Vedeli ste, že existuje turistický bod Skala v Malých Karpatoch? A vedeli ste, že v Malých Karpatoch sa dá aj zablúdiť? Na obidve otázky mám jednu odpoveď: Áno 😀
Tak pekne po poriadku:
Barborka, ktorá sa po rokoch vrátila žiť do Jabloňového, malokarpatskej dedinky, nás pozvala na malý výlet. Jeho cieľom mala byť práve Skala v Malých Karpatoch. A tak sme sa tri odvážne matky vybrali bez detí v jeden skorý jarný slnečný deň po práci na objavovanie tohto cieľa, o ktorom som dovtedy nič nepočula.
Jabloňové
Náš výlet sme začali v Jabloňovom pri židovskom cintoríne. Autom od Bratislavy, po ľavej strane sme minuli kostol a hneď do prvej ulice vpravo. Auto sme zaparkovali na úplnom konci ulice priamo pod lesom.
Pri židovskom cintoríne sa nachádzal aj prvý smerovník a hoci na ňom nebol uvedený údaj „Skala“, my sme sa vybrali po žltej. Žltá turistická značka nás viedla buď po rovine alebo iba miernym stúpaním po malokarpatských lesoch. Je skorá jar, stromy boli ešte holé, takže sme pomedzi ne videli do ďaleka. Pod chvíľou sme zahliadli lane či daniele.
Žltá tabuľa pri chodníku, ktorým sme kráčali, nás informovala, že sme vstúpili do vojenských lesov. Skutočnosť, že sa nachádzame vo vojenskom objekte, nám potvrdila aj lúka plná zákopov. 🙈 Na vojakov sme sa nepotrebovali hrať. Pokračovali sme preto ďalej, stále sledujúc žltú turistickú značku. Asi po hodine chôdze sa žltá značka prudko odtrhla od chodníka smerom vľavo a my sme sa jediným kopcom, ktorý nás počas tohto výletu čakal, dostali priamo k jeho cieľu – na Skalu.
Skala
Nachádzali sme sa na vrchole kopca vo výške 502 m. n. m. Dominuje mu dvojkríž s nápisom Milénium 2000. Vrchol kopca je pekne upravený a okrem dreveného stola a dvoch lavíc pri ňom nájdete aj pomerne veľké a upravené ohnisko. Zo Skaly, ktorá sa skutočne nachádza na obrovskej skale, je fantastický výhľad na vodnú nádrž v Lozorne, na okolité obce i Záhorskú nížinu. V diaľke bolo vidno aj rakúske „vrtule“.
Trochu sme sa pokochali krásnymi výhľadmi a pobrali sme sa na cestu späť.
Zo začiatku sme šli tou istou cestou, ktorou sme prišli, ale po niekoľkých minútach na jednej z križovatiek nás Barborka vyzvala, aby sme zišli zo žltej trasy. Použila tú známu vetu: „Nebojte, to je skratka, tu to poznám.“. Vedela som, že táto veta neveští nič dobré, ale nechala som sa prehovoriť. A tak sme išli. Ako povedala Barborka, treba ísť stále dole, tam je dedina. Išli sme teda stále dole a dole, ale dedina nikde žiadna. Akurát pomedzi stromy bolo vidno obrovskú slnečnú červenú guľu, ktorá sa nebezpečne blížila najskôr k obzoru a potom aj za obzor.
Toto už poznám
Barborka niekoľkokrát vykríkla niečo v tom zmysle: „Veď toto už poznám!“, ale napokon aj tak vždy zistila, že to vlastne nepozná. Stále sme išli. Dole. Napokon sme predsa len z lesa vystúpili. Stáli sme na nejakom poli a v diaľke sme videli dedinu. Našťastie to bolo Jabloňové. Naše túlanie po malokarpatských lesoch sme úspešne zvládli. Popri tom sme vystrašili zopár srniek a danielov. Nás našťastie nevystrašili žiadne diviaky, a tak výlet sme napokon zhodnotili ako perfektný.
Skalu určite ešte niekedy zaradíme do nášho turistického programu, možno aj v spojení s nejakým ďalším cieľom. Ale nabudúce už určite pôjdeme len po značených chodníkoch 😉
