(Pozn. Nedali sme ju celú, preto chýba aj zvyšok názvu.)
Mám sen
Ako povedal Martin Luther King Jr. „Mám sen…“, „…prejsť Cestu hrdinov SNP.“ dodávam ja.
Vedomá si svojej telesnej dispozície ovplyvnenej vymoženosťami a pohodlím západnej civilizácie nadobúdam občas pocit, že sa mi tento sen vzďaľuje. V roku 2018, keď som na SNP-čku lámala Ľubka, prehlásil „Divide et Impera.“ alebo „Rozdeľ a panuj.“
A rozhodli sme sa si naše úsilie rozdeliť do lepšie zvládnuteľných blokov a spraviť najťažší úsek SNP-éčky, hrebeňovku Nízkymi Tatrami. Ak by sme každý rok spravili podobnú časť, tento rok by sme už pomaly končili. Bohužiaľ stále máme len Nízke Tatry. Môj sen o Ceste hrdinov SNP však naďalej prežíva. Lenže ako sa vraví „Neplnia sa sny, plní sa paprika.“ Rozhodli sme sa tento mýtus poprieť (to s tými snami, nie s tou paprikou) a nadviazať na naše lenivosťou násilne preťaté úsilie a spraviť ďalší úsek.
Štefánikova magistrála
Štefánikova magistrála je z veľkej časti súčasťou Cesty hrdinov, táto turistická magistrála spája Mohylu M. R. Štefánika na Bradle s Mohylou generála M. R. Štefánika pri obci Ivanka pri Dunaji. Po zelenej značke vedie pozdĺž Šúrskeho kanála a ďalej na Biely kríž v Malých Karpatoch, kde sa napája na červenú značku – Cestu hrdinov SNP – medzinárodnú diaľkovú turistickú trasu E8. Ľubko ju žartovne nazval „M.R.Š-ka.“
Chôdza ako životný štýl
Naše prípravy a plánovanie prebehli v dobrej nálade, už tu však vyvstali určité pochybnosti. Na diaľkoplazectve (treking na dlhé vzdialenosti nad 100 km) je pekné, že si na nejaký čas spravíte z chôdze Váš životný štýl. Únavu a prípadnú nepohodu beriete ako súčasť Vášho života, na ktorý sa neoplatí ponosovať a jednoducho si ho regulujete dĺžkou každodenného pochodu, teda táboríte, kde Vám dôjdu sily.
To si však vyžaduje flexibilitu v otázke nocľahov. A to je moja Achillova päta. Vlastne je to celá moja Achillova noha, aj s jeho sandálou. Ja sa totiž bojím medveďov.
Bojím sa ich skoro tak moc, ako moc ma fascinujú. Desí ma predstava, že mi nejaký medveď nad ránom zamručí pri hlave len preto, lebo som si večer rukou od salámy prehrábla vlasy (turistická móda túto techniku nazýva high-Nitran-gloss). Ubytovanie teda musíme hľadať v civilizácií a to znamená schádzať z trasy do dedín a znovu šliapať späť, alebo šliapať na dlhé vzdialenosti, kde Vám Booking ukazuje možnosť nocľahu.
Plán trasy
Celkovo teda náš plán je prejsť približne: prvý deň 40 km, druhý deň 30 km, tretí deň 35 km a štvrtý deň 15 km. To je omnoho viac než je naša komfortná zóna.
Výhodou je, že neberieme kempovaciu a bivakovaciu výstroj. Ľubko má pakorexiu a display na váhe pod jeho ruksakom ukáže 8 kg a mne 9 kg. Zo solidarity (a aby ma nasral) mi Ľubko odoberie malý sáčok orieškov s hrozienkami. Pes Heidi je zvyknutá, že ju občas opúšťame, ale tentokrát znervóznie. Vidí, že balíme jej skladaciu misku na vodu a balenie psích granúl. Psie inštinkty jej správne našepkávajú, že vylihovanie na dvore a piškótky od mamy sa konať nebudú a smutne sa z gauča zmieruje so svojím osudom.
Každá cesta sa najlepšie šliape, keď kráčate smerom domov.
ktosi tak povedal
Sme Žilinčania a tak pôjdeme M.R.Š-ku pospiatky. Začíname teda vo Vrakuni, kde máme prvý nocľah a ráno vyrážame k Mohyle, odkiaľ začne naša púť. Plní síl kráčame popri letisku, okolo Šúrskeho kanála, niečo nie je v poriadku. Nechali sme doma zapnutý plyn? Máme vypísanú dovolenku? Zabudli sme niečo dôležité pribaliť?
