Cez Zelené pleso na Svišťovku. Ráno ma nebudia ovce, ale vokály deciek odvedľa. Otvorili pre nás jedáleň o štvrť na osem. Ostatní hostia čakali pred privretými dverami, kým sme sa my napchávali praženicou a párkami. Dnes, keď počasie, kondícia a ďalšie premenné dovolia, nás čaká vrchol našej turistiky výšľapom na chatu pri Zelenom plese s bonusom- dvojtisícovkou Veľká Svištofka.
Od Bielej vody
Autom sa odvezieme kúsok na rázcestie k zastávke električky a busu. Prvý autobus nám ušiel pred nosom, ale nevadí. O dvadsať minút príde ďalší. Čakali sme s českým deduškom od neďalekého kempu. Dedko, hoci vyzeral vysušený ako treska bol vo vynikajúcej forme. Včera šiel s vnukom jednu z najťažších trás na Slovensku: okruh Studenými dolinami cez Priečne sedlo. Dnes majú oddychový deň a idú si pozrieť Beliansku jaskyňu. Zajtra sa vracajú domov. Klobúk dolu pred ich výkonom.
Za necelé tri eurá sme sa odviezli k Bielej Vode. Parkovisko je o pol deviatej už z troch štvrtín plné. Rovnako ako pred cestovaním autom, i pred šliapaním príjmeme všetky potrebné opatrenia v prípade, nudy, hladu a smädu. Na rozdiel od auta, pri turistike hneď vstupuje na scénu súbor techník a stratégií na zabránenie krízy, t.j. hry. Lepšie je, keď sú v okolí dostupné podporné zdroje. Potok, skaly, reťaze. Ideálna by bola partia iných detí, ale parťákov s túlavými úchylkami sme doma zatiaľ nenašli. Pohodlný chodník vedie sprvu Bielou vodou. Keďže je Bielych vôd ako komárov na Sĺňave, má prívlastok „Kežmarská“. Kráčame najprv lesom popri veľmi živom a studenom potoku. Sem tam preklenieme potok lávkami. Konča lesa otvoria sa výhľady na Belianske Tatry a začíname stúpať, pričom zabáčame do Doliny Zeleného plesa.
Chodník je na otvorenej stráni plný kameňov. Hovorím staršej: „Vy ešte výdete na Lomničák, ja skapem toť pod Svišťofkou“. Baby sa zabávajú na mojej hláške ešte dva dni. Stretáme spolužiaka z „výšky“. Aj on už má rodinku. Spali na chate a išli prechod opačne od Skalnatého plesa. Dlho sa nezdržujeme, máme ešte veľa pred sebou a šliapeme dolinou ďalej. V kosodrevine sa odkrývajú špicaté a sivé končiare Vysokých Tatier.
Dvojníci na Brnčalke
Chata je blízko. Počas túry sa striedame s chlapom, ktorý ide s dievčatkom. Raz oddychujú oni, raz my. Vidíme chatu, no ešte k nej zostáva štvrťhodina cesty. Míňame drevenú búdku, ktorá ukrýva vodnú elektrárničku napájanú výdatne Zeleným potokom. Zelené je v okolí teda všetko. Aj elektrina. Za vyše dve a pol hodiny nás vítajú kačice na Zelenom plese. Oproti trom hodinám písaným na začiatku sme cestu dolinami zvládli pomerne slušne. Chata je utopená medzi končiarmi Kežmarského štítu a Jastrabou vežou. Pleso plní najmä Medený vodopád, ale vidíme aj iné menšie pádiky.
Hore otravujú dvaja bundáši chatoví.
Sadneme na lavičku povyše chaty a rátame peniaze, aby nám vyšlo na lanovku. Na zostup dolu sme akosi nemysleli. Snáď sa bude dať platiť kartou na Skalnatom plese. Beriem do rúk všetky mince, čo žena má. Kúpime dve Kofoly a Radler, nezabudnúť na pohľadnicu. Pýtam sa chatára, či mi vyjde ešte jedno pivo. Vyjde. Ostane mi 10 centov.
O tri dni na Brnčalke otrávili dvoch chalanov a o deň neskôr ďalších ľudí. Museli ich neborákov hospitalizovať. My kulinárske umenie chatárov nebudeme testovať, otvoríme si Májku s rohlíkmi. S výhľadom na vodopád a dominantnú Jastrabiu vežu žujeme obed. Poniže vidíme za stolom našich dvojníkov. Hnedé krátke vlasy, približne rovnaké postavy a tváre. Akurát, že sú Česi. Nenápadne ich vyfotím, ale fotka je rozostrená. Mamina zhodnocuje náladu v tíme, ja v počasí.
Kapybary sa menia v búrke na svište
Rozhodne pokračovať po magistrále na Skalnaté pleso. Po chvíli obchádzame Čierne pleso. No obďaleč, v kosodrevine, je ukryté pred zrakmi ďalšie pleso, ktoré je naozaj plné rozpusteného živočíšneho uhlia. Výškový rozdiel päťsto metrov by nemal byť náročný. Ako stúpame, odhaľuje sa viac a viac panoráma Tatier a malebná Zelená dolina s dymiacou chatkou uprostred. Vľavo sa ukáže sýtozelený masív Belianskych Tatier. Kopské sedlo, kde sme pred rokmi chceli ísť. Deti boli príliš malé a mladšia v nosiči. Pod ním dolina bielych plies a Veľké Biele pleso s Meďodolmi. Po pravici Zmrznuté doliny, kde je stále sneh. Nad nimi trojuholníková stena Kežmarského štítu, ktorá je so svojimi 900 metrami najvyššou v Tatrách. Ďalej nad dolinou sú Baranie rohy a osamotený Čierny štít.
