Slnečné sobotňajšie popoludnie sme využili na krátky výlet na Pstrušu.
Na dohľad z Vigľašu
Dedinka na dohľad z Vígľašského zámku vyrástla na mieste bývalého majera a názov sa odvodzuje od slova pstruh, keďže v týchto miestach bol kedysi rybník.
Rybník spomína aj Milan Sliacky, môj učiteľ, v brožúrke k 600. výročiu prvej zmienky o Vígľaši, v ktorej cituje z kráľovskej listiny z roku 1404 aj tieto slová: „… uvedený Paška a jeho dedičia či nástupcovia náš veľký rybník nachádzajúci sa pod Vígľašským zámkom navždy budú musieť strážiť a v prípade potreby ľady v ňom rozsekávať. Ak by niekedy uvedený rybník potreboval opravu, my a naši zástupcovia, králi uhorskí, budeme potrebné náklady hradiť.“
Pstruša
Po vzniku Československej republiky sa Pstruša stala vzorovým poľnohospodárskym podnikom, ktorý nazvali po prvom prezidentovi Masarykovým dvorom. Patrilo k nemu 3 877 ha poľnohospodárskej pôdy, ale bola tu i mliekareň, syráreň, pálenica, vodný mlyn s elektrickou centrálou, moderné dielne a stanica na triedenie a čistenie osiva, pracovalo tu 320 stálych a okolo 200 sezónnych robotníkov, chovali tu okolo 400 jalovíc, 1 700 oviec, 200 svíň, vyše 500 kráv, ktoré denne dávali asi 4 000 litrov mlieka, v liehovare vyrobili cez zimu údajne viac ako 62 000 hl liehu… Od roku 1970 sa na poliach v okolí Pstruše začali robiť šľachtiteľské pokusy a najväčšia časť majetku sa 1. januára 1978 stala súčasťou Semenárskeho štátneho majetku.
Chátranie po roku 1989 zastavil nový majiteľ alebo noví majitelia, ktorí celý areál postupne renovujú predovšetkým pre potreby cestovného ruchu.
Viac o Masarykovom dvore napr. na https://www.masarykov-dvor.sk/.
Ale Pstruša sa dostala do povedomia širokej verejnosti najmä 11. februára 1929, keď tu bola nameraná „teplota“ -41 °C.
Teplotný rekord
Je to dodnes najväčší nameraný mráz na Slovensku, čo pripomína aj jednoduchý kamenný pamätník v Masarykovom dvore. Nuž, do takého mrazu nehodno, veru, ani psa vyhnať a skutočne ľudia v tie dni pustili psy a mačky do príbytku, aby krutú zimu prežili pri teplej peci. Domáce zvieratá zostali v maštaliach a chránili ich slamou. Do dvorov vraj v tom nečase prichádzali aj divé zvieratá. Pre lepšiu predstavu stačí vari uviesť, že ak sa niekto pokúsil vytiahnuť zo studne vedro vody, vytiahol iba ľad. Kvôli surovému mrazu popraskali stromy.
Grafiky Joža Kajana
Zastavili sme sa u priateľa, výtvarníka Joža Kajana, ktorý býva na Pstruši. Čo o ňom napísať? Vlastne – neviem.
Keď som sa s ním pred rokmi zoznámil pri pive, čudoval som sa, že medzi rečou vytiahol blok a ceruzkou si čosi kreslil. Vtedy som si myslel, že to robí len z nejakej frajeriny, ale veľmi rýchlo som prišiel na to, že je to naozaj frajer – maliar. A super chalan.
S jeho zručnosťou sa môžeme zoznámiť aj prostredníctvom facebooku tu. Pomohol som si aj vygooglovanou fotkou, keďže pri príjemnom posedení som akosi zabudol, že mám so sebou aj foťák.
Korunkovka strakatá
Hlavným cieľom našej vychádzky bola jemná rastlinka korunkovka strakatá (Fritillaria meleagris). My, skôr narodení, sme ju spoznali pod rodovým menom korunka. Neďaleko Pstruše, na brehu Slatiny pri tzv. Čiernom moste, je jedno z jej posledných nálezísk na Slovensku. Samotná rezervácia je už v chotári susednej dediny Stožok.
Potešilo nás, že sa tejto krehkej ľaliovitej kvetinke na Pstruši stále darí.
