Vtáčnik vrcholofka
Turistický výstup na Vtáčnik z Kľakovskej doliny sme mali na pláne už niekoľko týždňov. Nielen preto, že každý sa na Vtáčnik zberá z Kamenca a Lehoty pod Vtáčnikom. Najmä preto, že Kľakovskú dolinu považujeme za neobjavený krásny kút Slovenska. Pre bajkerov aj turistov.
– To dá.
– Nedá.
– Dá.
– Chcete ho zabiť? Veď má iba 6.
– Uvidíme.
Potom sa Kubo posadil na bicykel a dal s nami za 4 dni na Kľaku pod Vtáčnikom viac ako 3000 výškových metrov. V septembri pôjde do školy.
Kľak, Ostrý Grúň, Hrabičov. Pamätníky, Partizánska chata, lesná železnička, hlboké lesy, nádherné lúky, Ivanov Salaš, obavy z medveďov, pstruhy, ubytko za hubičku, milé tety, ktoré sa vám ospravedlňujú, že vám na večeru varia len tak po domácky (mňam), dvanástka za euro, totálny kľud a pohoda, božie ticho a hviezdy. Perfektné cyklotrasy pre náročných cyklistov aj začiatočníkov. Zabudol som na niečo?
Áno. Kľak je pod Vtáčnikom a hore vedie naozaj ambiciózna turistická trasa. A nielen na Vtáčnik. Aj na Rúbaný vrch, z ktorého sa dostanete na Buchlovské skaly a Žarnov. Ale o tom až inokedy.
Výstup je naplánovaný na sobotu. My však štartujeme už vo štvrtok ráno. Na bicykloch i po svojich. S očakávaním nostalgie strateného. Jeden deň je na tak krásnu dolinu málo. Chatkové ubytovanie v Dopraváriku na Ostrom Grúni je presne to, čo hľadáme. Už pred obedom skladáme bicykle a vyrážame na prvý trail.
Začíname zľahka. Máme predsa medzi sebou aj 6 ročného Kuba. Hore asfaltkou k pamätníku na Kľak. Tam začne mierne frflať, že do kopca to už nejde. Volíme manipulatívnu stratégiu. Vyhlasujeme horské a výškové prémie a body za technickú jazdu. Očakávanie medaile dokáže veľa. Zrazu je všetko inak. Ani sa nenazdáme a sme na Kľakovskej zvážnici, ktorá nás naozaj ambicióznym chodníkom prevedie okolo celej hory až ku železničnému Kamennému mostu Pokuty.
Doprava dreva do Žarnovice bola kedysi záležitosťou výlučne súkromných povozníkov. Furmani a konské záprahy zabezpečovali celý zvoz dreva z doliny. Nakoniec však vyhrala lesná železnica. S jej stavebnými prácami sa začalo v roku 1924. Do troch rokov bol postavený úsek Žarnovica – Hrabičov – Pavlova Lúčka, do roku 1930 aj úsek Hrabičov – Kľak – Megová. Tretia vetva viedla po Šarkánov jarok smerom na obec Píla. Lesná železnica mala na trati niekoľko drevoskladov, do ktorých sa drevo približovalo rizňami a volskými záprahmi. K januáru 1942 udáva dĺžku hlavnej trate lesnej železnice 21 km, dĺžka odbočiek v tom období bola 14,4 km. Prevádzku zabezpečovali tri rušne, 50 oplenových a 35 plošinových vozňov. V 30. rokoch zohrala lesná železnica významnú hospodársku úlohu, jej výkon v odvoze dreva bol nenahraditeľný. No postupom času aj tu stúpali náklady na jej prevádzku a tak bola v rokoch 1965 – 1966 zrušená.
Dnes funguje ako skanzen a nádherná cyklotrasa, ktorá vás privedie až tesne pod hrebeň Vtáčnika- na Ivanov salaš a Partizánsku chatu.