Obrázky ani text nemôžu opísať majestátnosť našich najmenších veľhôr, ktorá vás iste osloví kráčajúc chodníkom od Brnčalky. A okrem toho niekde vás oslní aj ľudské hovno, ako sa to stalo nám pred vrcholom. V skalnej úžine za vodopádom, tzv. kuloári, sú obľúbené reťaze.
Väčšina ľudí sa kĺže cez ne dolu. Nemôžeme čakať, ideme proste na skaly. Lepšie sa ide po reťaziach hore. V podstate ani nie sú veľmi treba.
Veľká Svišťovka
Svišťovka má meno po kolónií svišťov, ktorá vraj v okolí vrchu pobýva. Fakticky, kto na skalách sviští sme jedine my smerom hore. Pred vrcholom hrmí. Blíži sa búrka. Do báb strach vlial energiu a rozbehneme sa. Mama vraví, že si búrku musí nahrať na mobil a na každom výšľape budeme frčať ako blesky okolo nás. Pár idúci s nami na striedačku tiež dostáva strach. Žena im hovorí, že je blbosť sa vracať. Dolu potom idú rýchlejšie ako my.
Cez Svišťovku
Rýchlo preskočíme sedlo pod Svišťovkou. Baby si ani neuvedomujú, že majú ďalšiu dvojtisíckovku. Na pár minút vzdialený vrchol sme z bezpečnostných dôvodov nešli. Búrka ide našťastie smerom od nás do Belianskych Tatier. Avšak sme na okraji ďalšej búrky nad Huncovským štítom. Vyťahujeme pršiplášte, no mamina je nervná, lebo jej zavadzajú palice. Kým to všetko rozprestrie a nahodí prestane aj pršať. Za Huncovskou vyhliadkou vidíme lanovky a striebornú kupolu observatória na Skalnatom plese. Fakticky je k plesu po úbočí Huncovského štítu ešte najmenej pol hodina.
Ako prichádzame lanovka do Lomnice sa zastaví. Cez to všetko hore na Lomnické sedlo stále premáva. V Tatranskej Lomnici je búrka, preto sa kabínky odmlčali.
Deväť šišiek
Stretávame Čechov z penziónu. Majú lístky na Lomničák, ale počasie stoplo lanovku. Sen o vrchole sa doslova rozplynul v mraku. Aspoň im vrátia peniaze. Pokiaľ nejde lanovka, márne sa dvakrát dožadujem od čučoriedky za okienkom lístkov. Nevedia ani kedy sa kabínky o5 rozbehnú. Niektorí chcú vrátiť peniaze, no na obojsmerné lístky nehrozí. Baby lozia na preliezačkách v Svišťove, keď už im nevyšli originál svišťovské skaly. Motám sa vo vnútri budovy okolo pohľadníc. Ako vychádzam, vonku udrie v okolí sedla blesk. Iba z takého nenápadného malého obláčika. Ľudia, hlavne mamičky panikária a hrnú sa dovnútra ako dôchodci do Lidla.
Vonku zostávame my a pár ľudí. Ihrisko sa šmahom ruky vyprázdni. Dáme si makovník a ideme aj my do baru na čokoládu. Pozeráme, kedy nám odchádza spoj do Starej Lesnej, či stihneme večeru. Počasie sa po hodine umúdri.
Na lanovke
Začína sa tvoriť fronta na lanovku. Rozbehne sa najprv malá červená kabínka na Lomničák, potom do sedla a nakoniec aj kabínová do Lomnice. Pšenica s veľkými nalakovanými nechtami zmaľovaná ako kraslica starej Vlčkovej z Moravy, nám spraví na dvakrát nepodarenú snímku. Vystojíme radu na lístky, ďalšiu na lanovku. Chvalabohu rad sa hýbe rýchlo. Do jednej kabínky vojde aj 10 netrpezlivých duší.
V Lomnici utekáme viac menej intuitívne na stanicu. Nevieme, kde poriadne je. Skrátka rútiť sa rovno dolu. Presúvadlo v pohode stíhame, dokonca máme päť minút k dobru. Stojím pred značkovačom ako slepý v obrazárni a nechápem načo označiť lístok. Jedna pani mi ukazuje, ako lístok správne otočiť a vsunúť. Odvezieme sa jednu zastávku k autu.
Na večeru navarili kucháročky guľáš s knedľou. Celkom ušiel. Sedíme na lavičke bez podsedákov s pivom a tatranským čajom a pozeráme na Svištovku, kde sme pred pár hodinami liezli. Krásna túra a o to hodnotnejšia, že ju decká zvládli. Udeľujem 9 šišiek z kosodreviny z 10.
Cez Zelené pleso na Svišťovku. Odporúčané turistické trasy a cyklotrasy na Brnčalku tu
