Teraz nám je hej, nakoľko po mnohých strastiach z cestovania SAD a ŽSR sme si radšej zadovážili nového člena menom Džošua Black, ktorý nás odvezie kam len chceme. V ďalších príbehoch Vám priblížim cestovanie humorné so psíkmi po zákutiach Slovenska a je ich teda dostatok 🙂

Füzér

Piatok Veľký, frčíme s Džošuom na Maďarskú stranu iba tak na výletík a poobzerať sa po malebnej usadlosti pre rodinku. Míňame kraj Slanských vrchov cez Skároš vstupujeme do dedinky Hollóházi, ktorá nás kľukatou cestou vedie na rázcestie, kde pokračujeme smerom do Veľkej Huty, ako ideme cestou tu zrazu náš pohľad padol na Hrad. Vypínajúci sa na sopečnom andezitovom kuželi, ani sme nevedeli, že niečo také je hneď za kopčekom čo kamienkom dohodíš od Košíc, jedno oko na ceste druhé na hrade meno ni nechyrujúc. Po určitom čase si uvedomujeme, že cesta do počtu kilometrov od Košíc nám na usadlosť nevyhovuje a tak sa pri Filkeháze otáčame a ideme si bližšie hrad pozrieť.

Zabáčame na dedinku Füzér rovnomennej s hradom (Füzér 552 m.n.m.), ktorý je bohatou históriou opradený a patrí medzi najstaršie Hrady na Maďarskom území. V skratke, zápis kroník vraví o roku výstavby 1235, iné anály vravia, že stál už za vlády Ondreja II a patril do kráľovského majetku Štefana V, žiaľ stroj času by sa hodil. Spoločne so Slanským hradom tvorili obrannú líniu dôležitých južných obchodných ciest. Začiatkom 17 str. tu mala útočisko grófka Alžbeta Bátoryová a koncom 17 str. ho na rozkaz Košického kapitána Strassolda dali vypáliť nech neslúžil povstalcom ako útočisko a od vtedy iba chátral kým jeho ruiny objavil umelec T. Ender.

• 

• 

• 

Na našu smolu bol zatvorený z dôvodu prebiehajúcich rekonštrukčných prác a termínom otvorenia 27. marca, nevadí. Poniže vstupnej brány je trasa vedúca okolo hradu aspoň tak sme si mysleli. Kráčajúc po nej sa dostávame ku železným schodom smerujúcim nahor ku hradu, niečo tu nehraje.

Schody končia pri drevených dverách na nádvorie, ktoré boli zatvorené. Späť, tou istou trasou? To nie je naša šálka kávy. Jedna možnosť by tu bola a to preliezť zábradlie a ísť cestičkou ktorú lemovali reflektory, veď ak ich tu montovali tak sa dostaneme ku vstupnej bráne, až na jednu maličkosť.

• 

• 

Preliezame sťa schodolezci, podávame si baby a spoločne z veselá pokračujeme ďalej, tu zrazu z hora pozrie jedna hlava, ideme ďalej však pohoda, pracanti iba kontrolujú, na to druhá hlava a tá vraviaca maďarsky, neviem ako ste sa tu vyliezli, no ďalej sa nedostanete pretože na samom konci je päť metrová priepasť! Jeah, fajne, to ma ani nenapadlo, že tam montovali padací most 🙂 Poďakoval som za info a neostáva nám nič iné ako sa vrátiť po rovnakej trase. Síce nám hrad dnes neotvoril bránu, lež ukázal nám miesto o ktorom sme nevedeli 🙂

sobota, regener

Sobotný deň, výlet sa nekonal, prefúklo mi dutiny a mne nebolo veľmo dospevu a počasie? To nachladlo so mnou dážď, polo dážď a fúkajúco mrholiace veselosti, dnes teda je čas na regeneráciu.

Kapušany

V nedeľu Oskar ukázal ruky opäť na oblohe, srdce zaplesalo a Džošua smeruje ku Kapušianskemu hradu (511 m.n.m.). Dnes už len zachovalá ruina dávnej histórie. Hrdo stála Strážna pevnosť, na homoľovitom vrchu „Stráže“ postavená zo severnej strany Slanských vrchov aby chránila cesty vedúce z Prešova do Poľska cez Bardejov. Počiatky vzniku hradu cca polovica 13 str. sú nejasné, pravdepodobne samotné hradisko bolo osídlené ešte pred vybudovaním pevnosti Slovanmi. Pôvodným menom zvaný Maglovec od roku 1409 dostáva meno dľa panstva Kapušany. Rekonštrukcia prebieha v plnej paráde. Popri hornom hrade smeruje južná trasa nadol cca 400 m, tak vyzerá zostup po južnej strane.