Prvý deň sme po skvelej večeri zakončili Veltlínom, Tramínom a špekačkovo-opekacou dorážačkou. Výhodňarská úderka na čele so Zuzanou sa tiež nezaprela. To vtedy, keď v návale radosti z detských kolotočov vyhostili unaveného Kuba a začali sa točiť a húpať sami. 🙂 Ej to bolo veselosti…
GPS trasa prvého MTB výstupu tu >
Druhý deň bolo na programe okolie Rúbaného Vrchu. Je to hrebeňový prechod cez pohorie Vtáčnik, ktorý vás po žltej značke dovedie až k Buchlovským skalám a Žarnovu. Na naše prekvapenie až do sedla Javorinka a Obíc vedie dokonalá asfaltová cyklotrasa. Asfalt je fajn, ale nie to pravé. Motanica po lesných zvážniciach je to, prečo sme sem prišli. Hodili sme pohľad na Kuba a neprotestoval. Ani sme nevedeli ako a boli sme pod Tatrou.
Náš tip pre skúsených MT bikerov. Skaly, korene, skoky. Okolo Javorinky vedie úžasná zvážnica s tými najlepšími výhľadmi do celej Kľakovskej doliny.
Nad Obicami nás zastavil pud sebazáchovy. Našli sme na zemi čerstvé medvedie stopy. Jediný, kto mal odvahu pokračovať bol Kubo. Zodpovední to radšej obrátili smer Mackova dolina. Doobedný trail sme zokruhovali cez Hrabičov a lesnícky skanzen k miestnej pstruhárni pri vlekoch Ostréhu Grúňa. Pstruh by sa aj chytiť dal, ale kto nám ho urobí? Ako obed poslúžili klasicky chlieb, paštika a orosené.
GPS trasa tu >
„Čo s načatým večerom?“ povedal by jeden. Rozhodli sme sa preskúmať okolie Ostrého Grúňa. Nemýlili sme sa. Skvelá motanica. Každá cesta vedie niekam. Zvyčajne do súkromného dvora, odkiaľ na vás vybehne fakt nasratý pes. Po ďalších 11 km, pri ktorých sme nastúpali ďalších 600m (GPS trasa) sme sa rozhodli odparkovať bicykle pri miestnej krčme a dobre sme spravili. Našinec orosenú 12-tku za 1,10 € už hocikde nekúpi.
Dve dediny vypálene za vojny nemcami žijú svojim kľudným životom. Počas SNP sa stali obce miestom jedného z najbrutálnejších masakrov civilného obyvateľstva na území Slovenska, ktorý vykonala nacistická jednotka Edelweiss.
V Kľaku všetky dopravné tepny končia. Naopak, tie turistické začínajú:
Stres, ruch, dopravná zápcha, mestský chaos, hluk? Zabudnite. Totálne ticho. Pri štarte turistických chodníkov objavujeme krčmičku u Krejzinky. Keď v celej doline máte problém nájsť slušný dátový signál, tu to neplatí. Všetci štartujú WIFI a odušu posielajú fotky.
Večerná bilancia po dvoch dňoch nás povznáša. Tri jazdy a 2200 výškových. Kubo by mal od únavy späť. Je však jedenásť večer a on chce hrať Faraóna.
Tretí deň by mala prísť kríza. Namiesto nej prichádza eufória. Zase sa v HMU trochu prepočítali. Počasie je lepšie než sme dúfali. Predpoveď hovorí do tretej poobede slnko a tak sa ráno nezdržujeme.
Trasu na Vtáčnik vám opisovať nebudem. Choďte tam sami a nechajte sa príjemne prekvapiť.
