Dobehol som pod Topoľčiansky most. Na GPSke svietilo 8,5 km. Málo. Vedel som, že to stačiť nebude. A vlastne som sa tešil: „Pridám dva kiláčiky? Alebo radšej sedem?“ Dnes je to už závislosť a vášeň. Plná endorfínov a nadšenia. I skvelých nápadov. Kedysi som veril, že najlepšiu inšpiráciu načerpám z veltlínu. Dnes už viem, že to je slnko, príroda a pohyb.
Bežalo sa fantasticky. Iba pred pár dňami som opustil asfalt a objavil terén. Behať v prírode je úžasné. Žiadne autá, ticho, občas srnka, zajac, zablúdilec so psom. Žiadne preteky, žiadne dokazovania. Iba kyslík, sloboda a čistá radosť z behu. Nebolo to tak vždy.
Celé to začalo pred rokom, Keď ma Eva, (tiež reštarťáčka) hecla, aby sme dali spolu Silvestrovské mosty. Musím dodať, že naposledy som na čas behal ešte na ZDŠ a to už patrí do minulého storočia. S tréningom som začal v októbri a moja prvá desina (toľko kilometrov sa behá základná séria) padla až pár dní pred štartom. S obavami som očakával, či to dám.
Fakt som predtým nebehal. Posledných 5 rokov bicyklujem. Veľa bicyklujem. Vlastne celé to začalo práve bicyklom. To som mal hodnotných 136 kg, ego veľké, ako nafukovací balón a problémy s kolísavým krvným tlakom. Raz na vyšetrení prirovnal moju pečeň vyšetrujúci k dobre vykŕmenej kačici. Prirodzene, urazil som sa. Vlastne problémov som mal trochu viac. Od elementárnej schopnosti vyjsť po schodisku dve poschodia bez zadýchania, zaviazania si topánok, či zvládnutia niečoho tak jednoduchého, ako drep. Moju koženú manažérsku stoličku som tiež pár krát vymenil. Na mňa nebola stavaná. Dobre si pamätám chvíľu, keď som sa opäť pracovne vytočil a večer ma musel navštíviť lekár. Pichol mi do zadku takú veľkú injekciu a povedal, že ak niečo zo sebou nespravím, ružová budúcnosť ma nečaká. Práve vtedy som mal pochopiť, že som tlstý, chorý, neforemný a musím s tým niečo robiť. A keďže som závislák, svoju závislosť som tentokrát pretavil do bicykla.
7 km. To bola moja prvá jazda k bufetu Bosorka a naspäť. Vo februári, nabalený ako snehuliak v Tesco teplákoch s teniskami na nohe, o funkčnom prádle, tretrách a podobných hovadinách nechyrujúc. Prvý rok 3000, druhý rok 8000, tretí a každý ďalší cez dvanásť tisíc kilometrov ročne. Všetko sa zmenilo. Priority, kondícia, zdravie. Zhodil som pol metráku. Klobásky, chleba a sladkosti som nahradil ovocím, zeleninou, malinovky a alkohol čajom. Začal som viac relaxovať, spávať. Už som nepotreboval lekárov, skôr kompletne vymeniť šatník. Nemáte predstavu, aké úžasný pocit to je, vyhadzovať XXXL handry a nahradzovať ich novými s veľkosťou L.
Ale vráťme sa k behu. Po najazdení temer 50000 km na bicykli (to som nedal ani na aute) som mal mimoriadne dobru kondíciu a veľkú sebadôveru. Dcérka ma prekárala, že 10 km cez mosty nedám. Zasmial som sa, vbehol do Decathlonu, nakúpil všetko dôležité a podvečer som prvý krát obul tenisky. Plán bol jasný. Na začiatok dám Biely Kríž (10 km kopec nad Bratislavou s 300 metrovým prevýšením) a potom uvidíme. Realita bola nemilosrdná. Už po prvom kilometri som definitívne vydochol. Tepovku nie a nie spratať pod 160 tepov. Pochopil som, že Biely kríž takto z voleja nedám. Zvolil som preto kratšiu alternatívu, 4 km trasu po rovinke, ktorú som v naivnej predstave v pohode zvládol. To „naivne“ malo prísť na druhý deň. Mal som pocit, že mám dotrhané všetky svaly a šľachy. Nebol som sa schopný postaviť. Tretí deň to bolo ešte horšie. S očakávaním ohrozenia života a vážneho poškodenia svalových úponov som zbehol za kamarátom, športovým lekárom. Pri mojom zápalistom opise dostával temer žalúdočné kŕče. Spýtal sa ma, či som strečoval. Opýtal som sa: „Prečo?“ Rehotal sa zo mňa tak, že mu slzy tiekli a dodnes si zo mňa preto usiera.
Dnes už behám desiatky bez problémov. Chystám sa na svoj prvý pol maratón. Snažím sa namiesto jednostrannej extrémnej záťaže orientovať na komplexný šport. Nordwalkujem, chodím, behám, bicyklujem, plávam a občas i posilňujem. Užívam si pohyb. Nepretekám.
A sme pri koreni veci. Je jedno, čo robíte. Ako sa hýbete. Pokiaľ negaučujete pred telkou, neprdíte celý deň pred monitorom do kancelárskej stoličky a nemíňate svoj cenný čas obkecávaním a zdôvodňovaním, že práve dnes nemôžete…
Hýbte sa. Rozhýbte sa tak, ako môžete. Ako vám organizmus dovolí.
Ak nie ste pripútaní na lôžko, vždy niečo môžete. Za tie roky som spoznal veľkú pravdu. Všetky kecy o tom, že nemôžete, nemáte čas, práve teraz sa nedá, sú len prejavom slabej vôle a lenivosti. Nahneval som vás?
Nemá význam míňať energiu na hľadanie zázrakov, sebaľútostivé pózy, zdôvodňovanie a hľadanie výhovoriek. Váš stav to nijak nezlepší. Naopak. Usmernite radšej všetku energiu do naštartovania sa. Pohnite zadkom. Najlepšie hneď, teraz. A naučte sa milovať pohyb. Mať z neho radosť.
Ak máte ozajstnú nadváhu začnite chodiť. Zrýchlená chôdza nezaťažuje veľmi kĺby. Ešte lepšou voľbou je nordic walking. Neviem, či vôbec existuje komplexnejší šport, ktorý dá ľuďom s nadváhou viac. Beh, chôdza a nordic walking majú ešte jednu výhodu. Môžete ich robiť kedykoľvek a kdekoľvek. Nie ste odkázaní na počasie, môže kľudne pršať, môže byť deň, či noc. Tenisky môžete mať pri sebe stále. Môžte tiež bicyklovať, behať, plávať. Je jedno čo robíte. Začnite sa hýbať. Teraz, hneď. Lebo ak to odložíte na zajtra, bude z toho pozajtra a potom popozajtra a skončíte skôr, než ste začali.
Neverím na zázračné diéty, balóniky, huby, hypnózy, ani na nákupy zázračných potravinových doplnkov. Verím, že ak zvýšiš fyzickú aktivitu, znížiš energetický príjem a odstrániš príčiny priberania, potom schudneš.
Preto aj naše aktivity sledujeme na čas. Strávte hodinu denne aktívnym pohybom, vydržte to mesiac, dva a máte vyhraté. Budete prekvapení zmenami.
