Augustové slnko pomaly zapadá za hrad v Hainburgu a mne sa na stole pomaly zhromažďuje poriadna kopa energie. Banány, cereálne tyčinky, glukóza. Je streda večer.
Príprava na zajtrajší presun a piatkový výlet vrcholí.
Poobedie som strávil umývaním môjho karbónového tátoša, premazal som teraz už nádherne čistú a lesklú reťaz, dotiahol časovkárske rúčky, skontroloval tlak v pneumatikách, brzdy a upevnenie kolies. Doplnil som druhý držiak na fľašu, držiak na pumpu a do kapsičky pod sedlom som narval rezervnú dušu, multitool a montpáky. Obvykle ich nosievam v zadnom vrecku, ale tie budem mať teraz plné jedla a tiež funkčného trička s dlhým rukávom, ktoré beriem proti rannému chladu. Celé som to v záujme zvýšenej bezpečnosti doplnil reflexnými páskami pod predstavcom a okolo kapsičky. Zásoby ponesiem v taške ako správny bezďák, väčšinu zbaštím cestou a na hoteli, zvyšok sa už potom vojde do zadných vreciek dresu. V mobile mi svieti potvrdenie rezervácie v penzióne v Spišskej Sobote.
Vyrážam
Streda, pol tretej. Urýchlene sa balím v práci a za pomoci môjho legendárneho crossu CTM, ktorý už je prerobený na mestský bike, trielim domov. Minulý rok som robil legendárne výjazdy ešte na ňom. Doma rýchlo navliekam dres, veci napchám do igelitky, ešte raz pohľadom skontrolujem, či som niekde niečo nezabudol a vyrážam na Hlavnú stanicu. Viem to dať aj pod desať minút, ale nepotrebujem sa spotiť ako diviak, ešte som nikde ani nedošiel. Veci na prezlečenie aj tak nemám. K nástupišťu číslo tri je už pristavená moja súprava. Bicykel podávam vlakvedúcemu, ktorý ho zavesí v batožinovom vozni. S prižmúrenými očami si pohľadom premeriam inventár, čo sa bez uchytenia povaľuje po priestore vozňa a pri prvom prudkom brzdení mi otlčie moje zlatíčko.
Nakoniec sa cez to prenesiem a s myknutím pleca sa odsúvam ku svojmu vozňu štyri. Vozeň je fajn, koniec koncov je to IC, výkladná skriňa ZSSK, ale konfiguráciu sedadiel dva a dva proti sebe vzhľadom na mojich stoosemdesiatpäť centimetrov naozaj nemusím. Človek si nemôže vystrieť nohy. V mojej štvorke už sedí pán, ktorý ju asi samozvane prehlásil za svoju kanceláriu a je rozložený po celom stolíku. Z tašky s krmivom vyberám fľašu, bagetu a začínam sa rozkladať po svojej polovici stola. Ujo pochopil a spratal sa do svojho teritória. Vedľa si prisadla slečna asi v mojom veku. Taký typický auparkový typ, reklama na make up, umelina od hora až dole. Usadím sa a čakám. Keďže neverím nikomu a ničomu, Garmin z bicykla som si pre istotu dal do zadného vrecka, kde už bola peňaženka a nabíjačka. Pár minút sa o to opierať síce nevadí, ale ja blbec som to tam nechal celú cestu. Moje kríže neboli nadšené.
Vlak sa pohol na sekundu presne.
O chvíľu už serióznou rýchlosťou prechádzame Vinohrady, Svätý Jur, Pezinok. Ani som sa poriadne nestihol ustlať a už sme boli v Trnave. Pár minút státia a už zasa začína krajina nejako zrýchľovať. Páči sa mi, že v strede vozňa je tabuľa s rýchlosťou, teplotou a nasledujúcimi stanicami. Aktuálne sme pred Piešťanmi a na tabuli sebavedome svieti stošesťdesiat kilometrov za hodinu. Paráda. Krajina okolo sa začína postupne dvíhať a za niekoľko okamihov už vlastne ideme v údolí. Lepšie ako tá kukurica na dolniakoch. V Trenčíne si prvý krát obzerám nový most a trať. Nevadí mi že vlak ide pomaly cez celé mesto, aspoň stíham sledovať detaily. Poslúžia ako inšpirácia, keď budem stavať moju modelovú železnicu.
V Považskej Bystrici tiež robia novú trať. Úchvatný pohľad, na všetku tú stavebnú techniku, ťažké mechanizmy a nekonečné tony štrku na nových násypoch. Niekoľko zákrut kopírujúcich Váh a vchádzame do Žiliny. Na koľajach badateľný rozdiel vo výkone hnacích vozidiel. Dvojčatá, Gorily a na susednú koľaj práve prichádza Okuliarnik zo Zvolena. Pokračujeme popri Váhu k Strečnu, prechádzame tunel a rútime sa k našim veľhorám. Odtiaľto to už nie je ďaleko a tu je ozaj na čo pozerať z okna.
Okolo Liptovskej Mary sa uškŕňam. Ešte pred pár hodinami som mal všetky jej parametre na monitore a s dispečermi sme diskutovali, ako sú riadené jej turbíny. Až pred dvoma rokmi som sa dozvedel, že Liptovská Mara je jednou zo štyroch slovenských prečerpávacích nádrží. Dokáže nielen vyrábať elektrinu púšťaním vody do Bešeňovej, ale aj tlačiť vodu z Bešeňovej naspäť do kopca. Mara zmizne za stromami a blížime sa k mojej finálnej stanici Poprad. Pri pohľade na východ nemám dobrý pocit.
