Na konci turistickej sezóny má sprievodca pocit vyšinutia. Nenávidí ľudí, odmieta používať hlasivky a kontakt s okolitým svetom prichádza do úvahy len v nevyhnutných prípadoch. Takýto stav vyhoretia trvá u každého inak dlho, u mňa približne mesiac.
Keď to zájde takto ďaleko, jediný overený všeliek a najlepší reset je spakovať sa do batoha a vypadnúť.. najlepšie úplne sám a čím ďalej od civilizácie.
Novembrová Sardínia – padlo rozhodnutie. Prečo nie, hlavne nech tam nie sú ľudia. A tak to aj bolo – na Sardoške mimo sezónu ani živáčika a tutto zavreto – absolútne tutto. Ryanair to rozhodol superlacnými letenkami do Alghera v cene jednej večere. Organizácia výletu je veľmi povrchná – prísť, zohnať si bicykel, prebicyklovať sa k príčetnosti, vratíť sa bez ujmy domov. A vôbec, prehnané organizovanie je pre amatérov. Veď keby sme nemuseli nikdy improvizovať, život by bol nudný.
Šport je najlepší očistec pre hlavu. No na sólo ceste sa z človeka stáva tak trochu blázon. Rozpráva sa sám zo sebou, spieva si na celé kolo, vedie imaginárne konverzácie s okolím. Niekoľkokrát do dňa zažíva pocit zúfalstva, beznádeje, eufórie, radosti a absolútnej slobody. A hlavne veľa, veľmi veľa filozofuje. Naverimpána, čo myšlienka, to životná múdrosť.
S hrdosťou filozofa som sa rozhodla tieto mudrá zosumarizovať – možno raz poslúžia nejakému inému vyhoretému človiečiku na úteku pred ľuďmi.
Bez bicykla si človek nezabicykluje.
Story začína prvý deň v Alghere. Požičovňa, cez ktorú prebehla internetová rezervácia krásneho krosáčiku neexistuje, vlastne mimo sezóny neexistuje asi žiadna požičovňa. Tretí deň ráno sa s pocitom absolútnej beznádeje zmocňujem bieleho mestského bicyklíka s košíkom a blatníkmi. Hlavne že prevody radia – štatisticky jeden z troch, a brzdí to. Minimálne na prednú. To stačí na začiatok. Sadu na defekty nemajú. Čo nemáš, nepotrebuješ, hovorím si. A hor sa konečne z Alghera na 5 dňovú bicyklovku.
Na cestách som úkaz. Nie že by bolo zrovna koho ohurovať – denne prinajlepšom tak zodesať domácich na traktoroch a stáda békajúcich oviec. Jediní cyklisti široko ďaleko sú deviati našlapanci z Ríma na Bianchi bicykloch, jazdiaci v pelotóne. Denne dávame približne rovnakú etapu. Pri pohľade na môj profibajk a veľký batoh na chrbte im šklbe kútikmi od smiechu. Tsa, bábovky, hovorím si. Jazdiť na 7 kilových cesťáčikoch nie je žiadne umenie. Prvé dva dni sa pravidelne obiehame podľa toho, kto má práve presso pauzu. Aj vďaka nim ma povesť o Lučii brázdicej Sardíniu na bielom bicyklíku predbieha a v najbližšej dedinke ma domáci štramáci vyhrievajúci sa pred miestnym obchodom pri poháriku vína povzbudzujú pokrikmi – Lučía go, go! Ale späť k tým životným múdrostiam.
Kde je ovečka, tam je ovčiarsky pes. Nefoť ovečku.
Je to veľmi prosté, ovciam sa treba oblúkom vyhýbať. Do kopca sa pred ovčiarskymi psami šlape ťažko.
Čo mačka, to sviňa. Nehladkaj mačičku.
Líška sa a potom ťa dokúše. S malou dušičkou si dezinfikujem rany pleťovou vodou s alkoholom. Betadine cez letiskovú kontrolu neprešiel, čo ma vedie k ďalšej múdrosti – vďaka bohu za kozmetiku.
Diaľnica naozaj nie je pre cyklistov.
Niekde som sa dočítala, že na Sardínii diaľnice nie sú. Ale je to ojeb – sú, po tridsiatom kilometri som už predmetnému knižnému sprievodcovi nevedela prísť na meno. V hlave si premietam hlásenie lokálneho rádia- na D1-ke neoznačený cyklista na bielom bicykli. Na danom úseku zvýšte opatrnosť. Hecujem sa s Hand in my pocket od Alanis Morissette, ale od strachu sa mi natriasajú blatníky.
Maličkosti zachránia život.
Keď zistíš, že nemáš tašku s jedlom, prežiješ aj na ďatli. Dve ďatle s kokosovým olejom postačia na 50 km kopcovitej etapy. Potom buď príde civilizácia, alebo glykemický šok. Ale je to utrpenie mladého bajkera.
Pri zjazde sa nespieva.
Nech ťa to láka akokoľvek.. Tretí zhltnutý chrobák ma takmer udusil a už si iba v hlave opakujem: „Lučía, zavri tú hubu.“
Na defekty to lepenie predsa len treba.
Keď pichnete a nemáte lepenie, nie je to nič moc.
Horšie je keď zistíte, že jediný sprej na defekty čo máte, vám nesedí na ventil.
