Často sa mi stáva, že sa z internetu alebo od kamarátov dozviem o nejakom zaujímavom mieste na Slovensku, ktoré by som chcela vidieť. Keď tam chcem ísť, môj drahý ma spravidla odbije „Tak ďaleko?! Veľa šoférovania, veľa emisií, vlak tam nejazdí, nájdi niečo bližšie.“
Ako pripraviť manžela
Šibalsky som si teda začala tieto destinácie zapisovať a čakala som, keď v slabej chvíli privolí a pôjdeme za hranice nášho okresu. Vždy keď som si potmehúdsky do mobilu zapisovala ďalší výlet, manžel ma podozrievavo sledoval a musela som neraz zaklamať, že to len flirtujem s neznámymi mužmi na internete, aby nezistil čo v skutočnosti robím a trpezlivo som čakala na svoju chvíľu. A tá prišla.
„Čo s dovolenkou? Ja by som tento rok zostal radšej na Slovensku, ale tu už máme všetko pochodené, kam by sme mohli ísť?“ spýtal sa Ľubko po reportáži, ktorá nabádala na zodpovednosť v čase tejto pandemickej apokalypsy. Za môj výpad by sa nemusel hanbiť ani štrkáč poľujúci na drobného hlodavca, Ľubko mal v okamihu pred tvárou obrázok Slovenska posiateho červenými bodkami.
„Čo to je? Slovensko v puberte?“
„Nie, to je naša dovolenka – Roadtrip po Slovensku 2020.“
Deň 1. Utorok 15.09.
Sklabiňa
Naša trasa začína cestou na východ, prvá zastávka je Sklabinský hrad. Už sme tu síce boli, ale je to jeden z cieľov Vrchárskej koruny Žilinskej a je po ceste. Hrad sa nachádza hneď pri obci Sklabinský Podzámok, 10-15 minút peši od cesty. Na hrade prebiehajú čulé stavebné práce aj počas sviatku. Dvaja dobrovoľníci sanujú baštu na južnej strane hradu.
„Do večera to musíte mať hotové, lebo Turci sú už na ceste.“ povzbudzuje ich Ľubko. Pri bráne sa nás ujme mladý stredoveko vyzerajúci chlapec. „Vy ste Aragornov synovec?“ pýtame sa. „Nie, ja som synovec svojho strýka.“ šalamúnsky odpovedá chaseň a v krátkosti nám vyrozpráva históriu hradu.
Prvé zmienky o hrade sú z roku 1309. V roku 1434 hrad vypálili husiti počas šiestej lúpežnej výpravy. Následne bol nákladne opevnený a prestavaný, pribudli dve bašty. Od roku 1527 bol jeho majiteľom František Révay, ktorého rod ho vlastnil až do II. svetovej vojny. Hrad spravuje občianske združenie DONJON a v priľahlej hospodárskej budove si môžete pozrieť múzeum a kúpiť kozí syr a pohladkať kozu. Pobehujú tu vlčiaky, ale sú veľmi priateľské.
Dúbrava
Pokračujeme v ceste na Liptov a zastavujeme pri rudných baniach Dúbrava. V baniach sa ťažil antimón ešte v 90-tych rokoch pre zbrojársky priemysel, dnes je miesto už opustené. Vydávame sa Dúbravskou dolinou asfaltovou cestou okolo čarovného smrekového lesa, kde sa dostávame k lesnému strážcovi, ktorý pripomína Groota z filmu strážcovia galaxie.
Prebieha tu čulá investičná výstavba, z internetu sa dozvedáme, že tu má vyrásť hotel. Máme zmiešané pocity, na jednej strane ochrana prírody, na druhej rozvoj regiónu. Každopádne, zatiaľ je viditeľná len impozantná kamenná murovaná stena.
Prechádzka dolinou je vhodná aj pre mamičky s kočíkmi, pre bicykle, či pre malé deti. Keďže sme už na Liptove, navštevujeme aj Ľubkove príbuzenstvo a sme privítaní s pohostinnosťou vlastnou tomuto regiónu. Aj tu sa z poľnohospodárstva stáva skôr koníček než hlavný zdroj obživy domácností, čo dalo priestor novým plodinám. Nehľadí sa už na výnos hektáru (rozumej nekonečné riadky zemiakov), ale experimentuje sa s cudzokrajnými plodinami. „Ľaľa, toto máme z Mexika.“ ukazuje strýko na zazelenaný kríček. „Marihuana?“ zhrozíme sa. „Nie, Ačokča!“ Ačokča je z hľadiska čeľade uhorko-paprika a chutí tak trochu ako hrášok. Indiáni si s touto rastlinou čistili zuby, no a teraz sa na Liptove pestuje ako exotická prísada do šalátu.
Mimochodom, Slovensko silne zaostáva v ponuke vegánskeho stravovania za okolitými krajinami. Preto nás zaskočilo, že práve v regióne, kde sú stálicou bryndzové halušky so slaninou a jahňacie lýtko, nachádzame peknú vegánsku reštauráciu s nepoetickým názvom „Burina“, v ktorej sa výborne najeme.
Na Spiš
Pokračujeme v jazde smerom na Východ a prichádzame do obce Vyšné Ružbachy.
Obec je známa i svojimi kúpeľmi. Bohužiaľ, zvonku vyzerajú kúpele veľmi ošarpane. Majiteľ chaty, kde sme ubytovaní, vysvetľuje, že každý „investor“ sem príde len čo najviac zarobiť a nedaj-bože, aby musel niečo skutočne investovať. No čo, držíme palce, že sa nájde niekto, kto prinavráti kúpeľom ich zašlú slávu. My si termálnu vodu vyskúšame v Ružbašskom kráteri. Kráter je výtvor prírody. Voda extrémne bohatá na vápnik pretekala cez okraje jazierka a sedimentovala až vytvorila najväčšie travertínové jazierko na Slovensku, podobné jazierka nájdete už iba na Islande, či Novom Zélande.
Minerálna liečivá voda má príjemných zhruba 24 stupňov, a ani v zime nezamŕza.
Večer sa okúpeme v Ružbašskom kráteri a objavíme Starú Ľubovňu.
