Najlepšou psychohygienou po práci je pre mňa bicykel. Hľadanie ideálnej cykloskratky domov mi občas zaberá aj niekoľko hodín. Mám rád trasy na všetky smery, obzvlášť však tú okolo veľkej Moravy.
Malý tip na veľký zážitok
O štvrtej vypadneš z práce. Sadneš na skladačku a vyrazíš popri Dunaji vyčistiť hlavu. Odoláš všetkým zvodom Kolkovne v River Parku a ani sa nenazdáš, míňaš Karloveské rameno. Bufety plné, ktosi už otáča tretiu rundu. Vodáci dávajú kajaky na vodu. Vždy som obdivoval ich eskimákov. Skutočná pohoda však prichádza až pred Devínom. Kameňolom, Devínske rameno a Sihoť sú krásne pokojom a svojou opustenosťou. Samotu mám rád. Pod Devínom sa chodník vždy znovu zaplní. Ani dnes to nie je inak. Radšej rýchlo zdrhám ďalej.
More nad Devínom?
Áno. Sandberg. Aj Devínska kobyla. Všetko pozostatky mora. Saharský piesok a stromy v okolí Moravy. Vŕby, topole, javory, buky… Niektoré živé, iné odumreté. Mohutné, gigantické, úžasné a mocné solitéry. Ich korene menia postupne asfalt na cyklotrase na zvlnené, rozbité, rozbúrené more. Opäť sa šetrilo. Mnohé kolená cyklistov i detí by o tom vedeli rozprávať. Tú cyklotrasu medzi Devínom a Sandbergom by už mohli konečne opraviť.
40 minut a 15 km za mnou. Hlava je čistá a začína ticho. Za mostom Chucka Norrisa hluk utícha. Väčšine mestských výletníkov sa ďalej nechce. Veď pofajčiť sa dá aj pri parkovisku. Ani bufety tam už nie sú. Aj Schlosshof je iným smerom. A toto mám rád. Kľud. Pokoj. Priestor pre seba. Preto sem chodím.
Moravské Luhy
Členité hranice lesov s lúkami sú husto pretkané sieťou starých ramien, riečnych jazier a mokradí. Impozantnosť a priestor tomu zážitku dodávajú lúky. Pravidelne zaplavované a pravidelne kosené. Na malom kúsku zeme tu možno nájsť viac ako 50 rastlinných druhov. Bociany, vtáky, zajace, srnky i diviaky. Lúky ako tieto, pokiaľ ide o zachovalosť a rozlohu, nenájdeme už nikde v strednej Európe. Možno aj vďaka tým ostnatým drôtom.
Morava má kalné, tmavé vody. Je výrazne pomalšia ako Dunaj. Záplavové luhy Moravy v okolí Devínskeho jazera majú pre mňa zvláštny náboj. Pred 30 rokmi by pobyt v tomto pásme znamenal riadne existenčné problémy. Všade ostnatý drôt a pokrik: „Stoj lebo strelím.“ Možno práve preto ostal tento kút taký rozsiahly, prázdny, neosídlený, neobrobený, divoký. Poskytujúci zdanlivo nekonečný priestor. A slobodu. S bunkrami, hraničnými tabuľami, železničným mostom na Marcheg a západ…
Chodím sem vždy, keď potrebujem kľud. Sadnem si pri Moravu a pozerám na ten pokoj, ako pomaly tečie. Vo vzduchu poletujú topoľové vaty, počuješ len bzukot múch, žaby a trávu rásť…. Pokiaľ nezačala komária invázia. Vtedy toto všetko neplatí. Snažíš sa od Moravy zmiznúť rýchlejšie ako raketa. Aj tak ťa tie svine doženú.
Morava je najkrajšia pri západe Slnka. To mi vyhovuje. Akurát z roboty a čosi pod dve hodiny na bicykli. Môžem sem chodiť často. Vďaka ZSSK, SMS a telefónu. Stačí poslať jednu
SMS 2255 a napísať A
Do dvoch minút príde spásna SMS, ktorá mi umožní nasadnúť do vlaku a odviezť sa domov. Možeš 60 minút voľne cestovať. A to je dosť. Zvyšok je už len časová logistika. Koľko pri Morave? Koľko na bajku? Ako ďaleko až? A… Koľko U Starého bicykla? U Starého bicykla je kultový bufet vedľa stanice Devínske jazero v ktorom čapujú Litovel. Pivo moravských traktoristov. Toto miesto je centrom a križovatkou cyklotrás Stupava, Vysoká, Devín. Pozná ho každý cyklista.
Vlakom domov
Vlak tu stojí každú hodinu a za 21 minút vás dovezie na hlavnú stanicu. Alebo, čo je ešte lepšie, môžete vystúpiť aj v Rači, na Železnej Studničke, vo Sv. Jure, či na Vinohradoch. Bez prestupov. Funguje to aj z ostatných smerov. Práve táto SMS dala nový rozmer mojim podvečerným popracovným cyklovýletom. Zmenila kvalitu môjho života. Neplánujem. Rozhodujem sa spontánne. Na Senec, na Modru, na Záhorie,… všetko jedno. Nakoniec ťa za 2,50 vždy nejak dovezú domov.
Totálna sloboda nestarať sa o auto, parkovanie, kam sa musíš vrátiť…. Iba si jazdíš kam ťa nohy zanesú.
Zväčša vystupujem na Vinohradoch. Prečo? Večer som pred osmou doma. A tiež z nostalgie. Kvôli pečenej klobáse.
Dostávame sa ku klobáse
Pečená klobása je staničný fenomén. Ľudia zo staníc (najmä tí skôr narodení) ju majú zakódovanú v DNA, podobne ako Kofolu. (tú fľašku CocaColy nalepenú na stole si nevšímajte, je to len reklama) Každý človek odchovaný železnicou uprednostní čapovanú Kofolu. A žiadne obložené šunkové bagety ani burgre nenahradia staničnú klobásu s horčicou a chlebom.
Niekto by povedal, že sem vkladám product placement. Ale mýli sa. Toto je skutočná Óda na klobásu. Sú znalci ktorí dokonca tvrdia, že klobása z 1. perónu je lepšia ako tá z tretieho. Keď som sa spýtal v čom je rozdiel, povedať nevedeli. Snáď dlhodobým skúmaním.
Ak jazdíš vlakom, máš to v krvi. Bufety na perónoch neodmysliteľne patria k staničnému koloritu. Poetika papierovej tácky s rozliatou horčicou, čerstvým chlebom a do červena opečenou klobásou k tomu všetkému patrí. Vracia nás (starších) totiž do mladosti. Do doby keď čas, kariéra, móda a prachy nič neznamenali. Keď našou hlavnou prácou bolo počítať vagóny, vyvádzať na lúke, sledovať vlaky a snívať o diaľkach, kam ťa tie vlaky zavezú.
A preto vystupujem tak často na Vinohradoch. Pre tú klobásu.
Už ste si niekedy po práci takto zabyciklovali?
