Nielen sobota, ale i posledná februárová nedeľa sa ukazovala parádna, slnečná, priam jarná.
Cerovou vrchovinou
Neváhal som a prijal som ponuku priateľov ísť sa trošku rozhýbať na Cerovú vrchovinu do okolia Hajnáčky. Bol som tam párkrát, ale plánoval som (a stále plánujem) sa tam ešte vrátiť, ale až v čase, keď už tam bude všetko krásne kvitnúť a zelenať sa.
Z Hajnáčky
Z Hajnáčky sme vyšli podľa žltých značiek tŕnistým „koridorom“ a strmo hore lúčnatým svahom na lúčnatý chrbát, z ktorého sa ponúkajú pekné výhľady do údolia Gortvy, späť na Hajnáčku s hradným vrchom, za ktorou sa vypína zalesnený Pohanský hrad, i severozápadným smerom na susednú dedinu Šurice so Sovím hradom, ktorý sme navštívili vari pred mesiacom. Východne od Hajnáčky sa vyníma zalesnený Ragáč (536,6 m n. m.).
Z dediny naň vedie zelená značka, ale výstup je to naozaj „zdravý“, určite preverí kondičku.
Zaboda
Na juhu sa tiahne reťaz severomaďarských pohorí, vrátane Mátry. Ani náš cieľ Zaboda (468,7 m) nie je prechádzkou mestským parkom. Stúpanie lesom k vrcholovým bralám dá zabrať. Ako je tomu aj v prípade ďalších kopcov v Cerovej vrchovine, aj Zaboda je budovaná bazaltmi. Sú zvyškom lávového prúdu, ktorý sa pred 2,5 miliónmi rokov vylial z krátera dnešnej Ostrej skaly.
Vrchol tvorí neveľká plošina ohraničená asi 10 m vysokými stenami, stĺpmi, roztrúsenými balvanmi a rozsadlinami – pseudokrasovými jaskynkami.
Vrch Zaboda je prírodnou rezerváciou na ploche viac ako 20 ha. Chráni sa ňou zachovaný bralnatý reliéf, ale i cenné rastlinstvo a živočíšstvo.
Ostrá skala
Zo Zabody sa vraciame na plochý lesnato-lúčnatý hrebeň s prostým, ale výstižným pomenovaním Planina. Ďalším naším cieľom je Ostrá skala (451,2 m). Kedysi aj na ňu viedli turistické značky, ale dnes sú už zatreté. Ale orientácia nie je problém. Ani ďalšie strmšie stúpanie.
Vrchol, ktorý – ako som už spomenul – bol pred dvoma – troma miliónmi rokov sopečným kráterom, je zarastený krovím, ale sú z neho celkom pekné výhľady najmä do Šurickej brázdy smerom k Fiľakovu.Pri zostupe stretneme dvojicu domácich, ktorí nám odporúčajú urobiť si krátku odbočku na bralá, z ktorých je pekný výhľad najmä na Hajnáčku.
Ide o Veľký kopec (440,7 m) a vskutku sa tam oplatí zájsť. Cestou späť ešte venujeme pohľad Steblovej skale (486 m), ktorá je v centre mojej pozornosti ako jeden z možných jarných turistických cieľov.
Za ňou sa v diaľke belie hrebeň Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou.
Zbehneme do Hajnáčky a ešte venujeme pozornosť Hajnáčskemu hradu. Je na ďalšom výraznom bazaltovom brale, ale jeho detailnejšiu prehliadku si nechávam na budúcu návštevu.
Hajnáčsky hrad
Znechutil ma foťák, či skôr baterky, ktoré odmietajú poslušnosť.Na brale bola malá pevnosť už pred tatárskym vpádom, teda v prvej polovici 13. stor. Po ústupe Tatárov (Mongolov) tu vyrástol kamenný hrad, ktorý bol centrom feudálneho panstva s 20 dedinami. Dlho odolával náporu Turkov, ktorým sa ho predsa len podarilo na krátky čas obsadiť. Keď sa vrátil do rúk pôvodným majiteľom, pokúšali sa o jeho opravu, ale postupne dávali prednosť pohodlnejšiemu bývaniu v kaštieľoch a kúriách.
Rušno tu bolo v čase posledného protihabsburského povstania začiatkom 18. stor. V bojoch vyhorel a keď ho z rúk kurucov dostali cisárski vojaci, nebol záujem o obnovu a hrad pustol.
Turistický víkend na Maginhrad a do okolia Hajnáčky ukázal, že na juhu stredného Slovenska je dostatok pozoruhodných, zaujímavých a nevšedných turistických cieľov, za ktorými sa oplatí vycestovať.
