Roadtrip Lofoty
Veľká noc bola pred dverami, týždeň voľna a hlásili krásne počasie. Letenky boli drahé a chuť cestovať veľká. Nasadli sme do auta a vydali sa na Roadtrip po Nórsku – Lofoty.
Ideme, nejdeme? Je to 4200 km a 50 hodín šoférovania. Ako povedal Bill Gates, keď nad niečím premýšľate, urobte to. Prosiť o odpustenie môžete vždy. A tak sme sa vydali na cestu. Oplatilo sa a stálo to za to! Ale po poriadku.
Vyrážali sme z Osla. Prvý deň sme skončili v práci okolo obeda a šli sme smerom Stromsund. Keďže cesty v Nórsku sú drahé a ide sa na nich takmer všade 60-70 km, rozhodli sme sa ísť cez Švédsko. Mali sme naplánovaných asi 8 hodín šoférovania, ale keďže sme vyrazili neskoro, tak sme koniec našej cesty absolvovali po tme. Čo by nebol až taký problém, keby vo Švédsku nebolo toľko sobov. Prvých sme stretli ešte za svetla. To bolo v pohode. Horšie to bolo po tme. Na tmavej ceste v strede lesa spozorujete soba na ceste na poslednú chvíľu. Vtedy som pochopil, prečo majú všetci na autách prídavné reflektory.
Na cestách využívame ubytovanie cez AirBnb. Je to lacné a čo je super, ľudia, ktorí vás ubytujú u nich doma, sú často zhovorčiví a veľa sa dozviete o živote v mieste, kadiaľ prechádzate. Domáci vám vždy radi dajú užitočné tipy na cestu.
Spali sme v byte pani, ktorá bola slobodná matka. Prenajímala detskú izbu. Keď mala hostí, jej deti spali s ňou v spálni. Aj takto žijú ľudia vo Švédsku.
Druhy deň nás čakalo 11 hodín šoférovania. Prešli sme cez Laponsko, polárny kruh, zastavili sme sa v ľadovom hoteli a nakoniec sme prišli do mesta Kiruna. Bývali sme u mladých chalanov, ktorí už o 8 hodine večer išli spať.
,,Ráno vstávame a fárame do bane!” vysvetľovali. Za oknom bolo vidno dominantu okolia – baňu na železnú rudu. Nie hocijakú.
,,Toto je najväčšia baňa na železnú rudu na svete!” vraveli pyšne. Celé mesto sa musí kvôli bani presťahovať o 5 km južne. Ide o jedinečný projekt.
Ani to tak dlho netrvalo. Na ceste sme boli len tri dni a už sme sa blížili k cieľu našej cesty. Úsek cesty medzi Kirunou a nórskou hranicou bol celkom napínavý. Okolo 9 ráno začalo husto snežiť a fúkať. Takmer nebolo vidno na cestu. Na obed sme dorazili do Svolvær-u cieľu našej cesty. Hlavné mesto Lofot. Ubytovali sme sa u miestneho rybára, čo sa ukázalo ako správna voľba. V skromnom dome žila celá rodina a prenajímali izby. Veľmi milí ľudia. Ochotne nám všetko vysvetlili, dali nám super rady, kam máme ísť pozorovať polárnu žiaru. Prešli sme si centrum mesta a užili si chvíľu slnka.
Po obede sme sa vybrali na výlet do Henningsvær-u. Krásne miesto, ktoré dýchalo nielen atmosférou malebného rybárskeho mestečka, ale aj vôňou sušiacich sa tresiek. Boli ich tu tisíce! Počasie sa tu menilo doslova každých pár minút. Vyšlo slnko, o 15 minút snežilo. Cestou naspäť som si všimol stopára. Zastal som mu. Chvíľu sme sa s ním rozprávali a keď na otázku odkiaľ je, odpovedal: ,,Slovakia”, zasmiali sme sa. Najprv bol v šoku, keď sme na neho spustili po slovensky, ale po chvíli sme sa super porozprávali. Peter bol z Oravy a na Lofotách si bol privyrobiť vo fabrike na spracovanie rýb. Práve bol na ceste do kostola, mal to asi 60 km. Bolo to veľmi milé stretnutie. Večer sme šli pozorovať polárnu žiaru. Bolo pod mrakom, ale miestny rybár nám dal super tip. Mali sme šťastie, aktivita nebola silná, ale na chvíľu sa rozostúpili oblaky a na nebi sa roztancovala polárna žiara.