Presne tam, kde sa chystám vystupovať sa prevaľujú oceľovosivé mračná a východná časť Tatier je zahalená v tmavom závoji, čo môže znamenať jedine hustý dážď. Ak by som teraz zmokol, tak by to rozhodne neprospelo mojim nechráneným zásobám, môjmu zdraviu ani morálke. S malou dušičkou vystupujem v Poprade. Stojím pri batožinovom vozni, kde na mňa nechápavo pozerá vlakvedúci. „Ten cesťák“, zahundrem, keďže z môjho úboru nevydedukoval, čo asi tak z toho vozňa budem chcieť. „Aký ľahučký“, s úsmevom poznamená vlakvedúci, rovnako ako desiatky vlakvedúcich pred ním, ktorí nakladali alebo vykladali môj sedem kíl vážiaci stroj.
Na moje prekvapenie je tu príjemný teplý letný večer, bez stopy po daždi. Môj vlak mizne v diaľke. Na konci stanice si musím spraviť fotku môjho zlatíčka s krásnym západom slnka.
V telefóne skontrolujem mapu, aby som trafil k hotelu. Viem kam mám ísť, v rámci prípravy som si to naštudoval, ale aj tak.
Penzión je nenápadný, ale nakoniec sa mi podarilo dopracovať sa k recepcii, kde som vyplatil jednu noc. Veľmi ochotný majiteľ sa ma pýta, kam dáme bicykel. Navrhujem, že ideálne by bolo, keby som si ho mohol zobrať so sebou na izbu. Prizrie sa na neho bližšie. „Je to cesťák, včera som ho umyl, dá sa z neho jesť“, poznamenám na svoju obhajobu. Mám schválené parkovanie na izbe. „Býva tu ráno kosa?“, pýtam sa, keď si preberám kľúče od izby. „Záleží čo považujete za kosu. Ráno tu bolo osem stupňov“, dostáva sa mi odpovede. Rýchlo pojem značnú časť zásob, umyjem sa a idem spať.
Piatok, štyri hodiny ráno.
Zvoní budík. Za normálnych okolností by som v danej situácii umieral, ale teraz ma adrenalín vystrelí s postele. Nesmiem sa flákať, každá minúta stratená teraz, znamená večer menej a menej svetla. Spratať izbu, umyť sa, obliecť dres aj s funkčným tričkom pod ním, napchať všetky zásoby a nezjedené zvyšky do vreciek a ide sa. Vonku je ešte noc, ale na východe už bolo z balkónu vidno svetlý pás, predznamenávajúci neodvratne sa blížiaci východ slnka. Na opačnej strane sa iba ako iný odtieň čiernej týči skalná hradba Vysokých Tatier.
Svietiť budem čelovkou, keďže kvôli časovkárskym rúčkam sa mi už na riadenie nezmestili svetlá. Je trištvrte na päť. Prechádzam námestíčkom Spišskej Soboty, kde sa do temnoty vypína pekne nasvietený kostolík. Poprad je ako mesto duchov. Nikde nikto, iba prvý autobus a občas nejaký zásobovač. Na to, že je desať stupňov, je vlastne celkom príjemne. Netrvá to ani pár minút a už míňam tabuľu koniec obce. Smer Hranovnica. Tá sa nachádza za kopcom, ale zo severnej strany to vlastne takmer nie je kopec, ale skôr iba zjazd do údolia. Stále stretávam minimum áut. Za Hranovnicou začína stúpanie na horský priechod Vernár.
Po samotnú dedinu to stále nie je stúpanie, ktoré by stálo za reč. Skôr taký mierny briežok. Už je normálne vidno, ale svetlá ešte nechám, pre lepšiu viditeľnosť mňa v lese. Nepotrebujem nastúpiť nejakému domácemu matadorovi, ktorý nebude o piatej ráno čakať magora s bicyklom v horskom priesmyku. Sranda začína za dedinou. Moja obľúbená tabuľa, dvanásť percent nasledujúcich päť kilometrov. Konečne si rozprúdim krv. Jazdím na vrchárskom stroji, ktorý bol presne na toto vytvorený. Ani sa nenazdám a vidím tabuľu dvanásť percent klesanie nasledujúce dva kilometre. To už som hore? Možno len nejaký malý zjazdík pred vrcholom, alebo čo. Zjavuje sa križovatka, kde sa dá odbočiť k Dobšinskej ľadovej jaskyni.
Do kelu, ja už som fakt prehučal ten vrchol, ani som si to neuvedomil. Dobre, valíme dolu. Slnko je síce stále za horizontom, ale je už normálne svetlo. Svetlá vypínam a odkladám čelovku. Údolie sa rozširuje a predostierajú sa mi nádherné scenérie. Za tiahlou zákrutou sa po mojej pravej strane otvára široké údolie. Na stene kopca oproti pozorujem portál tunelu. Z neho sa ako had tiahne železnica, ktorá znovu zmizne niekde na úpätí môjho kopca.
Takže som blízko, veľmi blízko. Zbehnem ďalšou zákrutou a vidím moju prvú zastávku. V strede lúky pri štrkovej ceste altánok obohnaný drevenou ohradou, informačné tabule a malá búdka. Dám si trošku cyklokrosu po štrku a zastavujem.
Oficiálny prameň rieky Hron. Je presne šesť hodín.