Ešte hlúpejšie od vás je, keď nemáte so sebou ani náhradnú dušu.
A karma zasadí posledný úder, keď ste pritom uprostred hory so zákazom vjazdu automobilov. Za ľahkovážnosť sa platí.
Na každý problém sa treba poriadne najesť.
V stresových situáciách potrebuje telo posilniť. So stoickým kľudom sedím na ohrade pre kravy a jem všetko čo mám v batohu, do poslednej tyčinky. Morálna a fyzická vzpruha sa ihneď dostavia a hor sa šlapať do najbližšej civilizácie 19km.
Žiaden správny talian nenechá Seňorinu v štichu.
Tlačím si ten bicyklík so zadnou dušou na franforce a po chvíli začujem zvuk spásy! Z bočnej cesty sa vynorí najabsurdnejší miniautiak Sardínie. Zadné dvere chýbaju, trochu nadskakuje, kapota plieska, spätné sklá rozbité. Z miniautiaku vystúpi minimužik, ktorý ešte pamätá dobu prehistorickú a spustí 10minútovú prednášku. Z toho, čo rozumiem, sa pohoršuje nad tým, čo robí sama seňora s takým bicyklom na takomto mieste. Odpovedám ako viem: „Sí, grazie.“ Naložíme bicykel, do pol tela sa vykľáňam z otvoreného kufra pridŕžajúc ho a o 20 minút ma mužik vyloží v zatvorenom pneuservise. Obvolá pár ľudi a o chvíľu sa to tu hmýri mechanikmi. Po polhodinke maturovania skonštatujú, že duša je nenávratne stratená. Po ďalšej hodinke sa im podarí zohnať podobnú dušu zo starého bicykla od pani bývajúcej kúsok od nás. Pri dofukovaní ju experti prasknú. Počuť nahnevaný výkrik, naložia ma do auta a vraj ideme. Tak dobre teda, ideme.
Na plnohodnotnú trištvrtehodinovú konverzáciu so Sardínčanmi stačia dve frázy: No, Grazie a Non Capisco.
Ak sú neodbitní a tlačia na pílku konverzácie, treba to umocniť. Non capisco NIENTE (taliančinu sa učím za chodu, ale malo by to byť: Nerozumiem NIČ). Pri sústavnom opakovaní týchto fráz sa mi konverzáciu počas jazdy podarilo skrátiť na neuveriteľných 45 minút. Každý si ide svoje. Utkvelej predstave – čím hlasnejšie hovorím, tým lepšie mi rozumie, začínam po polhodine talianskych decibelov naozaj veriť. Z Non capisco NIENTE sa vraciam späť k obyčajnému Non capisco- pokrok. Snáď sa asi aj dohodneme a ja možno zistím, kam ma v tej mašine vezú.
Kde nie je nič, je pneuservis.
Slnko už zapadlo, jazdíme takmer hodinu a uprostred ničoho zrazu vyrastie otvorený pneuservis o veľkosti Baumaxu. Máme dušu, aj na mieste, aj náhradnú. Do hodinky sme späť a vyložia ma u niekoho niekde, vraj tam môžem prespať. Googlelokalizujem sa, odhnadnem svoje možnosti na ďalší deň a zaspávam spánkom spravodlivých.
Čím viac sľubov, tým väčšie rozčarovanie.
Pokial sprievodca sľubuje mestečko za horami na pobreží s nespočetným množstvom hotelov, kempingov a privátov, budťe si istí, že tam mimo sezónu nebude nikto. Nielenže nikto, ale absolútne nič. Ani pitná voda, zadebnené okná, sú to mestá duchov. Posledné decká vody musia vystačit na zajtrajší výšlap cez kopce späť. Spím v hoteli “Pod Palmovým Listom”. Čo už, pokojné more dobrého kapitána nespraví.
Na návratoch je niečo magické. Posledných 10km pred Algherom sa už nikam neponáhľam, len si vychutnávam pohľad na more a približujúcu sa finálnu destináciu. V meste vraciam profibajk, ktorý ma napriek všetkým svojim muchám bezpečne prepravil vyše 300km. Úspešne unikám vrúcnym bozkom jeho rozžhaveného majiteľa a s triumfálnym pocitom sa prechádzam po nábreží pri západe slnka. Tu v meste to žije, muzikanti hrajú po uliciach, vyparádené dámy sa chichocú na lacných talianskych komplimentoch, všade sa to blyští suvenírmi. Nech reprezentujem, obliekam si aj ja tričko najmenej slané, obtiahnuté cyklošponovky s elegantnými čiernymi cykloteniskami, a pri západe slnka si v najlepšej reštaurácii vychutnám drahé vínko s rybími špecialitami o budgete posledných troch dní cesty. A že to celé stálo za to. Očakávaný efekt výletu sa ihneď dostavil. Vidno to byť nemusí, ale sebaistota mi lieta v oblakoch, hoci človek zrovna nezdolával Everest. Ide skôr o stav mysle. S pokojom na duši je načase sa vrátiť domov.
A nakoniec možno moja posledná, veľmi subjektívne vnímaná múdrosť. Žvot je príliš krátky na to, aby sme si dokola čítali zákony. Tak vstaňte od stola a papierov a spravte si čas na seba. A hlavne sa netreba brať príliš vážne 🙂
Sardinia outdoor: Sardínia hiking trails po zákutiach Nuoro >
