Pri organizovaní našich výletov vždy berieme ohľad na to, že ich absolvujú s nami aj deti.Vzhľadom na charakter Slovenského raja sa však veľmi ťažko plánuje výlet, ktorý by bol vhodný pre deti všetkých, nielen vekových, kategórií. Ale aj v raji sa dá taký naplánovať a dokonca aj taký, ktorého cieľom je jeden z najvyhľadávanejších výhľadov nielen v raji, ale aj v rámci celého Slovenska – Tomášovský výhľad.
Po dvoch dňoch aktívneho túlania sa roklinami ponad potoky a vodopády nám domáci pán, ako hlavný strojca našich turistických plánov po Slovenskom raji, naordinoval výstup na Tomášovský výhľad, ale tou najľahšou cestou. Nemali nás čakať žiadne prudké výšľapy, či stúpania.. A tak sme vyrazili……
Tomášovský výhľad
Najprv autom smerom na Čingov. Prešli sme Spišskú Novú Ves, ale až do Čingova sme sa nedostali. Ešte pred ním sme odbočili doprava, smerom na Spišské Tomášovce. Ale ani do tých sme sa nedostali, pretože ešte pred nimi sme odbočili doľava. Táto cesta bola síce ako tankodrom, ale bezpečne nás dostala až na Ďurkovec.
Ďurkovec musel byť ešte pred nedávnom veľmi pekné rekreačné stredisko, ale… Škoda ho L Tu sme odparkovali auto a po žltej turistickej značke sme začali kráčať k nášmu cieľu. Vošli sme do lesa. Hneď sme začali stúpať, ale stúpanie bolo nenáročné. Po celý čas sme kráčali v tieni stromov, ale sem tam sa odkrývali krásne výhľady. Ten najkrajší nás však čakal úplne hore, kam sme sa dostali cca za 45 minút.
Tomášovský výhľad je vlastne plošina na vrchu skalného brala, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške cca 680 m. Z plošiny je možné vidieť Prielom Hornádu, doliny Bieleho Potoka a pri dobrej viditeľnosti dokonca aj štíty Vysokých Tatier. Oproti sme videli aj vstup do jaskyne Čertova diera, ktorú vraj obýval človek už v dobe kamennej.
Tomášovský výhľad patrí medzi najväčšie turistické atrakcie Slovenského raja, takže plošina takmer vždy praská vo švíkoch. Nebola to inak ani v čase, keď sme ho navštívili my. Ale viac menej sme to očakávali, takže nám to nemohlo pokaziť úžasný pocit z tohto prekrásneho miesta. Deti mali našťastie dostatočný strach na to, aby sa priblížili k okraju, takže som nemusela mať strach ja o nich. Zato ja som nabrala trochu odvahy, aby som sa nahla nad okraj priepasti (samozrejme po ležiačky) a aspoň na chvíľu nakukla až dole. Pod nami liezli horolezci a bolo ich tam fakt veľa. 🙂
Výhľad bol naozaj jedinečný, ale nič netrvá večne a my sme sa vybrali na cestu späť. Bolo veľmi horúco, a preto k autu sme zišli tou istou cestou (teda pod stromami), ktorou sme vyšli hore, ibaže teraz nám to trvalo o pár minút menej.
Záverečné zhodnotenie:
Túra z Ďurkovca na Tomášovský výhľad ani nie je túra, je to malá milá prechádzka, ktorú bez problémov zvládnu aj malé deti. To, čo však čaká na jej konci, je fantastické, a preto sa tam treba ísť pozrieť. Samozrejme, na Tomášovský výhľad sa dá dostať viacerými cestami, my sme si vybrali tú najjednoduchšiu.
Okolie Hnilčíku
To najlepšie pre deti si domáci pán pre nás odložil na záver nášho pobytu v Slovenskom raji. Po návrate z Tomášovského výhľadu nám domáci hlásili, že nám zabezpečili vstup do Banského skanzenu v Hnilčíku. Takže náš poobedňajší výlet začal práve tu.
Z penziónu sme sa vrátili do centra dediny. Kúsok od obecného úradu stojí budova materskej školy, v ktorej sa zároveň nachádza aj práve spomínaný banský skanzen. Muzeálna expozícia sa skladá zo štyroch samostatných častí, pričom každá sa nachádza v samostatnej miestnosti. Súčasťou prehliadky bol aj odborný výklad, ktorý bol naozaj veľmi výdatný. Pán sprievodca rozprával vskutku zaujímavo a jeho rozprávanie zaujalo aj naše deti. Vstupné je dobrovoľné.
Návštevou múzea však prehliadka nekončí, jej súčasťou je aj návšteva štôlne Ľudmila. Táto je však prístupná iba so sprievodcom. Takže v Banskom skanzene sme sa rozlúčili s pánom sprievodcom s tým, že cca o 20 minút nás čaká pred vstupom do štôlne.