To si zaslúži krmivo. Dorazím tvarohový závin, ktorý som nedokázal do seba napchať celý o štvrtej ráno. Smeti vyhodím do smetného koša, ktorý sa tu tiež nachádza. Takto nejako si predstavujem turistickú lokalitu. Posedenie, označenie, kôš na odpad. Samozrejme ja inteligent v rámci záchvatu fotenia skočím do vody pod prameňom, takže v parádnych desať stupňoch už mám aj vodu rovnakej teploty v tretrách. A zaklincujem to prechádzkou ku košu po štrku, vďaka čomu mám teraz na mojich karbónových podrážkach súvislú vrstvu štrku a hliny.
Takže ďalší cyklokros dolu k malej nádržke, kde pravdepodobne sledujú množstvo vody. Tam si oplachujem tretry, aplikujem svoje čerstvo nadobudnuté skúsenosti z horských maratónov a po mokrej tráve sa už na bicykli vydriapem späť na cestu. Samozrejme po vydarenej fotke celej lokality.
Púšťam sa dolu kopcom. Toto bude najdlhší zjazd v mojom živote. Adrenalín stúpa. Ako milovník železnice viem, čo sa nachádza za kopcom na druhej strane tunela, ktorý som videl zhora. Jedno z najkrajších diel slovenského železničného staviteľstva – Chramošský viadukt a Telgártska slučka. Železnica tu urobí v tuneli slučku, len aby nabrala výšku a dodržala pritom povolený sklon. Vysekať tunel v zákrute do kopca, to je v mojich očiach viac ako staviteľstvo. Je to umelecké dielo.
Telgárt
Samotnú obec Telgárt prechádzam vysokou rýchlosťou. Láka ma síce myšlienka obhliadky slávnej slučky, ale mám na pamäti, že je predo mnou značné množstvo kilometrov. Dostávam sa na jedno z mála otvorených priestranstiev, z ktorého sa mi naskytá pohľad na jej výsosť, kráľovnú slovenských cyklovrcholov, Kráľovu hoľu.
Vrchol s vysielačom sa práve vyhrieva v prvých slnečných lúčoch, ktoré síce ešte nedosiahli do údolí, ale jej majestátny vrchol v takmer dvojtisícovej výške už žiari naďaleko. „Dnes súboj nezvedieme, dnes nie moja krásna. Ale za pár týždňov sa ti sem vrátim a zvedieme súboj, ktorý vstúpi do dejín. Aspoň tých mojich. Súkromných. A možno aj miestnym borcom predvedieme, že Bratislavčan nemusí znamenať padavka“, meditujem si pomaly, teda vlastne v rýchlosti cez štyridsať kilometrov za hodinu. Takže nie moc pomaly. Prvý krát sa skláňam k časovkárskym rúčkam. Nárast rýchlosti je citeľný. Zákruty sú tu dlhé, sklon mierny a asfalt dokonalý, takže sa nebojím. Samozrejme, tam kde nevidím, si chytím barany a brzdy, nemienim spraviť inšpekciu motorového priestoru autobusu, ktorý by mohol stáť za zákrutou. Hron sa pravidelne približuje a vzďaľuje, keď tečie meandrami v strede údolia. Dediny hltám rýchlejšie, ako stíham čítať ich názvy. Za Vaľkovňou prechádzam trať aj most cez Hron. Pomaličky sa vďaka početným prítokom rozširuje.
V Pohorelskej Maši stojí na zastávke autobus. Juuuu, bude naháňačka. Prehrmím okolo neho štyridsiatkou. Kým naberie posledných ľudí, ja už som za dedinou. Dobieha ma pred Heľpou. V obci je zopár briežkov, ktoré prechádzam vďaka zotrvačnosti takmer bez straty rýchlosti. Na ceste sa zjavujú značky z nejakých nedávnych cyklistických pretekov. Rýchlostná prémia ma nabáda, nech sa predvediem. Ani náhodou, ešte stále kus cesty predo mnou. Autobus zase stojí na zastávke a bezmocne sa prizerá, ako miznem v diaľke. Rovnaký scenár sa opakuje v Závadke nad Hronom.
Spoza horizontu sa vynára vysoký komín stojaci na začiatku Polomky. Stojí samostatne, technológia ktorej slúžil už dávno patrí histórii. Alebo minimálne lokálnemu kovošrotu.
Pred obcou Beňuš sa údolie rázne rozširuje a začínajú sa zjavovať prvé polia. Autobus ma predbehol a vďaka dlhým rovinkám medzi dedinami ho už asi nedobehnem. Ale zrejme si ma vypozeral kvalitne, keď ma minimálne štyri krát obiehal. Po Gašparove už začínajú mestské časti Brezna. Zadné Halny, Predné Halny a už som na námestí v Brezne.
Prestávka na banán a vodu.
Miestne slečny neurčitého veku medzi pätnásť a tridsať tmavšej pleti už hlučne komunikujú na lavičke. Foto bicykla a pokračujem na svetelnej križovatke vpravo. Pri Tescu si spomeniem, ako som sa tu napchával pri jednej z mojich minulých výprav. Robia tu nový povrch, všetky cesty sú nové. Pripájačom vychádzam na hlavný ťah, vôbec to tam nevyzerá ako na Google Streetview. Nevadí. Krajnica je široká a dá sa bezpečne ísť bez zasahovania do pruhu. Napriek tomu dávam pozor, keďže za čiarou býva všetok bordel z cesty a je to najlepšia cesta, ako dostať defekt. Keď nič nejde, radšej idem v pravej koľaji normálneho pruhu pre autá. Zaujímavé, aký rozdiel dokáže spraviť vyjazdený asfalt hladký ako sklo, oproti bežnému drsnému asfaltu.
