Zdá sa to veľa? Je 1. január a my sme to dali. Od 23.12 až po Nový rok každý deň 10 000 krokov. Poniektorí kardionápravníci hravo, poniektorí s odretými ušami, dali sme spolu sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí a novoročným vinšom.
Novoročné predsavzatia
Podobne ako každý rok, začiatkom januára si mnohí z nás dávajú významné životné predsavzatia. Budem jesť menej, budem športovať viac, schudnem,… niektorí vydržia aj viac ako mesiac.
Kamarát z fitness centra mi už roky rozpráva, aké žne mávajú v januári. Údajne sa dajú prirovnať k tržbám v obchodných centrách v predvianočných adventných víkendoch. V januári je vo fitness centrách taký nátresk, že musíš čakať na náradie v poradí. Vo februári polovica ľudí (napriek tomu, že majú polročnú permanentku) odpadne a v marci je už ako vždy, temer prázdno.
Predsavzatia sú vecou prístupu
Ja si predsavzatia už roky nedávam. Načo, ak ich aj tak nedodržím. Hoci, dnes ma v nejakej talkshow Adela presvedčila, že je to iba vec prístupu. Také predsavzatie, že celý rok nezoberiem do úst slonie mäso, opäť si nekúpim M-kový bavorák, alebo nebudem ani tento rok opravovať elektroinštaláciu na dome, je ľahko splniteľné. A ja si môžem odkliknúť: splnené.
A tak to bolo aj s Novým rokom. Nie je umenie vypadnúť, ak svieti slnko, nefúka a sneh vŕzga pod bačkorami.
Ale vyjsť na prechádzku v blate, vetre a pľušti? Nechcem posudzovať, či sú zimy posledných rokov mojim karmickým osudom alebo výsledkom globálneho otepľovania. Viem však, že odkedy som si kúpil svoje nové Peltonen Nanocarbon bežky, sneh sme nemali za humnom ani deň. A to predtým sme mali optimálne podmienky na medzinárodnom letisku Horné Štitáre a priľahlých chotároch aspoň 15 dní v roku.
Beky sa zdráhala
Na Vianoce sa neprežierajú len ľudia. Ale aj mačky a psy. Jedným z takých je aj naša Beky, ktorá vie vystrúhať pohľad akoby bol týraná a týždeň nejedla. S neochvejnou istotou sa vie zamerať na najslabšiu osobnosť za stolom, ktorú na kus žvanca zlomí. Preto som do akcie 10K denne zapojil aj ju.
Vedela svoje a dnes, v posledný deň výzvy, na môj motivačný pohľad: „Tak poď, ideme“, iba fľochla pohľadom, otočila sa mi zadkom, pomaly vycúvala pod posteľ a tvárila sa, že nepočuje a nevidí.
Nerád bonzujem, ale svojimi neurčitými výrokmi (neviem, možno, neskôr– rozumej dnes ani bohovi) sa k nej pridala aj Hanka. Poznáte tých milión objektívnych dôvodov, prečo sa práve teraz nedá? Jedny z najúprimnejších sú: „Ešte na to nie som celkom pripravená“, alebo „Tak som prejedená, že fakt nevládzem.“
Vzdal som to, obul topánky a vysadol na bicykel.
Ten druhý v tebe
„Idem hneď a sám.“
„Nechoď, budeš celý od blata, kto to očistí.“
„Idem po ceste.“
„Za chvíľu začína skvelá rozprávka: Tri zlaté dukáty.“
„Pozriem z archívu aj neskôr.“
„Možno predsa len pôjdu.“
„Kecajú, nepôjdu, tie dnes nedostane z gauča ani kačacie stehno.“
Pomaly sa obúvam. Viem, že obuť sa je trištvrte úspechu. Môjmu lenivému ja prichádza na pomoc Hanka: „Že by sme predsa len išli? Ale až poobede, neskôr.“
„Povídali, že mu hráli.“ Na toto ma nedostanú. Vysadám na bicykel a oznamujem, že prídem o dve hodiny.
Estetika ticha a samoty
Okamžite ako šliapneš do pedálov si v inom svete. Dnes úplne prázdne cesty. Absolútne ticho. Všetci vyspávajú to silvestrovské prežieranie a opicu. Dávam 25 km okruh okolo 4 jazier, 3 hnojov a dvoch rozhľadní. Normálne má 18 km ale dnes neskracujem. Idem po asfalte.
Už 100 metrov za domom ma ten druhý upozorňuje, že sa schladilo. Nemám rukavice a odmrznú mi ruky. Musím však byť tvrdý. Ak to otočím, určite nájdem nejaký dôvod pre skrátenie trasy. Medzi Blesovcami a Hajnou sa opájam vizuálnou estetikou repného poľa, už sčasti vyoraného.
Je tu úplné ticho a tak zastavujem. V tom tichu sa dá stáť celé hodiny. Tiež predstierať pre tých doma, že športuješ. Kde sú časy, keď som ako stravoholic lámal rekordy na dennej báze. Veď okrem bicykla môže mať človek toľko lások, napríklad gauč, televízor, posteľ, misu slaného, sladkého, krígel oroseného…
Cieľom bicyklovania bolo podať výkon. Pamätám, keď sme s kamarátom Petrom bojovali o KOM na kopci v Horných Obdokovciach. Ja som dal priemerku 29,8 km/h, on na druhý deň 30 km/h, ja o týždeň 30,4 km/h on 31… Potom tadiaľ preletel pelotón Okolo Slovenska v štyridsať kilometrovej rýchlosti a bolo vymaľované. No povedzte, nie je lepšie sa na to vykašľať a zbehnúť radšej na pivo?
Novoročný vinš
Sto tisíc krokov s ohrozením januárových predsavzatí sme nakoniec dali. A tak vám prajem do nového roka veľa a veľa pevnej vôle obuť tie tenisky a vypadnúť. Nachytáte kadečo: endorfíny, dobrú náladu, kamarátstva a niektorí i sopeľ či chrípku. Ale budete si môcť povedať: „Urobil som pre seba niečo.“