Nie. Nohy!!! Začínajú nás páliť chodidlá! Dám Vám radu, ak cítite diskomfort už po dvoch hodinách chôdze, zjednajte čo najrýchlejšie nápravu. Vyzúvame sa a hľadáme problém. Máme nové topánky, ktoré sme testovali len na menšie výletíky. Manžel sa mi smeje, že mám pestrofarebné ponožky s nápisom „FUSAKLE“, ale pravdou je, že ani jeho „rakvové“ čierne nechránia jeho chodidlo o moc lepšie. Dávame si aj druhé rezervné ponožky, aby mala noha na ochranu dve vrstvy, ale tušíme, že sme spravili veľkú chybu.
Okolo Panónskeho háju
Prechádzame Podunajskou rovinou, okolo Panónskeho háju, ktorý je súčasťou Šúru pri Svätom Jure, tvorený riedkym dubovobrestovým lesom, v ktorom sa zachovala vzácna xerotermná vegetácia (som múdra ako Wikipédia, však 😉 ). Pri kaplnke tu zastavujeme a trail angel (ľudia nezištne pomáhajúci diaľkoplazcom) nám poskytne vodu na doplnenie zásob. Ďalej pokračujeme okolo Svätého Jura, kde cestu lemujú malebné vinice s práve dozrievajúcim hroznom. Pri Svätom Jure začíname stúpať.
Rozprší sa a testujeme našu nepremokavú výstroj. Ľubko je celý v čiernom a jeho volací znak je „Black Walker“. Ja mám na sebe tú najkrikľavejšiu zmes farieb, ktoré si viete predstaviť a môj volací znak je teda „Papagáj“, no a Heidi navlečieme do gumového pršipláštiku a prischne jej volací znak „Kondóm“.
Na Biely Kríž
Kráčame ďalej a začíname pomaly stúpať cez Sakrakopec k Bielemu Krížu. Sakrakopec je lokalita, kde v roku 1966 došlo k najväčšej leteckej havárii v histórii Slovenska, aj Česko-Slovenska. Zrútilo sa tu bulharské lietadlo, na palube ktorého zahynulo všetkých 82 cestujúcich. Človek si uvedomí cenu života. Rovnako ako celá Štefánikova magistrála je vlastne symbolicky cestou života a smrti. Spája totiž miesto, kde sa Štefánik narodil s miestom, kde zahynul – od Mohyly k Mohyle.
Prichádzame na Biely Kríž. Ľubko je vo vytržení, lebo v ponuke bufetu sú vegánske jedlá. Ja si dávam hot-dog, on hummus s pita chlebom a vegánsky wrap a Heidi dostane za hrsť granúl a závistlivo hľadí na môj hot-dog. „Cold-dog túžobne hľadí na tvoj hot-dog,“ poznamená Ľubko.
Na Bielom Kríži prečkáme prudkejší dážď, ale času nemáme nazvyš a tak vyrážame. Opúšťame zelenú značku a pri horárni Biely Kríž sa napájame na Cestu hrdinov SNP.
Pálenie nôh prechádza do štípania, cítime otlaky, okrem toho topánky majú veľmi tuhú vložku a bolia nás aj úpony a šľachy chodidla, medicínsky termín je „prípojky a úpojky“.
Na Pezinskú Babu
Stúpame ďalej na Tri kamenné kopce, okrajom vojenského výcvikového priestoru Turecký vrch, až k miestu s názvom Konské hlavy.
Tu stretávame prvého SNP-čkara na ceste, kráča pred nami s plnou poľnou. Kráča ticho a sám, pohrúžený do vlastných myšlienok. Chodník ďalej traverzuje Korenný vrch a vedie na Pezinskú Babu, kde zakončujeme náš prvý deň v horskej chate s príznačným názvom – Korenný vrch. V nohách máme okolo 40 kilometrov (aj s našimi zachádzkami).