Obec Valaská
sa nachádza oproti železiarňam Podbrezová. Tu ma na konci dediny zaujala malá dieselová lokomotíva stojaca na parkovisku pri ceste. Škoda že nemám viac času si ju naštudovať. Je to koncový bod úzkorozchodnej železnice vedúcej z Čierneho Balogu.
Vchádzam do Podbrezovej. Asi najnebezpečnejšia časť z pohľadu cyklistu. Cez mesto ide cesta medzi železiarňou s obrovským prekladiskom kovového šrotu a stenou. Z mne neznámych príčin je tu vždy hustá premávka. Asi preto, že tu vyúsťuje aj cesta z Čertovice. Na prekladisku pozorujem super trik. Potrebovali vagón na premiestňovanie železného šrotu, ale žiadny nemali, tak sa vynašli. Rozrezali horizontálne v polovici starý cisternový vagón a hľa, máme perfektný vagón, z ktorého sa dobre naberá aj drapákom na ramene.
Z bezpečnostných dôvodov sa tu musím zaobísť bez fotenia, naozaj nechcem ešte viac testovať trpezlivosť vodiča obrovského ťahača idúceho za mnou. Ten to berie ale celkom flegmaticky, zjavne mu štyridsať kilometrov za hodinu v obci stačí. Aj keby ma chcel obiehať, bohužiaľ nemôže, po koniec obce nemá kde. Za Podbrezovou už hlavný ťah začína prechádzať vždy iba okrajom obcí. Lopej, Predajná. Všade veľa motorestov. Slniečko ma už hreje od chrbta. Spoza horizontu vykukne komín Petrochemy. V tomto úseku treba zbystriť pozornosť. Cyklisti tu musia odbočiť z hlavného ťahu a ísť popri Hrone cez dediny. Samozrejme, tabuľa zakazujúca traktory, kone, bicykle a inú nemotorovú háveď, sa nachádza asi sto metrov za odbočkou.
Prvý krát som sa tam musel otáčať a vracať, čo na tak vyťaženej ceste nie je úplne jednoduchá úloha. Teraz som však už bol pripravený, využil som značnú medzeru v prichádzajúcej premávke a vletel som do odbočky. Cez Hron sa ide dva krát, najprv pri vjazde do údolia a potom pri jeho opúšťaní. Šírka je tu už úctyhodná, iba hĺbka zaostáva.
V strede sú obce Dubová a Nemecká nad Hronom. Hore malým briežkom a znovu som na hlavnom ťahu. Brusno a Medzibrod cesta obchádza. Za nimi sa však opakuje scenár a je potrebné na mojom rezňami poháňanom tátošovi opustiť priamy smer. Odbočka na Lučatín a Slovenskú Ľupču je v hustom poraste a snaží sa tváriť maximálne nenápadne. Lučatín čoskoro mizne za mnou a otvára sa mi pohľad na široké údolie, nad ktorým sa vypína majestátny hrad v Slovenskej Ľupči. Je zrekonštruovaný a v podstate pôsobí ako moderná budova. Až na to že to je hrad. Takto by mohli vyzerať všetky.
V obci pod hradom je nezvyčajne rušno. Na to že je štvrť na deväť ráno. Nemám čas sa zaoberať miestnym folklórom, takýmto tempom môžem byť o pol deviatej v Bystrici a to by bol teda výkon. Za obcou sa nachádza viacero závodov, vrátane Biotiky. Spomínam si, ako mi šéf rozprával o svojich automatizérskych začiatkoch práve v jednom z týchto závodov. V dobách, keď sa ešte len zavádzalo počítačové riadenie. Teraz už má pred dôchodkom, ale stále vie detailne popísať, ako čo fungovalo. Ja som rád, ak si pamätám, čo som mal na raňajky. Hrozné s touto mládežou. Opriem sa do pedálov. Meditovať môžem aj v plnom zábere.
Banská Bystrica
Presne o pol deviatej sa odpájam z hlavného ťahu, ktorý sa po niekoľkých metroch mení na diaľnicu a odbočujem na Partizánsku cestu. Stále sa držím označenia šesťdesiatšesť. Na Štefánikovom nábreží si spravím tradičnú odbočku k pamätníku SNP. Dnes to obmedzím iba na fotku pri Lisunove, vystavenom hneď nad vchodom do areálu. Rovnako, ako jeho americká obdoba Skytrain, obaja zdieľajú spoločného predka z ktorého boli odvodené, a to slávnu Dakotu. Toľko historické okienko.
Za normálnych okolností by som sa išiel aj pomotať medzi tankami vystavenými v parku. Nachádzajú sa tam sovietske, československé aj nemecké tanky. Taktiež nejaké tie protilietadlové a protitankové delá a obrnený vlak. Nad tým všetkým sa vypína múzeum, ktoré má tvar rozpoleného chleba. Pod ním je veľké priestranstvo, kde sa chodia vždy na konci augusta pretŕčať naši zemepáni v rámci osláv výročia povstania. Naposledy som sa tu vyskytol deň po týchto oslavách a vyzeralo to tam ako na skládke.
Po chvíľke zápasenia s bicyklom ho dostávam do pozície hodnej záberu, odfotím, skontrolujem kvalitu záberu, skočím na bicykel a púšťam sa okolo závory späť na hlavnú cestu. Na prvom hrbe vytrasiem z vrecka čelovku, ktorá z príslušným rachotom dopadne na cestu. Aspoň to počujem. Vraciam sa teda do brehu po čelovku, pchám ju hlbšie do vrecka a slávnostne, tento raz už naozaj schádzam na hlavnú cestu.
