Som tu opäť. A roky som nebol. Práve oslavujem jubileum a nie som sám. Šesťdesiat rokov ubehlo ako voda. Svojim spôsobom sa symbolicky vraciam naspäť. Dnešný deň chcem osláviť so Šišinou, tri a pol roka mladou vnučkou. Chcem ju zobrať tam, kde som sa v detstve cítil doma. Kde som všetko zažil a kde vyrástol.
Cez Bratislavu náskokom
„Stredný vagón zadné dvere. Nebaľte nič.“ vydávam telefonické pokyny a nastupujem na stanici vo Vinohradoch. Šišku mi podajú až na Železnej studničke, keď vlak zastaví. Na stanici beriem aj detský lístok. Viem, že jej to dodá pocit významu. Keď sa pristaví vlakvedúci a pýta lístok, chvíľu sa Šiška ošíva. Keď jej ho opečiatkuje, začína byť na seba hrdá.
Lamač, Železná Studienka, Devínka nová Ves, Devínske jazero, Zohor, Plavecký štvrtok, Malacky Veľké Leváre, už ako štvorročný som vedel všetky zastávky naspamäť. Vtedy bol šesťdňový pracovný týždeň a škôlok nebolo. Hoci som Bratislavák, prežil som celé detstvo vo Veľkých Levároch u starečka a starenky pri Habánskom dvore na Záhorí. Mali sme prelezené všetko.
Za Malackami
Cesta vlakom nie je nudná ako autom. Vo vozni sa Šiška musela postaviť za svoje práva. To keď jej podobne mladý súputník začal dvíhať všetky operadlá nahor a ona ich chcela naopak, dole. „Nedávaj, nesmieš“ postavila sa hrdo so vztýčenou hlavou na odpor. Kým si všetko vyjasnili, boli sme v Zohore.
Medzi Malackami a Levármi bola kedysi pri koľajach búdka s kvetinovým záhonom, holubami a udržiavanou záhradkou. Práve odtiaľto sa ovládali staničné semafory a je to aj miesto mojich najkrajších spomienok.
„To je dlhá cesta, to nedá.“ Koľko som sa natrucoval, kým som si u starečka presadil aby ma zobral do roboty zo sebou. Práve tu bol totiž výpravcom. Plácačka a čapica. Cink, telefón, potvrdiť, stlačiť poistku na páke a presunúť do polohy dole. Lanká popri trati sa presunuli a zelená. Ale nebolo to len o tom. Práve tu som počul prvýkrát v živote to neskutočné ticho, keď počuješ každú muchu, včelu, cvrčka a zvuk hrabaného sena. Medzitým, ako chodili vlaky, sa železničiari o okolie výpravne vzorne starali. Chcel som to miesto ukázať Šiške ale len sme ho prefrčali. Dnes už po domčeku a záhone nezostala žiadna pamiatka.
Leváre
Vystupujeme z vlaku. Šiška je nadšená. Nová stanica je možno modernejšia ale zďaleka nemá čaro a vôňu tej starej. Slnko pečie a my kráčame po starom chodníku do Levár. Opäť sa stretávam s tajomným domom, kde kedysi bývali dve čudné ženy. Tie sa pominuli ale dom ostal. Teraz je centrálou drevenej píly. Tá nahradila aj dve odstavné staničné koľaje. Kedysi tu odstavovali staré vozne. Ich prelezenie a dôkladné spoznanie nám vtedy trvalo celé jedny prázdniny.
„Kladka a páka. Zaberte riadne.“ Ešte som nechodil do školy a dostal som prvé hodiny fyziky. Raz nás napadlo roztlačiť po koľajach staré nápravy a zhodiť ich na konci z koľají. Jožka, Jožka a Peter. Čo čert nechcel, jeden železničiar nás videl a večer žaloval starečkovi. Schytali sme világoš. (Pozn. Világoš: Podľa historickej bitky kde dostala Uhorská armáda v r. 1849 riadne na prdel) Na druhý deň sme boli pri koľajach znova. Prizerajúci železničiari si z nás riadne usierali keď sme sa mordovali s nápravami, aby sme ich dali na koľaje späť.
