Ja: „Peťooo, zaplatil som za jesennú časť“
Petere: „haha budúci týždeň pripravíš motivačný príhovor bubeníka.“
A bolo vymaľované……
Volám sa Sead
Isto sa tak volám, neni to prezývka, isto neni…. Som diletant, povaľač, milujem retardovaný humor, muziku, svoju robotu a bubny. Keďže toto nemá byť o bubnoch ale o športe, tak tu je môj príbeh.
Pred piatimi rokmi som stál v Senci pri pokladni a mal som ísť platiť, pozriem do vrecka a peňaženka nikde…
No kua, tak poďho utekať na parkovisko pred obchoďákom po financie a vtedy to prišlo. Po 100 metroch kyslíkový deficit a bolo po behu. Som rád, že som to dal aspoň chôdzou a že teta v obchoďáku na mňa počkala a stovka ľudí v rade za mnou ma nezlynčovala. Lebo pohľady boli kadejaké.
Pivká, borovičky, veľa pizze a neviem čoho ešte dali pocítiť, že nebude zo psa slanina a že do obchodu buď treba brať peňaženku, alebo sa vybrať ťažšou cestou.
No i tak bolo, naučil som sa behať.
Nie že by som to predtým nevedel, len som si to nejako nevyužíval.
Zo začiatku boli moje behy motivované „naberaním kondičky“ na prípadné peňaženkové excesy v obchoďáku a trošku som chcel aj schudnúť (stovka na váhe neni to isté ako stovka v peňaženke), ale bolo to také nestále. Jednu dobu som behal, druhú a tretiu nie (keby som toto spravil v kapele, tak ma vyhodia), potom zas hej a tak to so mnou nejak šlo. Inak to so mnou nejde. Keď niečo robím kvôli tomu, lebo musím a nie kvôli tomu, že to mám rád.
Tak som si povedal, že to ďalej takto nejde a že treba tomu dať konzistentnosť…. A zasik nič 🙂
Až som minulého roku páně v októbri fasol kovid (fakt ľahká forma, ale neserte ťigra keť ma mlaďie) a zasik som si povedal, že musím okrem pokuty za rýchlosť chytiť aj nejakú tu imunitu a čo čert nechcel, po dvoch týždňoch som zasa behal po trati (nebehal som po trati ale po ceste). Opäť to bolo relatívne z donútenia, až sa mi stala príhoda:
Bežím si po ceste, počúvam kadejaké muziky a keď ja počúvam muziku pri behu a cyklistike, tak sa mi stane, že sa zabudnem a okrem toho, že sa usmievam ako idiot a z plných pľúc bliakam, tak si pri tom aj bubnujem a hrajem na gitare, skáčem si do rytmu a rozhadzujem ručičkami, nožičkami.
I pristavil sa pri mne okoloidúci vodič na aute nemenovanej nemeckej značky a opýtal sa ma „pane, ste v poriadku?“ Povedal som mu, že nech dá pokoj. Či nevidel ešte športovca pri vykazovaní činnosti death metal počúvať… Vtedy sa ale stala jedná divná vec.
Uvedomil som si, že mám z pohybu neuveriteľnú radosť.
Z behu pre mňa prestala byť povinnosť a začal som behať pre radosť a dokonca som sa stal na behu závislým. Furt ten istý debilný úškrn, keď idem ráno po boršanskej magistrále okolo synovej škôlky a tasím na učiteľky paroháče… Beh a pohyb si fakt užívam a o tom by to malo byť.
Začal som si dávať osobné výzvy, každý mesiac jeden polmaratón, začínam skúšať trailové behy (každý isto dobre vie, ako neslávne dopadol môj plánovaný výbeh na popradské pleso, čak áno) a čuduj sa svete zasik som sa prihlásil do kardionápravníka a ešte som sa neodhlásil. 🙂 Čo, ako uznáte, je obrovský úspech.
Ak ma niekde stretnete v okolí Hrubej Borše, tak sa kľudne pridajte, budeme si bliakať spolu….
Je veľmi pravdepodobné, že ma to bude baviť ešte dlho… Verím že aj Vás. Keď raz budete behať niekde po trati tak spomeňte, že aj divnejší ľudia ako vy majú bežecké tenisky.
Behajte, plávajte, bicigľujte, vozíčkujte, robte bárčo. Robte to s radosťou.
Ja budem a budem pri tom myslieť na to, že možno niekde v Hrnčárovcoch nat Parnou behá rovnaký retard ako som ja.
PS: sorry za neseriózne príspevky na skle, iný už nebudem….
Prajem príjemný týždeň
Sead Bihorac
