Saské Švajčiarsko. Cesta zo srdca Drážďan do Bad Schandau je ako skok do iného sveta – len hodinka vlakom a ocitneš sa pri prístave v kúpeľnom mestečku, odkiaľ vyrážajú davy turistov na skalné vyhliadky a do nepriechodných roklín. Pešia turistika a nič iné ako turistika – pravdepodobne to najlepšie, čo môžeš v Labských pieskovcoch robiť. Starobylá prírodná krajina s bizarnými skalnými útvarmi je jednou z najčarovnejších turistických oblastí v Európe. Čo sa však stane, ak sa tam vyberieš s kolobežkou, deravými teniskami a optimistickým duchom starcov?
Vlakom do prírody
Cesta z Drážďan do Bad Schandau je zážitkom sama o sebe. Vlak sa hadí popri rieke Labe, obklopený strmými skalnými stenami a lesmi, ktoré ako by prichádzali priamo z rozprávky. Kto pozná dôverne České Švajčiarsko, vie o čom hovorím. Väčšina batôžkárov pozerá z okna, niektorí fotia. Domácich scenérie nechávajú v kľude. Vo vlaku panuje tiché nadšenie – každý akoby čakal, kedy sa pred ním v plnej kráse zjaví panoráma prírody. Prechádzame Kurort Rathen, Königstein a vystupujeme až v Bad Shandau.
Bad Schandau
Brána do Saského Švajčiarska. Dokonalý únik z mestského ruchu. To sme čakali. A tiež sa to splnilo. Prevozom loďou z železničnej stanice Bad Shandau na druhý breh sme ohrdli. Sme predsa makači a dáme to na kolobežkách – cez most a po svojich. Nadbehli sme si tak asi tri zbytočné kilometre a odbočili sme netrpezlivo do prvej uličky smerujúcej do roklín. Cesta sa zdvihla, chodník zmizol a nasledujúci úsek sme kolobežky tlačili popri autách a autobusoch až k parkovisku o 200 výškových metrov vyššie a dva kilometre ďalej. Veľké parkovisko sľubovalo nástupné trasy hneď na dve vyhliadky a jeden “panoramaweg”, turistických hrebeňový chodník.
“Bude plné”, povedali sme si a zmýlili sme sa. Bol tam iba jeden pán, ktorý prášil koberčeky z auta. Naproti bola kolónia garáží, zjavne zimné odstavisko pre obyvateľov Bad Shandau.
S hrdosťou sme pretlačili kolobežky k prvej vyhliadke. Nič, len stromy. Zarastená. Prešli sme k lavičke na druhej vyhliadke. Ako v pralese. S miernymi obtiažami sme našli žltú značku chodníka. Dnes sme boli zjavne prví, kto po nej išiel. Občas odrazom, ale väčšinou tlačiac sme sa vybrali po panoramaweg po chodniku, ktorý padal stále viac do hlbokého lesa. Ale dalo sa po ňom konečne na kolobežkách spustiť. Ako do pekla. Čo sme na ceste nastúpali, to sme tu na niekoľko sto metroch naklesali.
Goldgrundeltal
Sme v brode. V strede rokliny. Johny mi hovorí nejaké nevkusné slová, kde dominujú prídavné mená blbý, nezodpovedný a tak. Už je nám ale jedno, či sa vrátime alebo pôjdeme dopredu. Na obe strany je to opäť tlačenica 100 m hore. Sme hrdinovia a tak volíme cestu vpred. Aj preto, že sú tam drevené schodíky, rebrík, nejaké reťaze,… “Také traily na kolobežku len tak nenájdeš.” Občas na pleci, občas ťahajúc, občas tlačiac, občas sa opierajúc. Postupujeme. Zrazu bolo nejak vlhko. Brod mi pripomenul moju centimetrovú dieru v podrážke. Už mala centimetre dva. Ja sa tých mokrých ponožiek asi nezbavím. Mlčky trpím a šliapem dopredu. Na konci chodníka krásna lúka a konečne slnko. Po oboch stranách Saské Švajčiarsko a panorámy skál. Pred nami v diaľke dedinka Altendorf.
Altendorf
Túto dedinku si najmä Johny zapamätá. Došla nám totiž kompletne voda a v tom úpeku, úplne prepotení, sme boli smädní ako ťavy. Našťastie pred nami lúka, na nej dve kresielka a na jednom sa slní staršia udržovaná pani, ktorá je prísľubom čerstvej chladenej vody.
“Hallo. Darf ich Sie um etwas Wasser bitten? Mein Freund hat es übertrieben und stirbt langsam vor Durst und Müdigkeit.” trochu dramaticky zahrám divadlo, ukazujúc na vyčerpaného Johnyho a tete sa uľúti. Zoberie obe fľaše a donáša nám čerstvú studenú vodu. Ďakujeme. Popri hasení smädu volíme odvážne ďalšiu trasu. Dorbachklamm.
Roklina Dorbach
Z Altendorfu sú nádherné výhľady na všetky strany a mnohé skalné monumenty celého parku. “Najhoršie stúpanie máme za sebou, odteraz už len dole. Krásna cestička a na konci bude krátky ostrý padák”, dodávam motiváciu Johnymu, ktorý dúfa, že sa po asfaltke spustíme k Labe a iba neveriacky krúti hlavou. Nakoniec privolí. Spúšťame sa po krásnom asfaltovom chodníku.
A naozaj. Asfalt na konci dediny vystrieda krásny flow trail, po ktorom sa za niekoľko minút dostaneme až pod vyhliadku Löwenkopf (Levia hlava). Až tu nám padla sánka.