Cyklochodník je označený tabuľou EU. Zo starého dopukaného chodníka je dnes ako žehlička vyasfaltovaná cyklotrasa. Šišina pozerá pred seba. Zaujalo ju dievča, ktoré sa neďaleko odrážalo na kolobežke. Takej istej ako má ona. „Dedko, ona padne a bude plač“, predpovedá Šiška. A aj sa tak stalo. Malo to svoje výhody. Kolobežku už nechce dievča ani vidieť, zato Šiška si môže pojazdiť.
Veľkolevársky náhon
Dochádzame na razcestník k Veľkolevárskemu náhonu. Cesta vedie k starej píle a rybníkom, kde sme trávili v detstve veľa užitočného času. Spočítať koľko vozňov mal prechádzajúci vlak, okúpať sa v rybníku, vyváľať sa v pilinách a znova do rybníka, znova v pilinách. Mnohí mylne hovoria, že cez Leváre tečie Rudava. Tá v skutočnosti Leváre obteká. Pod dedinou tečie melioračný Rudavský kanál, ktorý kedysi poháňal starý habánsky mlyn a prinášal vodu a komáre na polia pod dedinou.
Veľké Leváre boli odjakživa rozdelené na luteránsku a katolícku časť. Hranicou bola malacká cesta. Prechádzam popri bránach, z ktorých mnohé poznám. Veľa sa zmenilo a zároveň nezmenilo. „Ale nepovydaj. Bratislaváci prišli.“ To klopem na prvú bránu a chvíľu mi trvá presvedčiť ich, že sme neprišli na návštevu ale chceme ísť ďalej.
Šiška tu má premiéru. Vlastne som ju prišiel ukázať. Zabúcham na okno, ozvú sa dva psy a kucapa. Otvorí sa bránka a tam Vierka. Chvíľku pozerá na Šišku a povie: „No gonc celá Ertláčka.“ Sme doma. Sadám ku káve a Šišina spoznáva môj detský svet. Záhrada, záhony, bečka s vodou do toho psy. „Neskáč Rexo, neskáč“ kontroluje zábavu Vierka.
Generačné strety
Ťažko už chodí, palička treba, ide jej na osemdesiat. Kedysi ma varovala. Pamätám, ako som prvýkrát spoznal lekára. Keď ma viezla malého na štangli, vopchal som jej za jazdy nohu do kolesa. Dodnes mám pamiatku, koža nikdy nedorástla. Ale nie len to bol dôvod, že sa o mňa v detstve dobre starala.
Na tom istom dvore padla pred 30 rokmi aj Šiškina mama na hlavu. Starenka sa chcela pozrieť v kočíku na svoju pravnučku, stratila rovnováhu a kočár prevrhla. Mamina vtedy letela ako z trampolíny.
Pred troma rokmi Vierka ovdovela.. „Jaký byu, taký byu, ale byu. Nebyua sem tu sama. Nejhorší sú zimné večeri. Už v pět je tma a já sem tu zavrená, celé dni sama. Decka aj prídú, ale majú svojich staroscí dost. Samota je zlá. Neskáč Rexo!“
Rudava
Keď pôjdete od evanjelického kostola ku kaštieľu ochutnajte Veľké lekváre. Park kaštieľa je dnes opustený. Kedysi tu bolo jazierko s lodičkou. V psychiatrickej liečebni som zažil v detstve veľa a snáď ma to aj poznamenalo. Raz mi tu dokonca aj rybársky háčik z nohy vyťahovali. Vtedy som chytil asi najväčšiu rybu v živote. Tzv. samochytanie: Keď sa napriahneš a švihneš aby ďaleko doletelo, ale zabudneš pritom, že háčik máš zacvaknutý v ponožke. Opäť világoš. Neskôr sme radšej lovili raky, ktorých bolo pod kameňmi Rudavy neúrekom.
V liečebni pracovala starenka aj Jožkova mama. Domov chodili okolo kostola mena Panny Márie. Ten barokový kostol je dominantou Veľkých Levár. Je to jedinečná stavba s dvoma vežami (čo nie je bežné), do ktorej sa údajne zmestí až 3000 ľudí. Veže dosahujú výšku 46 metrov. Ďalší z világošov sme dostali, keď sme potajme vyliezli na kostolnú vežu a babky nás pri zvonoch cestou z práce zbadali.
Dva kilometre spomienok za nami a Šiška začína strečkovať. „Dedko, ja som už unavená a ďalej sa mi nechce. Ak pôjdeme, začnem plakať a maminkovať. A to naozaj nikto nepotrebuje.“ začína neoblomne vyjednávať a mne dochádzajú príbehy aj dôvody prečo pokračovať. Zachraňuje to Rudavský kanál. Neuveriteľné. Aj po tých rokoch tu poznám každú uličku medzi domami k vode.