Môžem iba sľúbiť, že prechádzka to nebude a nudiť sa tiež nebudete. Od toho plemenného býka na spodnej lúke sa naháňať nenechajte. Keď sa k vám blíži pomykávajúc hlavou, znamená to iba, že vás má rád. Aj keď začujete zúrivý štekoť a zavíjanie smečky vlkov, vedzte, že to len strážne psy konča dediny zavetrili medveďa. 🙂 Ak však natrafíte na medvedí trus v ktorom sa povaľujú zhrdzavené roľničky, pridajte radšej do kroku. 🙂
Pískame, trasieme roľničkami, búchame palicami. Posledný kilometer je vychutnávka. Od Partizánskej chaty nahor. 300 metrové prevýšenie na niečo viac ako kilometrovom úseku naozaj preverí. Skupina sa trochu rozťahala, ale v priebehu polhoďky sme všetci na Vtáčniku.
Mušky medzi zubami, doštípaní od ovadov, unavení a šťastní. Nádherné výhľady na Bojnice, Prievidzu a široké okolie. Začínajú skalné tance. Pod krížom hrozia aj lokálne nepokoje. Každý chce mať svoju fotku. Fakt bitka o miesto. Vyťahujeme suché tričká, fľašky, lepeňáky a cvakáme, cvakáme do nemoty. Nechávame sa očarovať Vtáčnikom. Naposledy sme tu boli na Silvestra. Z Kamenca. Pod dvojmetrovou vrstvou snehu to vyzeralo úplne inak.
Polhodina bratania, preháňania a padáme dole. Začína sa mračiť a v diaľke počujeme prvý hrom. Žeby sa tí meteorológovia predsa len nemýlili?
O tretej hodine už sedíme v Krejzinke. Netrpezlivo čakáme na vedúcu. Akosi nám vyschlo v krku. Len čo príde, sa to spustí. Lejak a hrmavica ako sa patrí. Ako dobre, že sme už dole.
Skvelá akcia, skvelí ľudia, perfektná atmosféra. GPS trasa tu >
Večer ešte na chate losujeme ceny za jarný kardionápravník. Zuzana tlieska, Kubo losuje, jeden Peter natáča, druhý zapisuje a tretí obkecáva. Ten tretí som ja.
Adidas balíčky vyhrali: Miška Ferusová, Erik Hubner, Ľubor, Mariana Kolesárová a Sylvia Ferusová. Slnečné okuliare dostávajú Štefan Kolárik, Martin Múčka a Peter Barath.
Toto medailobranie bolo fakt veľmi krátke a neformálne. Jednak sa môžme pochváliť najnižšou prezenciou kardionápravníkarov na medailobraní, jednak orosené čaká 🙂 Rozmýšľame ako odovzdáme diplomy a medaile tým, ktorí vyhoreli a Vtáčnika sa nezúčastnili. 🙂
Všetko je jasné. Treba naplánovať ďalšiu akciu. kde sa stretneme viacerí. Už sa tešíme.
Posledný deň väčšina ľudí pojme ako návrat domov. Nie však my. Nedeľnými raňajkami víkend nekončí. Natlačíme párky, sardinkovú pomazánku a osladený čaj a už sedíme na bicykloch. Vyrážame. Smer náučný chodník lesnej železničky, Glesgove tále a Ivanov salaš s cieľom:
Ak sme včera plakali pri výstupe na Partizánsku chatu prvýkrát, dnes sme si to na bajkoch zopakovali. Práve odtiaľ vedie výborná zvážnica, ktorá vás prevedie Markovou stranou popod vodopády až k spodnej hájovni. Čaká nás už iba rýchly padák dole asfaltkou a cesta domov. Svieti slnko. Lúka vonia čerstvo pokoseným senom. A Števo si povzdychne: „Čo s načatým večerom? Domov sa mi nechce.“ GPS trasa tu
Záverečnú bilanciu robíme až na Šinvegu v Bratislave. Celkovo sme za 4 dni nastúpali čosi cez 3400m. Objavili sme nádherný zabudnutý kút Slovenska a uisťujeme sa, že sa s bicyklami ešte vrátime.
Tak zas na nejakom stretku. Aby život stál za to.