Ďalej sa už mestom pohybujem plynulo, až po veľký kruháč pod diaľnicou. Tu sú tie pruhy možno dobre, ale treba vedieť do ktorého sa treba radiť už ďaleko pred danou križovatkou. V opačnom prípade vás čaká manévrovanie medzi domorodcami, ktorí vám dávajú patrične najavo, že ste si dovolili vytrhnúť ich z letargie len preto, lebo neviete, ako to tam chodí. Poslal by som ťa pod prístavný most do Bratislavy ty geroj.
Hore briežkom cez sídlisko, všade štyri pruhy, takže žiadne stresy, dokonca prvý krát v živote chytám na semafore v kopci zelenú. Neuveriteľné, minule som človeka čo programoval tento úsek preklial do ôsmeho pokolenia, keď som stál na úplne všetkých semaforoch v meste. Po krátkom úseku odbočujem dolu ku Hronu. Dá sa ísť aj rovno smerom na Badín, ale tade nerád chodím, lebo je to dosť kopcovité na môj vkus. Naopak, ja prejdem mostom ponad diaľnicu a Hron a po dlhom oblúku späť cez Hron, na cestu vedúcu paralelne s diaľnicou. Myslím, že tu už sa dá nazvať riekou.
Míňam Zvolen
Nachádza sa tu veľa firiem, čo samozrejme obnáša veľa kamiónov, čo zase v konečnom dôsledku spôsobuje rozpad vozovky. V skratke, je to celkom tankodrom. Opúšťam Banskú Bystricu. Hlavná cesta na Zvolen obchádza okrem Sliača všetky obce. Viem, že napríklad v Hronseku je veľmi pekný drevený kostolík, zapísaný aj v UNESCO, ale čas je neúprosný. Vľavo aj vpravo vedľa cesty sa začínajú zjavovať vojenské objekty, zásobníky paliva, železničná trať a nakoniec aj samotný betónový múr letiska.
O týždeň sa tu bude konať letecký deň, zatiaľ je tu pokoj a nič nenasvedčuje tomu, že sa sem chystajú desaťtisíce návštevníkov. Po ľavej strane si v priestore základne tróni na podstavci staručký maskáčový Mig. Letisko skončí a hneď začína obec. Na križovatke v úrovni konca dráhy odbočujem vľavo. Práve tu pri moste začína perfektná cyklotrasa až do samotného centra Zvolena. Mám šťastie, pretože cez týždeň sa tu nemotá toľko ľudí a ja nemusím manévrovať medzi nimi.
V meste sa trasa ďalej tiahne na námestie, ale to už je moc nadchádzka, ktorú si nemôžem dovoliť. Smerujem popri nákupných centrách na Stráže, kde sa nachádza aj moja obľúbená Koliba. Tam som plánoval obed. Je však iba štvrť na desať, takže nemám nárok. Zjazd popod diaľnicu a je tu Budča. Tu som u kamarátky strávil nejaký ten deň, počas mojich výjazdov. Miestne hasičské družstvo je obávané široko ďaleko a drví konkurenciu na všetkých súťažiach. Sám som sa zúčastnil ako divák jednej takejto hasičskej súťaže, v už spomínanom Hronseku. Bol zrovna druhý deň SIAFu. Strávil som celý deň na slnkom zaliatom futbalovom ihrisku, okolo ktorého prechádza železničná trať do Banskej Bystrice a striedavo pozoroval duniace Okuliarniky ťahajúce vlaky do a zo Zvolena, burácajúce stíhačky otáčajúce sa na ďalšiu letovú ukážku priamo nad mojou hlavou a v neposlednom rade haldy vyšportovaných, kompletne mokrých stredoslovenských slečien v legínach a iných tesných úboroch. O čom som to… Aha…
Budčianska cyklo vychytávka
V Budči nasleduje ďalší z fígľov, ktoré využije iba jazdec, ktorý pozná danú oblasť. Všetky cestné navigácie posielajú smerom na Turovú. To je prosím pekne taký kopec, že aj keby som bol oddýchnutý, tak sa mi na neho dva krát nechce. Navyše je to dosť ďaleko od rieky a ja sa snažím ísť čo najviac popri nej.
Našťastie, ja danú oblasť poznám. Púšťam sa teda Budčou rovno a pod lesom prechádzam most cez diaľnicu, železničný prejazd a nakoniec aj samotný Hron. Tu už sa nehráme na žiadny nadrozmerný potôčik, je to nepopierateľne plnohodnotná rieka. Možno stále nie príliš hlboká, ale už rieka.
Zdravím miestneho cyklistu, ktorý si to celkom ráznym tempom šliape mojim smerom. Keď dofotím, opriem sa do toho aj ja a o chvíľu som znovu pred ním. Vletím do Hronskej Breznice a smerujem k jej koncu. Automapy to majú ako slepú ulicu. O chvíľu sa predo mnou zjaví podchod popod diaľnicu. Je len pre peších. Na konci sú schody, ktoré síce majú aj rampu pre kočíky, na jej konci je však zábradlie.
Bravó, vitajte cyklisti. A kočíky. A vôbec, tam máte schody, čo chcete. Za podchodom je most. Tu už je jasné, prečo nie je v žiadnej automape. Navyše je robený z voľne položených dosiek, takže pri prejazde bicyklom to znie, ako keby po ňom išiel vlak.
Druhý koniec vyúsťuje v Hronskej Dúbrave. Treba prejsť cez koľaje na stanici, kde si treba dávať naozaj pozor. Je to hlavná trasa zo Zvolena na juh a vlaková premávka je tam pomerne hustá. Takže aj keď sú tam závory a semafor, neodporúčam tam stvárať hlúposti. Hore na cestu a pokračujem obnoveným vysokým tempom. Údolie sa striedavo rozširuje a zužuje. Cesta, diaľnica aj železnica kopírujú meandre rieky. V obci Dolina sa nachádza pizzeria a nejaké hostince, ale stále nemám pocit, že by som bol nejak extra hladný, takže ťahám a ťahám. Údolie je krásne.