• 

• 

• 

• 

• 

Oblik

Pondelok po decentnej oblievačke vyrážame na Oblik ( 925 m.n.m.), ktorý sa nachádza na severe Slanských vrchov juhozápadne od obce Hermanovce nad Topľou. Počas sviatkov je nemožné sa tam dostať SAD-kou iba vozitkom či bikom. Už pri vstupe do obce nás očarila monumentálnosť súmerného sopečného kužeľa na ktorom dľa miestnych sídlil Perún.

Pravdou je, že nás zaujalo miesto zvané Údolie obrov, ktoré je od Hermanoviec po modrej trase vzdialené dvadsaťpäť minút chôdze. Po ľavej strane v Údolí obrov sa týči Sokolia skala, na ktorú je možné vystúpiť a následne pokračovať po náučnom zelenom chodníku až na Oblik.

• 

• 

• 

Kráčame údolím obrov, blúdime a hľadáme obriu stopu. Osobne sa sústredím na obriu stopu, ktorú hľadám až tak, že sa vraciame na začiatok a pri tom sme od nej boli iba 5 metrov J stáva sa, že človek pre oči nevidí. Stopu podľa mýtu zanechal Obor, ktorý zoskočil zo skaly, no mne nepripadá až taká mohutná, Veronika má veľkosť obuvi 40 ako samotný odtlačok je to stopa? Otázniky nad hlavou sa vynárajú, kto dobrovoľne vstúpi do tekutého andezitu o teplote 1100 C ?

• 

• 

Neďaleko od stopy je na skale písmo podobné Rímskemu a historici predpokladajú, že samotné písmo je dôkazom o prítomnosti vojakov Marka Aurélia, zaujímavé, no nie nemožné. Celé údolie a samotná cesta na Oblik, je značená zelenou náučnou trasou, lež jedná sa o náročný výstup. Sprv sme šli modrou smerom na lúku za Oblikom a hľadali smer na Oblik, značenie ho neurčuje po celej trase.Veronika pri čítaní terénu objavila cestu už dnes zarastenú mohutnými bukmi a lemovanú balvanmi po oboch stranách paralelne sú priekopy. Nachádza na západnej strane päť minút od Lúky za Oblikom označená je balvanom v tvare skoro rovnostranného trojuholníka.

Skúsime šťastie, kolmo stúpame kamenistou trasou starou cestou na vrchol Obliku a napájame sa na geologický náučný chodník, ktorým pre náročnosť a nestabilnosť kamenistého terénu vystupujeme po obvode kužeľa na vrchol, prechodom severnou stranou sa kĺžeme po ostatkoch snehovej prikrývky. Hodinu nám trval kombinovaný výstup, no stojí to za to. Máme kravaty namiesto jazykov. Keď sme prišli hore, krkavce začali šalieť.

Miestami mystické a zároveň pútavé pred nami sa vynára s minulosťou nie presne definovanou, historické záznamy siahajú do doby železnej, tvary balvanov sú viditeľne opracované ľudskou rukou, čo tu bolo? Kto každý tade prešiel? Komu dané miesto bolo určené? Samé otázniky sa vynárajú pri pohľade na toto miesto a silnosť zážitku sa umocnila, keď sme sa rozhodli najesť medi balvanmi.

Zamračilo sa, vietor zosilnel a nad nami dvakrát preleteli krkavce a hlasito krákali, mráz nám prešiel po tele, vplyvom negatívnej energie, ktorá vás odháňa preč. Týchto situácii sa už neľakáme vtedy naša zvedavosť nastupuje, pri pohľade na krkavce ktoré presne nad nami krúžili šiel strach a to miesto? V tej chvíli ma ani nenapadlo odfotiť či natočiť video, no už len pri samotnom písaní mi naskakuje husia koža. Celé to trvalo desať minút, dvakrát preleteli, zimomriavky negatívnej energii po tele a potom ja som dvakrát nebezpečne spadol prv sa mi preborila noha pod veľký balvan až po koleno a po druhé pri zostupe ukazujem na nebezpečný balvan ja stojac pod ním idúc krok urobiť sa mi zasekla noha a už padám na ľavú stranu v zlomku sekundy si uvedomujem ak nepreberiem kontrolu nad pádom dolámem si hnáty so šťastím nepadám ale sadám no i tak celou váhou narážam mediálny kolaterálny väz, tri dni ma neopúšťalo kulhanie a miernu bolesť pociťujem i po dvoch týždňoch.
zostupili sme danou trasou

Nejde o poverčivosť lež o fakt. Iba to jedno miesto bolo negatívne nabité. Na vrchole sa zdržiavame štyridsať minút nech si všetko prelezieme a nafotíme. Po zostupe sa ocitáme na Lúke za Oblíkom, po krátkej pauze a doplnení enerdžajzeru, kulhajúci sa odoberám ku Džošuovi. Očarujúce a dokonalo značené miesto, TA3 nie su tak dômyselne značené ako tento kraj.

• 

•