nejaké pochybné.“ varujem Ajku po tejto skúsenosti.
Keďže sme bez portiera musíme nájsť izbu 209 sami. Minuli sme však chodbu do novej časti a blúdime po historickom bloku. Ujme sa nás SBS-kár, ktorého hlavná pracovná náplň je oddeliť smotánku a plebs, ktorý do tejto časti hotela zablúdi.
„Dobrý muž pomôžte nám, hľadáme izbu 209. Teraz sme prešli okolo suite Mária Antoinetta a apartmánov Ferdinand a Mária Terézia, ideme dobre?“
servis servis wellness inclusive
Dobrý muž sa nás ujme a odvedie nás do novej časti hotela. Treba uznať, že celý personál pôsobí veľmi dôstojne a pritom nenútene a priateľsky.
Zložíme sa na izbe, krátko si oddýchneme a ideme na wellness. Chodba do wellnesu je lemovaná obrázkami žien v lascívnych pózach. Rôzne ženštiny vyobrazené v rôznych umeleckých smeroch od piktogramov, cez impresionizmus, kubizmus až po realizmus. „Neviem kam ma to vedieš, ale ja som si stihla oholiť iba bikiny.“ nervózne podotýka Ajka. Našťastie sme tu v čase pred siedmou hodinou večernou, kedy tu majú prístup deti a všetci sme zahalení v plachtách.
Akurát Ajka vyvolá trochu rozruch, keď ma v tepidáriu nahlas informuje, že na konci chodby je Zážitková sprcha, ale teraz sú tam dve šľapky. Pár pánov rýchlo vyrazí smerom k Zážitkovej sprche len preto, aby razom zistili, že Ajka myslela obyčajné šľapky na nohy, ktoré si pred sprchou nechal nejaký ujec. Po wellnese nasleduje večera. Chceli sme ísť do hotelovej reštaurácie, ale tlačený sprievodca hotelom nás upozorňuje na požadovaný dresscode „Smart cassual“.
Ajka nemá lodičky, ja nemám košeľu a sako. Navrhujem síce, že by sme to mohli spraviť ako na Chate pod Chlebom – objednáme si šošovicovú, a keď nám zakričia číslo prídeme si len ku okienku, ale Ajka mi to zamietla. Ideme teda do reštaurácie naproti. Večer sa ale predsa odhodláme športovo oblečení vkročiť do luxusnej hotelovej kaviarne Cafe Mozart. Fíha, krásne, naozaj luxus. Dáme si kapučínko a koláčik.
Kapučínko a koláčik
„Ni, to je nejaký polotovar, ešte tu je nalepený alobal.“ reklamuje mi Ajka špičkový dezert s kúskami jedlého zlata.
„Zjedz to aj s tým, to ti prelezie.“ ubezpečujem ju.
Pochutili sme si na kávičke a koláčiku a platbu som stroho vybavil slovami „Napíšte mi to, izba 208.“ „209.“ opraví ma Ajka.
„Ty si moc dobrá pre tento svet.“ chválim/karhám.
Naposledy sa pokocháme krásou tejto sály a odchádzame. Samozrejme, keď prechádzame okolo prevádzkara informujem Ajku nahlas: „Tak v tomto pajzly som bol naposledy.“ Ajka na mňa nechápavo pozrie. „Myslel som to dobre, vždy je čo zlepšovať a ak nie, tak len, aby nezaspali na vavrínoch.“ vysvetľujem.
Hrebienok
Ideme spať, ráno vstávame na raňajky. Znova luxus a dobroty od výmyslu sveta. My sme však už turisticky naladení, nahádžeme do miešačky a 7:30 sa od-ubytovávame. „Nebolo niečo v poriadku, neboli ste spokojní?!“ panikária recepčné z nášho skorého odchodu. Uisťujeme ich, že sme boli nad mieru spokojní, ale dnes turistikujeme. O ôsmej už šliapeme zo Starého Smokovca na Hrebienok. Pohŕdame a zároveň závidíme ľuďom v lanovke, ktorá nás obieha. Lesy v Tatrách sa pomaly zotavujú z kalamity, ktorá Tatry v roku 2004 spustošila. Vyrastá tu pekný zmiešaný les, teší nás to.
