Podľa mojich záznamov som bol v Horšianskej doline pri Leviciach pred 15 rokmi, 24. februára 2007. Prešli sme vtedy hornou časťou doliny a spomínam si, že to bola celkom príjemná prechádzka.
Do Levíc vlakom
Vo štvrtok sme sa tam vrátili. Vlastne, chcel som sa tam vrátiť už pred mesiacom, v sobotu 5. februára, ale rýchlik ako obyčajne meškal, takže som nestihol autobus do Kalinčiakova a dal som prednosť krátkej prechádzke Levicami. Tentoraz síce rýchlik takisto meškal, ale už to nebol problém, keďže v pracovný deň ide autobus o 40 minút neskôr, takže sme ešte stihli ochutnať víno v blízkom stánku. Mohli sme si vybrať z dvoch druhov – bieleho a červeného.
Vyrážame z Kalinčiakova
Dedinou, z ktorej sme vyštartovali na túto netradičnú túru, je Kalinčiakovo. Ide o jednu z najstarších tekovských dedín, ktorá sa spomína prvýkrát pred 780 rokmi, v roku 1242. Na starobylosť upozorňuje románsky kostolík na návrší nad vodami Sikenice. Až sem sa rozšírila moc tureckého sultána. V roku 1664 tureckí daňovníci vybrali daň od 59 ľudí zo 44 domácností. Základom obživy bolo roľníctvo a chov dobytka, ale ako významné sa spomína aj včelárstvo. Obyvatelia sa pridali k reformovanej kresťanskej cirkvi – kalvínom.
V rokoch 1938 – 45 bola dedina súčasťou Maďarska, hoci je dodnes slovenskou obcou, na čo poukazuje fakt, že sa v nej nestretávame s dvojjazyčnými tabuľami. Pri veľkom premenúvaní slovenských obcí v roku 1948 sa pôvodný Varšany zmenil na Kalinčiakovo po známom štúrovskom spisovateľovi.
Výlet Tekovom
Od 1. januára 1976 je Kalinčiakovo administratívne súčasťou mesta Levice.
Spomínaný kostol reformovanej kresťanskej cirkvi je najvýznamnejšou historickou pamiatkou Kalinčiakova, ale svojou architektúrou je i významnou stavbou celého tekovského regiónu.
Postavili ho v románskom slohu v polovici 12. stor. V barokovom čase k nemu pristavali vežu a v 19. stor., po veľkom požiari v roku 1832, múry lode i apsidy spevnili opornými piliermi. Počas rekonštrukčných prác v roku 1932 a 1958 – 59 odkryli románske okná a portál. Pred 20 rokmi udrel do kostola blesk, čo si vyžiadalo ďalšiu obnovu vrátane šindľovej strechy.
Trampoty starého fotoaparátu
Vychádzajúc z dediny sledujeme za plotom čriedu muflónov, ale objaví sa aj srnčia, danielia a jelenia zver. Mala akosi naponáhlo, mojím foťáčikom starčekom som nemal šancu urobiť čo len jeden dokumentárny záber. Podobne som dopadol aj v Krškanoch, kde sa nahnevaná perlička snažili dostať naspäť do dvora, v ktorom zrejme chovajú aj pštrosy a iné exotické vtáctvo. Behala tak rýchlo, že kým som stlačil spúšť, bola v hustom kroví. Vzdal som to.
Horšianska dolina
Príjemná cestička nás privedie z dediny Krškany do ústia Horšianskej doliny. Riečka Sikenica nenašla iný spôsob ako odviesť vody zo Štiavnických vrchov k Hronu, len si prehrýzť koryto vo vrstvách andezitového prúdu, ktorý sem zatiekol v čase aktivity štiavnického vulkánu. Vznikol tak kaňon s hĺbkou 20 – 30 metrov.
