A je to tu! Tušil som, že nakoniec sa ani ja sa tomu nevyhnem. Petere si na mňa vymyslel takúto kulehu. Vraj vyšiel rad na mňa, aby som napísal pár riadkov do tradičného pondelkového príhovoru. Práve teraz, pred Vianocami, keď sa už všetci tešíte na kapustnicu, vyprážaného kapra, zemiakový šalát, medovníky, krémeše a všelijaké iné dobroty od výmyslu sveta. A ja vás mám teraz namotivovať k tomu, aby ste vybehli von a vianočné gaučovanie vymenili za aktívny pohyb. To je výzva sama osebe a zároveň ponuka, ktorá sa neodmieta 😉.
Som vlastne taký (ne)športovec
Tak teda poďme na to, pekne od začiatku. Hoci už takmer celú druhú polovicu svojho doterajšieho života fungujem tu na “dolniakoch”, konkrétne v Bratislave, tú prvú som strávil na Horehroní.
Vyrastal som na dedine, takže do hôr som to mal doslova na skok. Nízke Tatry, Veporské vrchy, Muránska planina, Slovenský raj – všetko bolo čoby kameňom dohodil, a tak som sa v piatom ročníku základnej školy stal členom turistického krúžku. A ešte v tom istom roku som bol dokonca aj vyhlásený za najaktívnejšieho turistu celej školy.
Čo sa ale týka iných športových aktivít, tam to teda až taká veľká sláva nebola. Niežeby som sa športu úplne vyhýbal, to nie, ale vždy to boli len také občasné rekreačné aktivity na amatérskej úrovni. Ku šťastiu a kondičke mi stačila tá turistika. A ešte viac ako turistiku som si obľúbil také to dvojkolesové zariadenie bez vlastného strojného pohonu (ako hovoríme v našej lodníckej terminológii). Určite viete, o čom hovorím. Je to niečo úžasné. Dal by som Nobelovu cenu tomu, kto to vynašiel.
Reštart po dlhých rokoch
Potom však prišlo také obdobie, kedy som tieto aktivity dosť utlmil. Skrátka, tak trochu som zlenivel. Po škole som sa presťahoval za prácou do Bratislavy, bicykel ostal v rodnom hniezde a postupne zapadal prachom v pivnici. Aj na turistiku som chodil už len veľmi sporadicky. Keďže som mal (a aj stále mám) sedavé zamestnanie v kancelárii, nedostatok pohybu som si kompenzoval a ako takú kondičku snažil udržiavať aspoň pravidelnými výstupmi po schodoch na tretie poschodie (v práci, kde nemáme výťah) a chôdzou, či už do práce alebo len tak v rámci prechádzok v meste.
Spraviť niečo pre seba
A hoci som nepociťoval žiadne zdravotné problémy ani som nemal problém s nadváhou, postupne som dospel k záveru, že takto to ďalej nejde. Že nemôžem predsa takto ďalej “kysnúť”, lebo by to nemuselo skončiť dobre. Že by som predsa len mohol spraviť niečo viac pre svoje zdravie a kondičku a venovať sa serióznejšie nejakej fyzickej aktivite, ktorá by ma bavila a prinášala mi radosť. A tak jedného dňa koncom leta 2013 som sa rozhodol, že si kúpim nový bicykel a začnem chodiť na cyklovýlety do okolia.
Bicykel
Po dlhých rokoch som sa teda znovu nakopol a vydal sa na svoju prvú cyklojazdu. Vôbec som sa s tým nepáral a naložil som si poriadne hneď na začiatku – zo Železnej studienky na Biely kríž. Nevedel som do čoho idem, nemal som nič natrénované, nič najazdené. Viete si to predstaviť? V každom stúpaní som musel trikrát zastať a predychávať. Myslel som, že idem zomrieť 😀. Dodnes to mám v živej pamäti. Odvtedy prešlo pár rokov a dnes takú trasu dávam “s prstom v nose”. No a tento príbeh odvtedy rozprávam každému, kto mi povie, že bicyklovať nepôjde, lebo nemá na to kondičku.
A pritom sa stále považujem za rekreačného cyklistu. Nikdy som nebol na žiadnych pretekoch a ani o tom neuvažujem. Ani zďaleka sa nemôžem porovnávať s niektorými borcami v tejto komunite, ktorí tu podávajú neuveriteľné výkony (klobúk dole, dámy a páni). Mne to však vyhovuje tak, ako to robím. Pre zábavu, radosť z pohybu, pre ten pocit, keď objavím niekde novú cestu alebo chodník, po ktorom som ešte nešiel. Určite je motiváciou aj to, keď vidím ako každým rokom posúvam svoje limity ďalej, a zdolávam výzvy.
No a nakoniec, verím tomu, že takisto ako ja nachádzam inšpiráciu a motiváciu vo výkonoch ostatných členov tejto komunity, tak rovnako aj niektoré moje výkony možno niekoho aspoň trochu inšpirujú a povzbudia.
Správna partia je dôležitá
Ale to najdôležitejšie, čo z toho nakoniec zostane, budú aj tak zážitky a spomienky. Pretože o niekoľko rokov si už asi nespomeniem, kedy koľko kilometrov a výškových metrov som najazdil a nachodil. Určite si však vybavím spomienku na to, ako som prvýkrát vyšliapal na bicykli na Kráľovú hoľu, Veľkú Javorinu, Krížnu, ako som potil krv pri výjazde na Smrekovicu a Malinô Brdo, ako sme s parťákom znášali bicykle dole rebríkom popri vodopáde cestou z Poľany. Alebo ako som preliezol Roháče, hoci som tam pôvodne ani vôbec nechcel ísť.
Za mnohé z týchto zážitkov pritom vďačím práve Peteremu a partii okolo projektu Reštartnisa.sk. Bola to výzva 7kopcov 3jazerá, ktorú som, už ani neviem ako, objavil pred pár rokmi a pridal sa do nej. Zaviedlo ma to na miesta, ktoré som dovtedy nepoznal a nebyť tohto projektu, asi by som ich ani nikdy nenavštívil. Bol to ďalší dôležitý impulz, ktorý ma ešte viac nakopol a motivoval.
Neskôr sa k tomu pridal Kardionápravník, kde sme sa našli ako partička podobne “postihnutých” nadšencov, s ktorou sme uskutočnili pár spoločných akcií vrátane už spomínaného cyklovýletu popri Malom Dunaji. Je skvelé vedieť, že ak vám v hlave dozrieva myšlienka na (akokoľvek uletenú) akciu, stačí to v správny moment nadhodiť v tejto komunite, a určite sa niekto pridá. Mimochodom, mám už nápady na ďalšie cyklovýlety na budúci rok 😉.
Pár slov na záver
Teraz by sa tu žiadalo napísať naozaj niečo fakt múdre a motivačné. Pôvodne som chcel napísať niečo v tom zmysle, že dúfam, že nastávajúce sviatky nepregaučujete. No nemusím to písať. Lebo viem určite, že nepregaučujete. Viem, že ich budete tráviť aktívne, pohybom, na horách aj na rovine, na turistických chodníkoch, na lyžiarskych svahoch, na bežeckých tratiach, na cyklocestách. Kdekoľvek, kde vás to baví.
Hlavne robte to, z čoho máte radosť
A kľudne si doprajte aj toho zemiakového šalátu, vyprážanej ryby aj krémešov. Zaslúžite si to za tie výkony a aktivitu počas celého tohto roka.
Prajem vám krásne sviatky a veľa sily a optimizmu do nového roka!
Števo
