Keď zídeš v Považskom Inovci z turistického chodníka, ľahko sa stratíš. Výhodou týchto kopcov je, že sa tu môžeš motať kde chceš. Nevýhodou, že ak si moták, občas sa zamotáš. A to my sme. Pat a Mat stratení na Považskom Inovci?
Hľadanie ideálnej skratky
Aby si sa nestratil, potrebuješ turistické trasy a mapy. Čo sa však stane ak nemáš jedno, ani druhé? Opäť sme raz s Johnym odbočili z trás a hľadali ideálnu skratku z Kulháňa na Inovec. Scéna: hustý les, neskoré popoludnie, nohy na šrot, MTB bicykle už občas aj tlačíme. A nervozita s pribúdajúcim večerom stúpa. Dubodieľ, Inovec aj Kulháň v nedohľadne. Slnko zapadá a medzi stromami sa ozýva len tiché šumenie lístia. Dvaja priatelia, Ja a Johny (tak si hovorí Jano), sa zúfalo snažíme nájsť cestu z týchto zvážnic buď na vrchol Inovca alebo späť do civilizácie.
Johny sa zadýchaný zastaví: „No, toto je v riadnej prdeli. Sme stratení. Ešte tak pichnúť defekt, ani signál nemáme.“
Neochvejne sa snažím motivovať a byť nasilu vtipný: „Stratení? Vieš, koľko foriem „stratenia sa“ existuje?“ Moc sa to nedarí. Johny s iróniou dodáva: „Áno, to ma určite upokojí. Meliem z posledného, nemám čo piť, nevieme kde sme a začni k tomu filozofovať.“
Pokec nás aspoň núti nepoužívať nadmerne vulgarizmy a myslieť na iné, než na zapadajúce slnko a všade stromy: „Stratiť sa v lese, to je nič.“, drmolím: „Mohli by sme stratiť niečo oveľa horšie, napríklad náhradnú dušu, zdravie, životný cieľ….“
„Životný cieľ?“, kontruje Johny skepticky: „Skôr začínam strácať vieru v tvoje navigačné schopnosti.“
Dialóg na tému: ako sa stratiť
Strata viery ide často ruka v ruke zo stratou ilúzií. Tým dnes trpí na Slovensku kadekto. Spoluobčania ktorí stratili orientáciu a namiesto kvality života a nedostatku lekárov riešia plochú zem a svetové sprisahania alebo penzisti, ktorí predávajú budúcnosť svojich detí a vnúčat za prísľuby trinástych dôchodkov alebo vlaky zadarmo. Áno, aj my sme penzisti, ale budúcnosť našich detí a vnúčat je pre nás dôležitá a nie, že po nás potopa. Nechceme vyháňať naše deti z tejto krajiny. Nechceme plieniť prírodu, ničiť kultúru, klamať sami seba, lebo práve to sa dnes deje.
Na druhej strane, stratiť vieru nemusí byť až taká tragédia. Človek musí často padnúť na hubu, aby si uvedomil, ako mu bolo na bicykli dobre. Niekedy potrebuješ niečo stratiť, aby si našiel niečo lepšie. Získaš tak nový pohľad a nové riešenia.
V tejto chvíli by sa nám však plochá zem celkom hodila, tých kopcov už máme plné kecky. Johny preberá žezlo. Víťazne vyťahuje ruksak a vyberá mapu, ktorú očividne neprečíta. Nevie totiž nájsť okuliare. Zabudol si pribaliť čítačky a bez nich je slepý ako patrón. Život nie je vždy spravodlivý. Podrypnem: „Vieš, stratiť sa môžeš aj v každodenných rutínách, k mape napríklad potrebuješ aj brýle“, zbytočne provokujem.
Ponárame sa do štúdia mapy ale tentokrát strácame kontakt s realitou. Bez signálu nevime, kde presne sme. Niekde, medzi Palúchom a Ostrou Skalou. Slnko zapadá stále rýchlejšie: „No čo, aspoň máme čerstvý vzduch.“ Dobitie Heleny definitívne vzdávame a hľadáme logické zdôvodnenia nášho zlyhania: „Zišli sme z trasy a už je neskoro večer. Je zima. To nemáme šancu dať.“ Johny sarkasticky dodáva: „A medvede. Nezabudni na medvede. A tiež sa už na to celé môžem vysrať!!!“
Otáčame
„No tak, Johny, mysli pozitívne! Stratiť chuť do života alebo lásku, to by bolo horšie. Predstav si, že by si ju nikdy necítil,“ Viem že táto argumentácia je u dedov, ako sme my, hodne za hranou. Najväčšiu lásku Johny v poslednej dobe prejavuje k raňajkám, desiatej, obedu, olovrantu a večeri. A tiež k orieškom obaľovaným v čokoláde. Kupuje ich na Hlavnej stanici. Moja láska má skôr tekutejšiu podobu: S bielou penou na vrchu. Dobre sa dopĺňame.
Johny apaticky dodáva: „OK, sme stratení na Považskom Inovci. Tak prestaň kecať a zisti, ako sa dostať z tohto lesa?“
Navrhujem stále dole. Niekam dôjdeme.
Stratiť sa v lese má svoj šarm. Je to taký návrat k prírode. Ale čo tak stratiť samého seba? V poslednom čase prestávam niektorým známym akosi rozumieť. Akoby stratili schopnosť kriticky myslieť a racionálne uvažovať. Plochá zem, chemtrails, svetové sprisahania, … Skutočnou ľudskou tragédiou je stratiť sa v bludisku propagandy, konšpirácií a dezinformácií. Ostaneš len sám so svojimi mindrákmi, zlobou a nenávisťou k celému svetu.
Po zvážnici na Kulháň
Pálime po zvážnici dole kopcom. Cesta odsýpa oveľa rýchlejšie ale kaluže nás často brzdia. Široko ďaleko ani nohy. Konečne máme signál. Podľa máp sme na Močiaroch. Mala by tu byť odbočka na Kulháň. Ak ju minieme nadbehneme si ďalších 18 km. Trochu pookrejem a radostne hlesnem: „Možno sme na chvíľu stratili sebadôveru. Ale rozhodne sme nestratili zmysel pre humor.“
Johny trochu ironicky a trochu v panike pritakáva: „Gratulujem. Ten humor nám určite pomôže, ak skončíme v Dubodieli a budeme sa motať po zvážniciach ešte celú noc. Ak nenájdeme do hodiny cestu, stratíš moju dôveru ty sám.“
Ak stratíš cestu, možno zistíš, že si na nej zbytočne lipol. Prinúti ťa to nájsť niečo nové, iné riešenie, čo si ani nehľadal. Prirodzene, že sme odbočku na Kulháň minuli. Prirodzene, že sme skončili v Dubodieli a našli niečo nové. Bola tma skvelá krčma, s dobrým pivom a solenými tyčinkami. Zavolali sme domov, nech po nás prídu autom a hodinku sme posedeli. Keď si dal Johny večeru, rozžiarila sa mu tvár. Vrátila sa aj iskra v očiach a láska k jedlu. Ja som prežil podobné pocity po prvom hlte piva. Byť stratení na Považskom Inovci nemusí byť tak zlé.
A tak sme mudrovali a mulatovali ďalej. Cieľ (Inoveckú Helenu) sme podobne ako v Levočákoch nezdolali. Ale hľadajúc cestu von z lesa sme aspoň objavili nové pohľady na to, čo všetko možno stratiť.
Pozn. Helena je rozhľadňa, vysielač na vrchu Inovec.
