Krásna, slnečná nedeľa. Takou sa ukazovala už pri pohľade z okna vlaku zo Zvolena do Banskej Bystrice. Parádne sa vynímala Krížna v čistom bielom šate. Ako pohronská mladucha. Dnešným naším cieľom boli Sásovské jaskyne v masíve Hrádku pod Panským dielom nad Banskou Bystricou.
Prekvapilo ma, že MHD v Banskej Bystrici je o 40 centrov drahšia ako u nás vo Zvolene, ale čo už? Len tak na porovnanie deň predtým, v sobotu, sme si v Pukanci priplatili 20 centov, ale do Levíc sme sa viezli výletnou trasou po dedinách severovýchodného Tekova. Ale o tom potom… ako hovorieval klasik.
túra pod Panský Diel
Sme v srdci Slovenska, ktoré ešte ako-tak bije. Vystupujeme na konečnej a po známej trase ideme smerom na Panský diel. Počasie je parádne. Nedeľa sa vskutku vydarila. Slnko hreje takmer ako na jar a chodník v snehu je vyšliapaný. Proste – prechádzka. Zasnežené stráne lákajú.
Hoci v porovnaní s počtom obyvateľstva blízkeho banskobystrického sídliska je to minimum. Očakával by som, že to bude ako niekde na jadranských plážach, akurát s tým rozdielom, že plavky nahradia zimné módne „skafandre“.
Výhľad zo zasnežených strání banskobystrickej Sásovej je parádny.
Údolia Hrona smerom ku Zvolenu, vzadu Štiavnické vrchy, na západnej strane hrebeň Kremnických vrchov označený televíznou vežou Suchej hory (pred ňou výrazný Laskomer), na východe hrebeň s dominantou Poľanou a Ľubietovským Veprom a pred nami Panský diel.
Sásovské jaskyne
Naším cieľom boli Sásovské jaskyne. Sledujeme modrú turistickú značku, ktorá je v týchto miestach súčasťou náučného chodníka. Pred vrcholom Hrádku (838,5 m n. m.), ktorý – ako napovedá názov – bol sídlom našich pradávnych predchodcov, odbočujeme doľava podľa významových značiek. Chodník je vychodený a zreteľný. V závere nás však čaká zošup z horného okraja vápencových stien na ich spodný okraj. Pár metrov, ale chce to trochu turistickej akrobacie a občas i „zadnú brzdu“.
Kaplnka
Sme v prvej jaskyni s názvom Kaplnka. Podzemný priestor s priemerom okolo 15 metrov má dva výrazné otvory. Je tú síce upravené ohnisko, ale podľa plechoviek od piva v ňom pochybujeme, že ho založil prehistorické človek, ktorému jaskyňa poskytla prístrešie. Asi sa správal k prírode ohľaduplnejšie, alebo nemal po ruke nič, čo by jej nenahraditeľne uškodilo.
Ešte smutnejšie je, že aj skromná ľadová výzdoba, ktorú príroda vodopotne sformovala, sa stala terčom kopačiek hlúpych predchodcov. (Schválne nepoužívam slovné spojenie „turistickí predchodcovia“, pretože vnímam rozdiel medzi skutočným, slušným, serióznym turistom a hlupákom, ktorí si o sebe myslí, že je turista.)
foto hore: Zaľadnenie netopierej jaskyne pred 10 rokmi
Pozor si treba dávať aj na prípadný „človečinec“, ktorý sme – našťastie – svojimi podrážkami neobjavili a – neznehodnotili.
Parádnou ľadovou výzdobou nás v minulosti, tak pred desiatimi rokmi, potešila susedná Netopieria jaskyňa.
Netopieria jaskyňa
Jej dĺžka je 44 m (udáva sa i 57 m) a zakončuje ju skalnatá Galéria a vpravo bočná chodba – Partizánska sieň, ktorá hovorí, že počas druhej svetovej vojny sa v jaskyni ukrývali nielen partizáni, ale i rasovo a politicky prenasledovaní obyvatelia okolia. V minulosti sme tu objavili aj spiaceho netopiera. Teraz ani jedného, pravda, naše baterky ich nemuseli objaviť a navyše sa mohli tieto tvory ukryť vo vyšších častiach jaskyne, kde naše oči nedovidia.
Nech odpočívajú v pokoji, aby na jar mohli vyletieť a pomáhať i nám – druhu Homo sapiens – v odstraňovaní pestrého hmyzu, predovšetkým z nášho pohľadu škodlivého.
Pred vchodom do Netopierej jaskyne je informačný panel. Pred desiatimi rokmi stál voľne pred vchodom. Medzitým hranol, na ktorom je tabuľa, odumrel a je voľne opretý o skalu.
Čo už? Príroda pracuje a človek jej nestíha. To je to najmenšie sklamanie.
Po ľade ani stopy
Väčším je fakt, že na rozdiel spred desaťročia, keď sme sa tu vskutku tešili parádne ľadovej výzdobe, dnes po ľade niet ani stopy. Čím to je? Náhoda? Zlá zima? Alebo je to symbol celkovej zmeny klimatických pomerov? Odpovedať môže len odborník – klimatológ, jaskyniar…
Jaskyňa bola osídlená už od praveku
Netopieria jaskyňa v nadmorskej výške 695 m bola sídlom človeka lužickej kultúry z konca doby bronzovej, teda si spred troch tisícok rokov.
Ako naznačujú archeologické nálezy vtedajší obyvatelia jaskýň v Sásovskej doline sa vôbec nerozpakovali pochutnať si nielen na divine, ale ani na mäsku svojich nepriateľov. Ba práve sa vyžívali v tom, aby mohli vycuckať ich mozog, čo v nich vzbudzovalo presvedčenie, že takto sa do ich svalov a žíl vnesie sila rivalov. Naznačujú to nájdené lebky s neprirodzenými otvormi, ktoré hovoria, že ľudožrútstvo bolo bežnou súčasťou života našich pradávnych predkov.
Kanibalizmus už síce vymrel, ale keď sa tak zamyslíme, tak zvyk vychutnať si niekoho iného z nášho druhu, ba jeho zožranie v prenesenom slova zmysle sa má k svetu i v dnešnej dobe, ba vari viac ako kedykoľvek predtým.
Objavili ju školáci
K archeologickému poznaniu Netopierej jaskyne prispeli školáci. Dvaja chlapci si našli záľubu v objavovaní tajomstiev svojho okolia.
V Partizánskej sieni vykopali bronzovú sekerku, ktorú odovzdali banskobystrickému múzeu, ale svojou aktivitou narušili kultúrnu vrstvu, čím skomplikovali neskorší archeologický prieskum. Ale možno im to vyčítať, zazlievať? Ich nález inšpiroval odborníkov, ktorí sa snažili odkryť tajomstvo jaskýň vo vápencoch sásovského Hrádku.
Sásovské jaskyne pod Panským dielom nie sú turisticky veľmi známe. K jaskyniam sa dostanete podľa významového značenia odbočením z turistického chodníka, ktorý vedie zo Sásovej na Panský diel. Pohodlný traverz sa zmení na strmý chodník, ktorý je v zimných podmienkach ťažšie schodný a pri zaľadnení i nebezpečný.