Zatiaľ čo na planine nad touto roklinou sa tiahnu úrodné polia, bralnatá dolina je husto zalesnená. Na brehoch sú to najmä jelše lepkavé (Alnus glutinosa), vŕby biele (Salix alba) a v apríli a máji dolina rozvonia čremchou obyčajnou (Padus avium). Ďalej od brehu a na svahoch tvoria lesy najmä duby. Údajne je ich šesť druhov. My, skôr narodení, si pamätáme len štyri základné: letný, zimný, plstnatý a cerový. Novšia odborná botanická a lesnícka literatúra udáva ďalšie druhy, ale pre nás, bežných turistických návštevníkov ich rozlíšenie azda nie je podstatné. Z javorov rastie v Horšianskej doline i javor tatársky (Acer tataricum), ktorý potrebuje viac slnka a tepla. Vyskytuje sa tu aj chránený drieň (Cornus mas), ktorý by už mal kvitnúť, ale my sme na jeho krík nenatrafili.
Fauna a flóra Horšianskej doliny
Bujné je aj bylinné rastlinstvo doliny. Rastú tu rôzne druhy papradí, z kvetov sa ako prvé pri našich nohách objavili chochlačky a pľúcniky. Bohaté je živočíšstvo Horšianskej doliny, ktorá je od roku 1976 národnou prírodnou rezerváciou na výmere takmer 320 ha.
Základné informácie o rastlinstve a živočíšstve Horšianskej doliny podávajú tabule náučného chodníka.
V dolnej časti údolia sú početné nepôvodné, rýchlo rastúce agáty, najmä v hornej časti tvoria zelené zátišia zárasty brečtanov.
Horša
Zhruba uprostred Horšianskej doliny je dedinka Horša, ktorá je dnes už takisto súčasťou mesta Levice. Prvá zmienka o nej pochádza z roku 1295. Pred dvoma storočiami v nej žilo viac ako 500 a pred sto rokmi vyše 300 obyvateľov. Dnes je to tiché sídlo, ukryté pre okolitým svetom, ale potešiteľné je, že väčšina domov má dobrých majiteľov, ktorí sa starajú o zachovanie pôvodného vzhľadu i atmosféry, hoci v niektorých prípadoch má obnova gýčovitý nádych, pravda, každý máme svoje chute a svoj pohľad na krásu.
V Horši nás zastihol čas obeda. Batohy otvoríme na autobusovej zastávke. Po krátkom oddychu pokračujeme hornou časťou doliny.
Sikenica je na prvý pohľad tichou riekou, ale zrejme sa dokáže aj poriadne rozčertiť, keď si prerezala cestu hlbokými meandrami v tvrdých andezitoch. Vody nevyzerajú najčistejšie, ale podľa osamelého rybára usudzujeme, že sú v nich ryby. Za futbalovým ihriskom sa dáme viesť slabo zreteľným chodníkom, ktorý sa postupne stráca. Podliezanie a preliezanie popadaných kmeňov patrí k turistickej gymnastike. Horšie je, keď sa pokúšame dostať sa z doliny do dedinky Kmeťovce. Pri preliezaní hustým zárastom trniek sa nevyhneme škrabancom, ale aj to môžeme prirátať k turistickým zážitkom.
Návrat domov
Z Kmeťoviec sme mali v pláne zájsť autobusom do známych Brhloviec, ale to by sme museli čakať viac ako hodinu. Keďže o dve – tri minúty prišiel autobus opačným smerom – do Levíc – jednomyseľne sme usúdili, že bude lepšie, keď pôjdeme domov. V Leviciach sme mali šťastie – rýchlik od Bratislavy mal pravidelné 20-minútové meškanie, vďaka čomu sme ho stihli naozaj v poslednej chvíli.
Hoci Horšianska dolina tentoraz nenaplnila úplne naše turistické sny, predsa sa do nej oplatí nazrieť. V dolnej časti medzi Krškanmi a Horšou je to pohodlná prechádzka, ktorá môže byť zaujímavá najmä na jar, keď sa brehy zazelenajú a zakvitnú a lesy sa budú ozývať vtáčím koncertom.