Löwenkopf
Skaly a výhľady, ktoré berú dych. Saské Švajčiarsko. Jeho najväčšou atrakciou sú práve pieskovcové masívy a rokliny. A práve o tom sme sa mali presvedčiť. Odkladáme kolobežky a štvornožky sa štveráme hore. Chodník je miestami tak úzky a šikmý, že sa podvedome nakláňame smerom ku skalám.
Ale tie pohľady na kaňon Kirnitzsch a skalné masívy na druhej strane ťa nútia ísť ešte krok, ešte krok, ďalej a ďalej. Až táto vyhliadka nám ukázala skutočnú dušu Saského Švajčiarska. Po hodine lozenia sa vraciame k smerovníku a kolobežkám. Boli presne tam, kde sme ich nechali. Veď sme doteraz živú dušu nestretli.
Dole roklinou s kolobežkami
Čaká nás sto výškových na asi 50 metroch diaľkových dole. Pohoda chodník do rokliny začínal schodíkmi a zábradlím. Presne 6 schodov. Potom zarúbané peklo. Ponad alebo popod?
Už ste niekedy išli roklinou Slovenského raja po kalamite, vodnej spúšti, v deravých uvoľnených teniskách a s 10 kg kolobežkou na pleci? Lepšie to prirovnať neviem. Prenášame, podliezame popadané stromy, preskakujeme zurčiace vodopády, šmýkame sa na mäkkom klzkom podloží a vlhkých skalách. Chodník nikde. Nie. Divá neudržovaná roklina Dorbach má tie lepšie roky za sebou a určite nepatrí medzi turistické highlighty dnešného Saského Švajčiarska. Ale to ticho a tá monumentálnosť ti berie dych.
Konečne stretávame dvoch ľudí. Otec zo synom, Otec pôsobí ako ranger a skúsený sprievodca. Pozerá na naše kolobežky, krúti hlavou, poklepe po čele a pýta sa: “Willst du wirklich mit diesen Rollern runterklettern?”
Usmejeme sa a pomyslíme si: “Pako, nemáme na výber. Vracať sa cez tú horu rozhodne nemienime.”
Nebudem to naťahovať. 2 hodiny sme strávili na siedmych kilometroch panoramaweg. Hodinu lozením po vyhliadke a fotením. A ďalšiu hodinu sme štvornožky, na trasúcich sa nohách podliezali a preliezali popadané stromy a strmé skalné zrázy, pomaly posúvajuc kolobežky od jedného skalného výčnelku k druhému. Po 100 metrov sme objavili oceľový rebrík, ktorý nás doviedol až dole. Diera v podrážke sa medzitým zväčšila na neúprosné 3 cm. Ale to mi už bolo všetko jedno. Pochybujem, že takýto test kolobežiek Kostkovci vôbec niekedy zažili. My teda nie.
Opäť Bad Schandau
“Pozri, veď tu chodí električka”, ukazuje Johny dole a ja neverím vlastným očiam. Až vtedy nám došlo, že sme do hory odbočili o jednu roklinu skôr. Vstup do pravého saského raja je práve v rokline Kirnitzsch. A dnes sa väčšina turistov k skalným dominantám vydáva nie po svojich ale práve vezúc sa na týchto električkách.
Kopneme do asfaltu, odrazíme sa a za necelých 15 minút sme bez zloženia nohy z kolobežky v meste. Konečne jazda ako sa patrí. Bad Schandau je malé kúpeľné mestečko s dlhou tradíciou. Privítali nás tradičné drevené stavby, pokojná atmosféra, pivo a miestne termálne kúpele Toskana Therme. Ale Bad Schandau nie je len o kúpeľoch. Toto mestečko je skutočnou bránou do raja zvaného Saské Švajčiarsko, odkiaľ sa dá pohodlne vydať na mnohé turistické trasy vedúce do hlbín národného parku. Napríklad na spomínanej električke. Ale pre dobrodruhov sú tu aj skalné chodníky, ktoré vedú až k vrcholu Falkensteinu alebo do divokých tiesňav Kirnitzschtal, ktorých jednu sme práve zdolali. Je tu všetko. Pivo, bratwurst, kompa aj turistické traily od výmyslu sveta. Od tých nenáročných, až po adrenalínové kolobežkové zostupy s deravými topánkami.
Medzi najpopulárnejšie miesta Saského Švajčiarska patrí tiež Basteibrücke, ikonický kamenný most, ktorý sa vyníma medzi strmými pieskovcovými skalami a ponúka úchvatné výhľady na údolie Labe.
Königstein
Ďalšou obľúbenou zastávkou je Königstein. Mohutná pevnosť, ktorá bola kedysi nedobytným strážcom tohto regiónu a dnes ponúka jedinečný výhľad na krajinu. Jednoducho nám nestačí. Prevážame sa kompou na druhú stranu a pridávame ďalšiu hodinu po vyhladenej cyklotrase popri Labe až do Königsteinu. Cestou stretávame staré známe parníky z Drážďan.
Po nevšednom dni strávenom v prírode sa vlakom vraciame s pocitom naplnenia. Zo začiatku možno Saské Švajčiarsko pôsobí nenápadne. No čoskoro sa zmení na miesto, kam sa budeš chcieť vrátiť, pripravený znova objaviť ich tichú krásu. Tentokrát sa ale dobre obujeme a namiesto kolobežky vezmeme batoh, suché ponožky, dostatok vody a trekingové palice.