Za ďalším zúžením sa nachádza veľká diaľničná križovatka, odkiaľ je možné odbočiť na Kremnicu, Žiar nad Hronom alebo Ladomerskú Viesku. Vyberám si tretiu možnosť. Vždy chodím tade, cesta je tam široká, s krajnicami a napriek hustej premávke sa tam cítim bezpečne. Na ľavej strane sú zvyšky Šášovského hradu. Hlinikáreň po pravej strane je obrovská. Neviem, čo to bol za nápad postaviť v najkrajšej časti slovenskej prírody takúto hnusobu, ale čo už. Teraz ostáva len dúfať, že sa nikdy nepretrhne hrádza toho odkaliska, inak majú hádam až po Štúrovo vystarané.
V dlhej tiahlej zákrute dolu kopcom sa sebavedome rútim za autami, ktoré ma práve predbehli, keď tu zrazu nejaký domorodec na čele kolóny prudko brzdí. Chce odbočovať. V strede úplnej ničoty. Lenže ja som na časovkárskych rúčkach. V posledných sekundách sa prechytím na normálne riadenie a zavalím plné brzdy. Zadné kolo ide do bloku, predné začne plávať na strany. Do protismeru nemôžem uhnúť, tam idú autá. Vpravo pole. Už sa vidím v kufri tej Kie, čo postála predo mnou.
Brzdím aj očami. Ubrzdím, ostáva mi asi meter. Dúfam že to bol posledný adrenalín na dnes. Mierne vystresovaný a už aj mierne hladný prechádzam Hliník nad Hronom. Sú tu samé fabriky, takže určite sa tu nachádza aj nejaké kŕmenie. Za poslednou továrňou pozorujem motorest. Dobre, nebudem špekulovať, kto vie, kde bude ďalší. Dávam si menučko, nejakú generickú kuraciu drevotriesku s ryžou a hrachovú polievku. V mojich očiach iba proteíny, sacharidy a nejaké vitamíny. Presne to, čo potrebujem. Obsluha so zaradeným rýchlostným stupňom chromý slimák pomaly nosí položky na stôl. Ani sa nerozčuľujem, aspoň sa vydýcham, vystriem nohy. Vyzliekam funkčné tričko, ktoré som mal až doteraz na sebe. Ako som postál, začal som sa potiť.
Na Žarnovicu
Spapané do posledného zrnka ryže, zaplatené, môžem ísť. Bzenica a za ňou Žarnovica. Na miestnej stanici som ukončil svoj posledný výlet v tejto oblasti, keď som sa tam doterigal od Hodruše. Práve tým smerom treba z hlavnej cesty odbočiť pred koncom Žarnovice, avšak hneď za mostom, ktorý prechádza ponad diaľnicu, rieku aj železnicu, treba odbočiť zase doprava, popod kopce a nie do nich.
Začína sa posledná, mierne kopcovitá časť tohto údolia. Voznica, Rudno nad Hronom a Brehy sa nachádzajú v meandroch Hrona a cesta vedie po úbočí hory nad vodou. Je takmer stále prikrytá stromami a v narastajúcej horúčave je to príjemná zmena. Profil je síce zvlnený, ale jedná sa naozaj len o briežky, žiadne trápenie v dlhých stúpaniach. Čo sa týka navigovania, stále rovno po hlavnej. Tekovská Breznica je posledná obec na ľavom brehu Hrona, cez ktorú prechádzam v tomto údolí. Odbočujem doprava, cez most ponad Hron a pod diaľničný most. Pri prejazde popod diaľnicu prekonávam hranicu dvesto kilometrov.
Nasleduje Hronský Beňadik
Za prvou zákrutou v dedine sa v strede nad cestou na úpätí hory zjaví kláštor, kostol so svojimi dvoma charakteristickými vežami a majestátnymi hradbami.
Priamo pod ním je na križovatke krčma, ktorú musím pri každom prejazde tejto obce navštíviť. Môj niekoľko tisícový pretekársky špeciál nechávam medzi miestnymi štamgastami, z ktorých niekoľko kusov je už teraz o trištvrte na dvanásť ľudovo povedané na šrot. Kofola, Horalka, WC a ide sa. Bicykel bez akéhokoľvek dozoru je tam kde som ho nechal. Skúste to v Bratislave.
Opäť raz v sedle. Plne si uvedomujem, že za nasledujúcou zákrutou končí údolie Hrona a začína nekonečná kukurica, slnečnica a nuda.
Nevadí, chcem dať celý Hron, aj to je súčasťou. V Kozárovciach sa práve pohýna rýchlik. V rámci oživenia a rozprúdenia krvi sa opriem poriadne do pedálov a prekvapivo relatívne dlho sa pohybujem paralelne s ním. Nakoniec sa vlak rozbehne a prejde cez železničný prejazd skôr, ako sa k nemu ja dostanem. Aspoň nemusím spomaľovať.
V Tlmačoch je cesta tak dokonale ukrytá medzi stromami, že poriadne ani neviem, že cez ne idem. Na konci mesta je však Hron asi najširší z celého toku, keďže sa tu nachádza vodné dielo.