Z Hrebienka nepokračujeme priamo na Zamkovského chatu, ale ideme okľukou. Ajka si zobrala brožúrku, do ktorej si zbiera pečiatky z Tatranských chát. Schádzame teda na Bilíkovu chatu a od nej k vodopádom na Studenom potoku, ktorý formoval Veľkú a Malú studenú dolinu.
Studený vodopád
Nízka teplota vody dala potoku jméno.
Bilíkova chata
tiež Bilíčka, sa nachádza 200 metrov od Hrebienka v Studenej doline.
Na mieste Bilíkovej chaty stála od roku 1875 primitívna Ruženina chata. Roku 1884 pribudol k nej väčší turistický hotel. Po požiari oboch budov postavili majitelia spišskosobotskej lesnej spoločnosti v roku 1893 dva nové hotely, tie však v roku 1927 tiež vyhoreli. Túto historickú osadu volali podľa blízkeho Studeného potoka aj Studenopotockými (Studenovodskými) kúpeľmi. Dnešnú Bilíkovu chatu, pôvodne Guhrovu chatu, dali do prevádzky roku 1934. Chata, označená pamätnou tabuľou je pomenovaná na počesť Pavla Bilíka (1916-1944), príslušníka finančnej stráže v Starom Smokovci, lyžiara, pretekára, ktorého počas 2. svetovej vojny Nemci zajali pri bojovej akcii nad Horným Smokovcom a popravili na Kežmarskom hrade.
Od Bilíkovej chaty stúpame k Rainerovej chate. Tak toto je chata „RYANAIR?“ pýtam sa turistov sediacich na lavičkách. Vidím dva-tri úsmevy na tvárach ľudí, ktorí tento nejapný vtípek pochopili.
Rainerova chata
Rainerova chata je najstaršou chatou na území Vysokých Tatier. Chatu založil v roku 1863 nájomca Starého Smokovca pán Ján Juraj Rainer. K chate vedie pohodlná cesta (po červenej značke) vhodná aj pre mamičky s kočíkmi. Tiež sa ku chate dostanete aj po modrej značke z Tatranskej Lomnice alebo od Zbojníckej chaty. Ku chate je možné z Hrebienka prísť aj okolo Studenovodských vodopádov – Z Hrebienka po zelenej ku Bilíkovej chate, odtiaľ dole ku vodopádom a od nich po modrej ku Rainerovej chate (túto alternatívu sme zvolili i my, keďže sme sa rozhodli zbierať pečiatky od chát a slnko zapadá neskoro, času dostatok 🙂 ).
Chata pôvodne slúžila ako nocľaháreň pre nosičov a vodcov, neskôr ako sklad paliva i garáž. Súčasný chatár Peter Petras začal usporadúvať pri chate rôzne podujatia. Vznikla tradičná nosičská súťaž Nosičská próba. Jej cieľom je so 70 kg i 100 kg krošňou prejsť 300 metrovú trasu v blízkosti chaty. Na oslavu sviatku Troch kráľov pred chatou každý rok postaví zo snehu a ľadu betlehem, ktorý sa stal turistickým lákadlom.
Ďalšia pečiatka a napájame sa na chodník k Zamkovského chate. K tejto chate sa viaže smutný príbeh, príbeh muža, pre ktorého Tatry boli všetkým, ale komunistickému režimu nevyhovoval. Zničili ho tým, že mu do nich zakázali vstup. V roku 1943 vyrástla v ústí Malej Studenej doliny, pod Lomnickým hrebeňom, drevená chata. Postavil ju Štefan Zamkovský a na jeho počesť jej prináleží meno Zamkovského. Po “víťaznom februári” 1948 ju znárodnili a manželia Zamkovskí s malou dcérou museli chatu ako “kapitalisti” nespravodlivo opustiť. Roku 1951 pri preberaní chaty Slovakotourom ju premenovali na Chatu kpt. Nálepku, aby nič nepripomínalo staviteľa a pôvodného majiteľa.
