Vysnívané Stelvio: Alpy Slovensko na bicykli 2

Alpy Slovensko na bicykli. Tento výlet som plánoval roky. Absolvovať cestu z Álp až na Slovensko bol môj sen ešte kedysi pred 15 rokmi. V prvej časti reportáže sme sa presunuli cez 3 štáty (Rakúsko, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko) k St. Moritz. Dnes pokračujeme na Stelvio Pass.

Deň tretí, vysnívané Stelvio

Ráno vstávam prvý, už večer sme sa dohodli, že dnes sa rozdelíme. Mne to proste nedá, a musím na Stelvio, keďže predpoveď počasia je super a síl mám dosť. Parťák pôjde pôvodnou trasou a stretneme sa znova niekde za Landeck v Rakúsku. Vyrážam pomerne skoro, plán je dostať sa do Santa Maria, kde je kemp a ďalší deň cez Stelvio.

Ale do kempu je to pomerne blízko a tak už cestou rozmýšľam, či to Stelvio nezvrtnem ešte dnes. Úvodné stúpania cez Ofenpass mi dávajú po včerajšku riadne zabrať. Celý deň ma obiehajú trúbiaci pretekári nejakej šrotovej rally, ako to teraz majú všetci v obľube. Jedno auto s nafukovacím pelikánom na streche, ďalšie komplet obalené plyšom a veľkým medveďom, iné komplet obrastené trávou a kosačkou.

Spod Livigna

Prichádzam k tunelu do Livigna. Toto miesto tiež už poznám z máp. Sem sa musím niekedy vrátiť. Teraz mám ale iný cieľ, a pred jednou prichádzam do Santa Maria. To mi je jasné, že zakempovať o tomto čase je hlúposť a tak pokračujem značkami na Umbrailpass a Stelvio.

Čaká ma pekné poobedie, 14 km a okolo 1300 výškových. Prekvapivo mi úvodné kilometre napriek sklonu ubiehajú úplne v pohode. Obiehajú ma cesťáci a každý podporuje a uznanlivo kýva hlavou. Oddychujem tak po 2 až 3 km. Nad lesnými serpentínami sa mi otvára pohľad na cestu predo mnou.

Dronujem v prudkom vetre a po pristátí pozerám, že som prišiel o svoju cykločapicu Strava, ktorú mi prudký vietor sfúkol do rokliny pod cestu, sakra. A to som si ju dnes dal prvýkrát pre túto špeciálnu príležitosť. Postupne ale oddychujem čoraz častejšie. S pribúdajúcou výškou si uvedomujem, že som dnes jedol len raňajky, aj to biedne.

Umbrail Pass

Šliapem na Stelvio, Alpy Slovensko na bicykli. Posilujem gélom a všetkým čo mám, bohužiaľ to boli len cukríky Haribo. Sledujem v diaľke budovy a dúfam, že to už je ono Stelvio. Trochu ma znepokojujú mraky, ale snáď to už vydrží bez dažďa. V tom ma obieha Lamborghini a Pagani Zonda. Chvíľu rozmýšľam, či sú to už halucinácie, ale neboli, to som sa len konečne dostal k talianskej hranici.

Šporťáky a motorky hučia celou dolinou, som na Umbrailpass a ja postupne trpím posledné 4 kilometre. Oddychujem už fakt každú chvíľu, ale netlačím a postupne sa dostávam k vrcholu.

Stelvio Pass

Krásny pocit, fotím sa pri značke a stretám prvého slováka, aj keď ten si ma zo svojho BMW vôbec nevšíma. Na vrchole kupujem náhradnú cykločapicu Stelvio, kochám sa výhľadmi, ale slnko pomaly zachádza za vrchol a tak pomerne rýchlo pokračujem dole.

Stojím znova každú chvíľu. Neuveriteľné výhľady, neuveriteľná cesta a kopec cyklistov stále stúpa hore, aj keď slnko je už za kopcom. Nekonečný zjazd som si teda užil, ale moje oči už len hľadali najbližší kemp. Prvý pokus v Prate úspešný nebol a musím do najbližšej dediny Glorenza. Na recepcii nikoho, ale je mi to jedno, rozkladám stan a vybavím ráno. Po celodennej hladovke varím trojchodovú večeru, a pomerne rýchlo unavený aj zaspávam.

Deň štvrtý, naháňačka na pôvodnú trasu

Budím sa skoro ráno, parťák mi písal z Rakúska, ja som stále v Taliansku a dnes ho chcem dobehnúť. Balím paky a na recepcii stále nikto, takže dnešný nocľah bol zjavne zdarma.

Vyrážam krásnou cyklotrasou k jazerám, ale teda krásny bol len úvod. Po raňajkách v pekárni sa za dedinou šplhám trasou, kde sú zrazu stúpania aj vyše 16% a posledné už fakt nedávam a prvýkrát zo dva razy aj potlačím.

Lago della Mutta

Obieha ma bzučanie elektrobicykla a ja po nejakej dobe počujem slovenčinu, obieha a povzbudzuje ma slovenka. Po chvíli už tesne pred jazerom Lago della Mutta znova počujem, Ty si slovák? To už sa dávame do reči, a ďalších pár kilometrov mám spolujazdca. Pracuje v Taliansku počas letnej sezóny, ja mu hovorím o svojej ceste, až prichádzame do Reschen.

Reschen Pass

Aspoň mi lepšie ubehla cesta posledným stúpaním, lúčime sa a ja sa konečne teším na klesanie a cestu popri riekach až na Slovensko. Začína to fajn, konečne klesám a proti mne fučia nabalení cyklisti do kopca.

Prechádzam Nauders, serpentínami a tunelmi sa konečne dostávam na pôvodnú trasu pri Inne do mesta Pfunds. Problémom je len, že mám vybité powebanky a mobil čerpá posledné percentá batérie. Po dvoch odmietnutiach o dobitie v obchodoch ma v reštaurácii odporučia na dobíjací flek ebajkov a tak dávam obed a dobíjam, čo to ide.

Keď už som na odchode, prichádza skupina baterkárov, a tak v pravý čas odchádzam. Cesta popri Inne ma na začiatku trocha sklamala, stále štrková, rieku som ani nevidel, stále stúpania hore dole ma vyčerpávali a Landeck sa nejak nepribližoval.

Landeck

Navyše mi kamoš písal už niekde od Innsbrucku, tak môj dnešný plán dobehnúť ho definitívne padol. Pred Landeckom nachádzam pekné miesto na oddych, vyberám hamaku a na hodinku sa zavesím oddýchnuť.

Bolo to super, až na to, že mi vypadli dioptrické okuliare a to si všímam, až keď na nich stojím, sakra. Narovnávam okuliare, balím hamaku a pridávam do tempa, našiel som kemp až nad dedinkou Stams, tak dúfam bude možné ubytovať sa po ôsmej. Z cesty a obchádzok som mal občas nervy, nakopol ma až radler na benzínke za 6 Eur, ale do kempu som prišiel spokojný, lebo slnko bolo ešte vysoko nad horizontom napriek tomu, že mi predtým už vyše hodiny nesvietilo a skrývalo sa za kopcom.

Kemp veliký, aj drahší, ale mám fajn miesto s nejakými nemcami na okraji kempu pri ohrade s vysokou zverou, za 28,50 Eur luxusné miesto. Je ale strašne teplo, stan som zakryl len do polovice a aj tak v teple ťažko zaspávam.