Pôvodne som plánoval tu prejsť na druhý breh, ale už sa držím navigačných tabúľ. A tie hovoria jasnou rečou. Štúrovo rovno. Malé Kozmálovce, Nový Tekov, Marušová. Malé obce na rovine, obklopené len kukuricou, slnečnicou a výhľadom na chladiace veže jadrovej elektrárne Mochovce. Zase príjemný pocit vo vnútri. Pracujem na niekoľkých projektoch súvisiacich s pripájaním nových blokov do siete. Možno ju týmto tempom o takých päťdesiat rokov aj spustia naplno. Nádherná stavba, na ktorej sa nakradlo hádam toľko, ako na budove nového SND. Jedna veža je krivá, pretože sa im začalo prepadať podložie, tak ju proste dostavali iba do roviny.
Pod chladiacimi vežami je celoročne teplá voda a pokoj od rybárov, takže tam žijú kapry, veľké ako godzilla. V rozostavanej reaktorovej budove je zamestnaná armáda miestnych obyvateľov s nižšou kvalifikáciou, ktorí majú na starosti prostredie s vysokou čistotou a drhnú ju od rána do večera. Vďaka tejto stavbe má okolie sto kilometrov postavené domy, kvalitné oceľové ploty, medené a mosadzné trubky rozvodov vody. Prekliate kamery zastavili stavebný rozvoj celého regiónu.
Kalná nad Hronom
Konečne nejaké spestrenie. Po prejazde veľmi zaujímavo riešeného železničného prejazdu, ku ktorému sa treba dostať cez pomerne komplikovanú šikanu, je možné znovu zákrutou vpravo vyraziť smer Štúrovo. Ja však prejdem most a zastavím sa pri Dome bojovej slávy s vystaveným tankom pred vchodom.
Hron už tu má šírku, ktorú si udržuje až do konca. Paralelne s cestným cez neho prechádza aj železničný most, ktorý je súčasťou hlavnej trate, vedúcej z Levíc na Šurany.
Pokračujem teda súbežne s riekou na juh. Cesta sa tu znovu o väčšinu dedín iba obtrie. Zato sa tu výrazne zvyšuje koncentrácia kamiónov smerujúcich do Maďarska. Slnko už doslova praží a teplota sa šplhá k tridsaťsedem stupňom. Navyše, od konca údolia Hrona ťahám proti južnému vetru. Efekt jazdy dolu kopcom teda úplne zaniká. Šarovce, Želiezovce, Hronovce, Pohronský Ruskov. Názvy niektorých obcí som nepočul nikdy, iné som už niekde zachytil v inej súvislosti. Aspoň si zapamätám kde sa nachádzajú. Robím si srandu, väčšinou ani neviem, že cez ne idem, už ťahám ako robot. Názvy sú čoraz kreatívnejšie a samozrejme doplnené maďarskými alternatívami.
Čata, Bíňa, Kamenín. Fotím dvíhajúce sa vrchy v pozadí, aby som mal zaznamenané aspoň niečo. Hron sa teraz kľukatí poľami a hľadá aspoň nejaký spád na tejto rovine.
Štúrovo
Niekoľko ďalších ukrutných kilometrov roviny a celkovo sa terén predo mnou začína dvíhať. To je dobré znamenie, keďže podľa mojich vedomostí by najbližšie kopce južným smerom mali byť až v Maďarsku. Za obcou Kamenný most ju zrazu uvidím. Obrovská katedrála ukončená kopulou. Ostrihom. Tak predsa. Povzbudený vidinou konca tejto strastiplnej púte pridávam. Tá rovina je nekonečná. Tabuľa Štúrovo. Dal som to. Teda ešte nie celkom.
Chcem ísť od prameňa až po sútok. Lenže k sútoku sa nedá dostať s cestným bicyklom na slovenskej strane. Takže musím ísť do Maďarska. Premotám sa cez mesto, už nesledujem tabule. Jednoducho idem za katedrálou, ktorá ako nejaký obor sedí nad oboma mestami.
Všetky mosty od Medveďova, cez Komárno až po Štúrovo sú rovnaké. Neviem prečo, ale v každom prípade vyzerajú perfektne.
V meste začína upravená nábrežná promenáda popod katedrálu, ktorá plynulo prejde do cyklotrasy vedúcej z mesta.
Cyklotrasa popri Dunaji
Cyklotrasa ma vedie stále popri Dunaji, na mape v telefóne si zisťujem presnú polohu. Som tu. Schádzam po hlinenej cestičke pomedzi stromy na pláž. Rovno oproti na druhej strane sa nachádza môj cieľ. Sútok Hronu a Dunaja v plnej kráse. Primárna misia splnená.
Vyliezam späť na cyklotrasu a neveriacky pozerám na hodiny. Tri hodiny poobede. Plánoval som chytiť vlak o trištvrte na sedem večer. No, mám na výber. Necítim sa príliš vyčerpaný. Prechádzam po cyklotrase popod katedrálu, späť cez most, smerom k stanici v Štúrove. Zastavujem sa už po niekoľký krát dnes v krčme na Kofolu, Horalku a doplniť vodu. Kašľať na to, spravíme z toho výjazd, o ktorom sa bude hovoriť. Smer Bratislava. Mužla, Moča, Radvaň nad Dunajom, Žitava. Kto vymýšľa tie názvy? Patince sú známe. A mne dochádza zase voda aj cukor v krvi.