Okolo 4 chát k Spišským plesám
Zamkovský s manželkou po znárodnení vlastnej chaty pracoval do roku 1950 na Bilíkovej chate, potom však na základe bezohľadných politických kritérií musel opustiť územie Vysokých Tatier. Domáci turisti a horolezci, ktorí poznali minulosť chaty, ju aj naďalej nazývali skrátene “Zamka”. V roku 1991 prerokovala názvoslovná komisia pri Mestskom zastupiteľstve Vysoké Tatry v Starom Smokovci návrh na obnovenie pôvodného názvu chaty.
Chata poskytuje celoročne stravu, aj ubytovanie pre turistov. Na chate sa môžete zastaviť, ak prechádzate Tatranskou magistrálou medzi Hrebienkom a Skalnatou dolinou, prípadne ak pokračujete do Malej Studenej doliny.
Na tejto chate sme raz nocovali, ja si z pobytu pamätám len to, že som ho celý strávil na záchode s črevnou virózou. Tú som chytil u kolegu Juraja, ktorému som pomáhal stavať strechu na dome. Ten sa samozrejme bránil, že si za to môžem sám, lebo som popri práci málo pil/dezinfikoval, no ale pite, keď robíte vo výškach. Každopádne, dnes tu iba spapáme pár knäckebrótov s nátierkou a ovocie a pokračujeme na Téryho chatu.
Malou Studenou dolinou
Stúpanie Malou studenou dolinou je mierne a samotná dolina je krásna. Posledný výstup na tzv. Malý hang je však štrapácia a sme radi, keď sa pred nami konečne zjaví Téryho chata. Téryho chata je najvyššie položená chata s celoročnou prevádzkou. Chatu postavili v roku 1899 podľa projektu spišskosobotského architekta Gedeona Majunkeho, tento chlap naprojektoval aj hotel Lomnica, v ktorom sme minulú noc spali. Chata prešla viacerými stavebnými úpravami. Od začiatku nesie meno banskoštiavnického „lekára chudobných“ Edmunda Téryho, ktorý sa zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky a z okolitých štítov ako prvý vystúpil na Prostredný hrot (r. 1876) a na Pyšný štít (r. 1877).
Téryho chata
V roku 1896 dal Téry podnet na vylepšeniu turistického chodníka a krátko nato aj k budovaniu chaty, ktorá by slúžila turistom. Roku 1944 spravovali chatu slovenskí vysokoškoláci – horolezci, ktorí tu ukrývali poľských odbojárov i ruských utečencov zo zajateckých táborov, ktorých potom dopravovali do povstaleckých oblastí Nízkych Tatier.
Od chaty je krásny výhľad do Kotliny Piatich Spišských plies, na samotných Päť Spišských plies, ale i okolité štíty – Ľadový štít, Prostredný hrot, Širokú vežu, Snehový štít, Baranie rohy, Spišský štít, Pyšný štít, Lomnický štít a ďalšie.
Na Téryho chate je len pár stupňov nad nulou a fúka tu. Chata je narvaná turistami a zápach potu sa tu miesi so zle spáleným plynom. Využijeme teda len služby WC, opečiatkujeme Ajke brožúrku a ideme si sadnúť von na lavičku. Máme so sebou teplé páperky, takže to tú chvíľu vydržíme.
Cestou som sa pohrával s myšlienkou presvedčiť Ajku na výstup na Priečne sedlo a Zbojnícku chatu, ale chodník sa stráca v oblakoch. Aj keď vidina ďalšej pečiatky je veľké lákadlo, asi by som ju nezlomil. A aj tak, mne samému sa do tej hmly nechce. Zostupujeme teda rovnakou cestou ako sme prišli. Zostup je samozrejme nekonečný, cestou nás míňa ochočená líška – maskot Zamkovského chaty.
Služby lanovky ani teraz nevyužijeme a k autu sa teda vraciame po skoro presne ôsmych hodinách. „Teraz by som sa vedela vyknedliť v tom wellnese.“ konštatuje Ajka, keď si vyzúva vibramy. „Napustíš si doma vaňu.“ ponúkam. Mňa čakajú dve hodiny šoférovania. Sme unavení, sme šťastní, ideme domov. Túra okolo 4 chát k Spišským plesám sa vydarila.