Náučný chodník Rudava
Sme dole. Cestička okolo kanála sa medzitým zmenila na náučný chodník Rudava. Žákov rybník dnes už neexistuje. Chodili sme sa tam potajme kúpať a trhať mrkvu zo záhrady. Tu sme skúšali fajčiť prvé balty a tu sme sa prvýkrát povracali. Tiež világoš.
Pár krokov a sme pri moste v našom prístave. Na mieste, kde sme sa s Jožom a Jožom rozhodli postaviť loď, pustiť ju na Rudavu a preplaviť sa s ňou cez Moravu a Dunaj až do Čierneho mora. Nech niekto tvrdí, že Zeman s cestou do praveku neinšpiroval.
Vtedy asfaltovali cestu a tak sme cestárom odgúľali v noci sud asfaltu. Schovali sme ho na záhrade. Skoro mesiac sme stĺkali na dvore zo starej králikárne loď. Potom sme nahriali asfalt a celú sme ju vyasfaltovali, aby tesnila a netiekla. Slávnostne sme ju zniesli k Rudave, zložili sľub vernosti a položili na vodu. Loď klesla ku dnu a leží tam možno dodnes. Vyfasovali sme za sud aj králikáreń.
O 50 rokov neskôr Šiška nechce opustiť miesto bývalého prístavu. Už nie je unavená. Chce ísť do vody. Máča si topánky. Vraj nech sú lesklé. Vidím jej na očiach že by najradšej do vody skočila. Skúša ma to bábo koľko znesiem? Zrazu nepotrebuje televízor ani rozprávky. Nie je unavená. Z Rudavy nás vyženú iba komáre. Plieskajúc po rukách, zodpovedne si uvedomujem: „Tie svine nás zaživa zožerú.“ Aspoň niečo ostalo po starom.
Prevapenia Habánskeho dvora
Ukazujem Šiške ešte pozostatky náhonu na starý mlyn (dnes už z neho veľa neostalo) a štveráme sa úzkymi uličkami k Habánskemu dvoru. Levárky so šutrovňou si necháme na inokedy.
V Šenku u Habánú si dám jedno pivo, počkáme na autobus a ten nás dovezie priamo k vlaku. Tak znel plán.
Chyba lávky, je nedeľa. Šenk je zavretý, autobusy nechodia a mne ostáva najťažšia časť celej výpravy. Vysvetliť Šiške, že musíme odšliapať k vlaku tri a pol kilometra pešo naspäť.
„Dedko, ponesieš ma na pleciach a nebudem plakať! Dohoda?“ Nakoniec volíme kompromis. Dedo má nárok na dve zloženia a cestou jedno pivo. Šiška ide dedovi na plecia a dedo volí zrýchleným krokom presun k stanici.
Nostalgia skončila a vystriedal ju pot a úpek. Šiška sa stále niečo pýta ale ja skôr premýšľam, že by mala papať menej. S dvoma zastávkami sa dostávame až k Zlatke. Konečne chladené pivo. Šiška vyfasuje jogurt a povolenie ňúrať po celom dome. To sa jej páči. Objavovať, kutrať, prehŕňať sa, hrabať. „Choc si kám sceš, rob si co sceš.“ Dáva pokyny Zlatica. Na vlak to už máme len pár minút. Keď odchádzame Šiška sa mi zverí: „Dedko, dobre tu bolo.“
Na výlet vlakom
A tak sedíme znovu na stanici a pozeráme na prechádzajúce vlaky, až kým príde ten náš. Obaja sme unavení ale spokojní. Dedo navyše poučený. Vlaková výletná sezóna môže začať. Nabudúce berieme kolobežky. Najbližšie na Sĺňavu? Vlak do stanice Detstvo naplnil očakávania.
Šiška je už skúsený železničný cestovateľ. Na všetko je zvedavá a ja si ochotne vymýšľam.
Pred Železnou Studienkou zbalím Šiške veci a podám ju cez dvere aj s ruksakom ocinovi. Ja pokračujem až do stanice Vinohrady. Životné jubileum zalejem v Bufete na dobrom mieste jedným oroseným. Potichu a sám. Tak to mám rád.
