Guatemala patrí do tzv. Ohnivého kruhu, teda ak sa jej obyvateľom tri dni po sebe netrasie zem pod nohami alebo na ich nepadá sopečný popol, tak zaváhajú, či sú naozaj doma. Na jej území je 37 sopiek, z toho 4 aktívne. Dve činné sopky Guatemaly sme videli naživo.
Jednu z terasy hotelíka v Antigue, na jednu sme si vyšli na obed.😊 Momentálne neaktívnych sme videli mrte. Stačilo na terase otočiť hlavu sprava doľava – Agua, Acatenango, Fuego (krásne čmudiaca a v noci svietacia láva v noci) – všetky majú viac ako 3700 m. K ďalším stačilo prejsť niekoľko desiatok kilometrov k magickému jazeru Atitlán a tam sú sopky s krásnymi názvami – San Pedro, Tolimán, Atitlán. Jasnačka, že aj najvyšší bod Guatemaly leží na vrchole krátera sopky – Tajumulco (4220 m).
Sopky Guatemaly
Národný park Pacaya
Dosť bolo geografie, zaslúžite si zážitky. Ráno nás o šiestej naberá autobus pred hotelom. Uličky v Antigue sú také úzké, že bus iba pribrzdil, my sme v rámci rannej rozcvičky doňho naskákali šípky. Ešte v meste doňho naskočili nejakí Holanďania. Bolo nás v buse 18 španielsky nehovoriacich turistov a jeden šofér inak ako španielsky nehovoriaci. On nevedel, kam nás presne má doviezť, a my sme nevedeli vysvetliť ani to málo, čo sme vedeli. 🙂
Svojráz turistického sprievodcovstva
A tak nám do autobusu striedavo liezli rôzni miestni sprievodcovia, aby si utrhli džob. Do národného parku Pacaya totiž nemôžu turisti bez nich. Že vraj kvôli bezpečnosti a orientácii. Nebezpečne som si pripadala iba vo chvíli, keď sa tesne predo mnou vykadil kôň a ledva som sa tej kôpke vyhla. A orientovali sme sa rovnako dobre ako náš guide, ktorý chcel trasu výrazne skrátiť a myslel si, že keď nám bude stále omieľať slovo “shortcut”, tak na tú skratku odbočíme. Chcel stihnúť ďalšie tri skupiny. Neodbočili sme, mapy.cz sú na nezaplatenie. Josému (nášmu guidovi) slúži ku cti, že túto prehru zobral chlapsky a dokonca sa cestou usmieval.
Výstup
Výstup viedol najskôr lesom popri avokádovníkoch, palmách, rozkvitnutých broméliách. Miestni horsemani stále verili, že nejaký gringo odpadne únavou a oni ho posadia na koňa a oberú ho o trochu kecalov (miestnej meny). Nad pásmom lesa nám dych vyrazili výhľady na všetky okolité sopky, na mesto Antigua, na dedinky prilepené na svahoch sopiek.
Iba samotná Pacaya sa hanbila, a vrchol mala decentne potiahnutý obláčikom, z ktorého sa rovnako decentne dymilo. Zrazu sme boli na Mesiaci. Na ňom som nebola, ale tak si ho predstavujem. Lávový ľahučký prach, vratko pod nohami. Čierne diery, z ktorých stúpa para. Sem tam zelená trávička, sírový smrad.
Obed na láve chutí
V láve si rozbili svoj stan miestni kuchári – kúsok pod vrcholom zapichli slnečník, rozložili nádobíčko, na želanie poukladali na pizzové cesto ingrediencie, plech vložili do malej fumarolky a za 5 minút bolo hotovo. Kým sme sa tlačili pizzou, Pacaya sa na nás usmiala a na rozlúčku vychrlila pekný kúdoľ dymu. A čo vám budem rozprávať, pri autobuse bol otvorený bufet a tak sme Pacayi zamávali aj my vychladeným gallom v ruke.
Ak vás to stále baví, nabudúce vás zoberiem na návštevu ku Ah Cacaovi. Chcete?
Ivana Viskupová