Do štôlní
Opäť sme sa vrátili k penziónu, ale zbytočne sme sa nezdržiavali, prešli sme popri ňom a pokračovali sme v ceste nahor. Ak niekto prichádza na aute, práve pri penzióne Banská klopačka je posledná šanca na jeho odpakovanie. Ďalej už platí zákaz vjazdu. Nad penziónom sa nachádza ešte niekoľko chát. Prešli sme aj popri nich a došli sme k lesnej ceste, ktorá nás po chvíli doviedla k rampe a kúsok za ňou sme už videli auto pána sprievodcu (ten má povolenie prejsť autom aj za rampu J :-). Sprievodca nás hneď pri aute zastavil, rozdal nám prilby a baterky, a keď sme sa už pozbierali všetci, čo sme boli v skanzene, mohli sme vojsť do štôlne. Je to vlastne banská chodba, na konci ktorej je vyrazený sklad výbušnín. Pán sprievodca nám aj tu poskytol fantastický výklad, v rámci ktorého nás upozornil na všetky miestne rarity.
Štôlňa je prístupná verejnosti, ale nie je otvorená nepretržite. Záujemcovia o exkurziu sa môžu ohlásiť na Obecnom úrade v Hnilčíku alebo v Banskom skanzene, kde im bude umožnené vidieť štôlňu so sprievodom a s odborným výkladom. V štôlni bolo vcelku chladno, takže pre prípadných záujemcov odporúčam vziať si aspoň nejaký sveter či mikinu navyše.
Prehliadka štôlne nie je časovo náročná a približne po 20-tich minútach sme boli opäť vonku. Odovzdali sme zapožičané „náradie“ a rozhodli sme sa pokračovať v objavovaní tejto časti na okraji Slovenského raja. Takže sme sa nevrátili späť do penziónu, ale vybrali sme sa presne na opačnú stranu – lesným chodníkom po zelenej turistickej značke. Nenáročný turistický chodník nás viedol cez les miernym stúpaním. Keď sme sa na vrchole hory dostali k rozcestníku, stále sme pokračovali po zelenej turistickej značke. Hore to už bola úplná brnkačka a za necelú hodinu od opustenie Ľudmily sme stáli pod malou Via Ferratou.
via Ferrata
Ferrata je naozaj malá, ale pre deti, ktoré si ešte netrúfnu zdolávať tie veľké v srdci Slovenského raja, je úplne dokonalá. Zvládli sme jeden rebrík, niekoľko stupačiek popri oceľových lanách a na jej konci sme sa dostali pod skalnú vyhliadku Kamenná osada. Tá sa nachádza iba pár metrov od poslednej stupačky. A výhľady, ktoré sa nám z vyhliadky naskytli boli naozaj dych vyrážajúce. Ako na dlani sme mali nielen Slovenský raj, ale aj Tatry. Videli sme mestá – Spišskú Novú Ves, Levoču, ale krásne bol viditeľný aj Spišský hrad. Až na Kamennej osade sme zistili, že za tento úžasný zážitok môžeme byť vďační našim „domácim“ – manželom Poprockým. Práve oni si túto atrakciu vymysleli a sú aj zodpovední za jej realizáciu a vybudovanie tak ferraty ako aj Kamennej osady. Takže týmto im posielam obrovské ĎAKUJEM 🙂
Vymysleli to úžasne!
Hore sme sa zdržali pomerne dlho. Dlho nás nikto na vyhliadke nevyrušoval a tak sme si užívali a vychutnávali fantastickú atmosféru. Naspäť sme sa vracali tou istou cestou, ako sme prišli, takže zasa späť na ferratu. Zišli sme ju tak, ako sme ňou vyšli, ale zistili sme, že v prípade, ak by mal niekto strach z ferraty, bralo, na ktorej je ferrata upevnená, sa dalo bez problémov obísť. A aj z ferraty sme pokračovali tak, ako sme ku nej vyšli – tým istým turistyckým chodníkom sme sa vrátili až do penziónu.
Ďalší fantastický výlet bol za nami. Ukončili sme ho absolútne štýlovo: pán domáci nás pozval na najvyššie poschodie Banskej klopačky a umožnil nám zazvoniť si na historickom zvone z 19. storočia pre zdravie, šťastie a lásku. A my sme si túto príležitosť nenechali ujsť. Rovnako ako možnosť vyraziť si na raznici vlastný toliar.
Záverečné hodnotenie:
Ak si chce niekto užiť krásnu túru v Slovenskom raji s deťmi, nech si určite naplánuje cestu z Hnilčíka. Nenáročná prechádzka s fantastickou odmenou a samozrejme, rebríky a stupačky…. Všetko, čo ponúka Slovenský raj, ale vo verzii ako stvorenej pre deti.