Zastavujem v miestnej krčme pri ceste. „Dobrý deň, Kofolu a Horalku prosím“, pýtam si pri bare od milej staršej pani. „Kofolu jedine fľaškovú, ale máme hroznovku“, odpovedá. „Jasné, môže byť, hlavne nech je to chladné a sladké“. Medzitým sa zjaví pán okolo šesťdesiat. Komunikuje s barmankou po maďarsky. „Tak koľko už máš?“, pýta sa. Už som mierne zbrzdený a chvíľu mi trvá spracovať požiadavku. Zjavne vyzerám ako bukvica. Aha, akože kilometre, dopne mi po chvíli. „Si sa zľakol že neviem po slovensky?“, pokračuje. „Ja som vodohospodár, viem moc dobre po slovensky a poznám aj všetky slovenské rieky“. Môj mozog konečne nabieha. „Z Popradu idem.“ hlásim. „Už mám tristodvadsať kilometrov a ešte ma čaká vyše sto do Bratislavy.“ „No tak to máš riadnu štreku, poď na jeden, sa ti bude lepšie ťahať.“ pozýva ma a barmanka sa už chystá nalievať. Zdvorilo mu jeho štedrú ponuku vyhovorím, zatiaľ čo on dva do seba kopne. Nakoniec sa pozrie skúmavým pohľadom na mňa. „Chlapče, ani keby by mi platili. Rozumieš? Ani keby mi za to zaplatili, tak by som nešiel takú štreku. Tak teda šťastnú cestu“.
Vyrážam s úsmevom, cítim sa lepšie. Aj som sa trošku vydýchal, aj doplnil cukor, aj sa pobavil. Iža, Komárno. Zopár semaforov, celkom hustá premávka. V mysli si preratúvam, že od Komárna je to už len nejaká stovka. To už dám. Začína ma bolieť medzi lopatkami okolo chrbtice. To je zlé znamenie. Ale nohy fungujú. Vietor je južný až juhovýchodný. Občas ma trošku potlačí, občas mi fúka z boku. Hlavné je, že mi nefúka do tváre, to by ma zdecimovalo. Zlatná na Ostrove, Tôň, Bodza, Veľký Meder. Ďalšie známe mesto. Na konci Mederu sa dá odbočiť doľava na Medveďov.
Po hrádzi domov
Odtiaľ je už dobrá asfaltka po hrádzi. Ale je to nadchádzka niekoľko kilometrov. Podľa mapy je jednoduchšie seknúť to cez Pataš priamo do Gabčíkova. Samozrejme, to je tak významná odbočka, že nie je ani označená a v delíriu prehučím okolo, slepo nasledujúc tabule Bratislava. Uvedomujem sa až za Dolným Štálom. Sa mi nezdá, že nejako moc dlho idem a odbočku som nestretol. Tak si potichu zanadávam a rozhodujem sa čo ďalej. Kašľať na to, všetky pokusy vrátiť sa na hrádzu by boli iba zbytočné navyšovanie kilometrov a už ma to nebaví tak ako pred desiatimi hodinami. V poriadku, hor sa teda na Bratislavu po hlavnom ťahu. Dolný Bar, Kútniky, obchvat Dunajskej Stredy. Parádne tam majú vyriešený koniec koľaje kontajnerového prekladiska.
Lokomotíva stojí takmer na ceste. Nemám čas sa zastavovať a fotiť. Držím pomerne dobré tempo. Slnko už pomaly klesá k horizontu a to nie je dobré znamenie. Zvyšné obce až na Báč cesta obchádza. Premávka je stále pomerne hustá, predsa len je pracovný deň poobede. V diaľke vidím pred sebou prvé výrazné pozdvihnutie morálky.
Vodárenská veža v Šamoríne. Takže som už takmer v úrovni Čunova. To je paráda. Začínam si však robiť aj starosti. Slnko je presne na horizonte a ja idem na západ. V praxi to znamená, že ma proti nemu vôbec nie je vidno.
Snažím sa odpratať čo najviac na kraj cesty. Odbočujem z hlavnej a idem smer Hamuliakovo. To som zvolil ako svoj vstupný bod na hrádzu.
Som tu. Ľudia sa bezstarostne vozia na vodných skútroch, korčuľujú, bicyklujú a mne sa otvára výhľad na nádhernú panorámu Bratislavy s Kamzíkom a slnkom v pozadí. To už musím dať, aj keby som nechcel. Fúka mi od chrbta. Najlepšia odmena.
Držím rýchlosť takmer štyridsať kilometrov za hodinu. Predbieham všetkých. Okolo bufetov a cez Malý Dunaj, popri prístave a na Prístavný most. Je štvrť na deväť, ešte stále svetlo.
Odbočujem po hrádzi smerom na Ekonomickú univerzitu. Pri odbočke do Ovsišťa pozerám na tachometer. Štyristoštyridsaťjeden kilometrov. No šľak aby ťa, to teda nie. Pokračujem teda okolo dostihovky, prechádzam podchodom a vraciam sa k Ovsišťu. Priamo na Ovsišťskom námestí za zastávkou mi naskakuje štyristoštyridsaťštyri celá štyri kilometra. Po prejdení troch štvrtín krajiny som si to nadišiel tri kilometre, len aby som dostal pekné číslo na tachometri.
Tak nejak som si to predstavoval. Odsuniem sa posledných pár stoviek metrov domov. Odložím bike, nahádžem veci do prania, spapám večeru.
Trošku ma bolia šľachy pri kolenách, dosť ma bolí medzi lopatkami, ale paradoxne celkovo to vôbec nie je také hrozné. Dnes bol dobrý deň. Idem pozerať seriál.
Zhrnutie:
- Celkový trek na Strave tu
- Celková dĺžka: 444,4 km
- Celkové prevýšenie: 1355 m
- Strava Suffer Score: 350
A malé odporúčanie od editora? Neskúšajte to 🙂
[widget id=“text-81”]