Šliapali sme 10 a pol hodiny. Sme unavení a špinaví. Zalepujeme otlaky. Teplá sprcha padne vhod. V chate si doprajeme teplý bylinkový čaj. Neverili by ste ako taký čaj zahreje na tele, aj na duši po únavnom dni. A čo je dôležitejšie, nocľah v posteli je oproti nocľahu v stane výživnejší.
„Nemôžem spláchnuť hajzel!!!“ hromží Ľubko. V chate očividne cez noc vypli vodu. Milosrdne však pred dverami nechali bandasku s vodou, takže aspoň si môžeme ráno pred odchodom doplniť zásoby.
Biela Skala
Stúpame lesom Malých Karpát, na Čmeľok, tu nachádzame vojenskú inštaláciu s ceduľou rádioaktívnej hrozby. Ľubko chce ísť bližšie, aby vraj „získal superschopnosti“, ale zabraňujem mu v tom tvrdením, že on už predsa je super a viac super už byť nemôže, ako každý chlap zožerie to aj s navijakom a pyšne si vykračuje… kým si znova neuvedomí, že má na nohách pľuzgiere ako lievance a prejde späť do opatrného pokrivkávania.
Ideme popod Čertov kopec, na Skalnatú a Čermák. Za rázcestím Hubalová si dávame krátku prestávku pri zvernici Biela skala.
Počujeme divné zvuky. Ľubko tvrdí, že je to nadržaný jeleň a ak neovulujem, tak by som mala byť v bezpečí. Na to ho odpálkujem: „Ako ty poznáš ako ručí jeleň? Ty si chlapec z mesta… jeleňa si možno videl, keď si nalieval Jägermeistera.“ Moja predstavivosť vykresľuje v mojej hlave medvedicu s malými, ktorá sa nás chystá rozsápať. Prepínam sa do „Bojuj-Uteč“ režimu a cítim ako adrenalín potláča bolesť nôh. Ľubko si zatiaľ prelepuje otlak, ktorý si tvrdohlavo zväčšuje svoju rozlohu. Ja o kameň brúsim hrot mojej duralovej turistickej paličky a zaujímam obrannú polohu pre boj s medveďom. Nakoniec sa dávame na cestu a ku konfrontácií nedôjde.
Pokračujeme ďalej, aby sme zase raz mohli stúpať na Panské uhliská.
Sološnickou dolinou
Ono tie Malé Karpaty klamú svojim názvom a vlastne nie sú až tak malé. Zostupujeme do sedla Skalka a ja nevidím červenú značku. Ľubko ma uisťuje, že ideme správne, ale ja mám pochybnosti. Pre istotu sa opýtam okoloidúcich turistov. „Ona mi neverí. Tie roky, čo sme spolu a ona mi neverí!!!“ sťažuje si u tých istých turistov Ľubko. „Tiež sme mali podobné stavy,“ uisťuje ho chlapec solidárne. Schádzame do Sološnickej doliny. „Trail magic!!!“ vyhlási nadšene Ľubko a ukazuje na rajčinu ležiacu na chodníku.
Trail magic
je univerzálny názov práce nezištných trail angelov, ktorí nechávajú popri trase občerstvenie pre diaľkoplazov. Ja pochybujem, že tá rajčina je veľkodušným činom nejakého dobrodinca, skôr niekomu vypadla z batoha, ale na slovenské pomery to stačí, lepší malý trail magic ako žiaden trail magic.
Plavecké Podhradie
Dnešný deň by sme mali vystúpiť ešte na Vápennú a zísť do Plaveckého Podhradia, kde máme zabezpečený nocľah. Máme energiu, máme silu, ale nedáme to, obaja sťažka krívame.
Bolesť sa dá vždy prekonať, ale prečo? Sme tu, aby sme si to užili a užívať sme si to prestali niekde včera popoludní.
Na teraz to odpískame
Prešli sme 60 kilometrov za dva dni, z toho 40 v bolestiach, vidina ďalších 50-tich nás napĺňa odporom, odpískame to. Do Plaveckého Podhradia, kde máme nocľah, to je ešte 10 km.
Utešíme sa tým, že aspoň vieme, kam pôjdeme na dovolenku o rok.
Malé Karpaty majú čo ponúknuť a myslím, že Štefánik by bol na nás tiež hrdý.
Človek sa učí na vlastných chybách – pestrofarebné ponožky a tvrdé turistické topánky už na dlhú turistiku nevezmem. Možno len na prechádzku do lesoparku… 🙂