Ako správny rybár som vstal skoro ráno a vydal sa na more. Na Lofotách vás to priam volá na more. Počas hlavnej rybárskej sezóny tresiek musím ísť aj ja! A tak som išiel. Za asi 100 € vás zoberú na more, dajú vám teplý overal a udicu. V momente, keď ste na mori a navôkol vás poletuje sneh a vidíte malé rybárske lode, ako chytajú tresky, pochopíte, o čom tu bol po stáročia život. Lofoty sú kamene vytŕčajúce z vody. Ľudia tu od nepamäti žili z mora a z toho, čo dokázali uloviť. Pre mnohých je rybárstvo živobytím dodnes. Rybár mi rozprával o tom, ako vyrážajú na more už o štvrtej ráno a chytajú do sietí tresky. Keď je dobrý deň, chytia aj desať ton. Cena výkupu za kilo je asi 2 €. Úlovok sa rozpočíta medzi posádku v pomere 49% ide lodi a 51 % sa rozdelí medzi posádku. V dobrý deň si môže takto jeden chlap zarobiť aj 3-4000 €.
Ja som moju tresku chytil v hĺbke 110 m. Bojovala riadne a vytiahnuť ju na hladinu dalo celkom zabrať. Počas plavby sa trochu ukázalo aj slniečko a naskytol sa nám krásny vyhľaď.
Pri ceste naspäť nás vítala socha ženy čakajúcej rybárov. Vtedy si človek uvedomí, že nie každý rybár sa vrátil a peniaze zarobené na mori sú veľmi ťažko vydreté.
Po obede sme sa pohli smerom do miesta Å. Zámerne píšem miesta, lebo to nie je ani mesto ani dedina, iba miesto. Ceduľa, pár domov a to je celé. Cestou sem sme sa x-krát zastavili na nádherných plážach s azúrovým morom a kochali sa pohľadmi.
Notoricky známe miesto Reine. Asi najfotografovanejšie miesto na Lofotách.
Našli sme žltý dom s ceduľou Bed & Bike a boli sme v cieli našej cesty. Na večeru sme si dali filet z ryby, ktorú som chytil. Bola to vynikajúca bodka za dňom plným zážitkov.
Nastal čas ísť smerom naspäť. Vydali sme sa smerom na Narvik. Išli sme tou istou cestou, ako deň predtým. Napriek tomu sme objavili množstvo krásnych miest. Lofoty sú krásne. Zima a sneh pridáva tomuto miestu niečo magické. Od domácich sme sa dozvedeli, že v lete je to tu preplnené turistami, na úzkych cestách sa obchádzate s tisíckami karavanov z celej Európy. V posledných rokoch tu explodoval turizmus a už je to možno až príliš komerčné. Dôkazom toho sú aj ceny v reštauráciách, kde sa nehanbia si vypýtať za tanier rybacej polievky aj 20 €.
Ako deň postupoval, blížili sme sa k Narviku. Prístav, o ktorý sa viedli v roku 1940 ťažké boje kvôli jeho strategickej polohe. A netreba zabúdať ani na obrovské nálezisko železnej rudy v Kirune. Cestou sme obchádzali fjord, ktorý bude už zanedlho prepojený mostom, ktorý túto obchádzku ušetrí.
Na ceste Laponskom sa nám naskytli krásne výhľady. Okolo 9 ráno bolo -17 °C a krásne slnečno. Nad zamrznutým jazerom sa vznášala hmla. Ľadová púšť. Pomysleli by si mnohí.
Nikdy by ma nenapadlo, že na tak vzdialených miestach za polárnym kruhom žijú ľudia. A ešte také veľké množstvo. Na okolo boli chaty, na zamrznutom jazera stáli karavany, ktoré mali otvor v podlahe a rybári lovili ryby cez dieru v ľade. Miestni Laponci tu chovajú stáda sobov a žijú z nich. Miesta, kde sa pohybujú stáda, sú označené značkami. Pastieri vešajú igelitové tašky na značky a stĺpy popri ceste, aby plašili soby. Nie vždy to zaberá a počas cesty sme videli množstvo zrazených zvierat.
Veľkonočný pondelok sme oslávili v strede Švédska. Ubytovali sme sa v malom meste v typickom červenom dome. Syn majiteľky Emil, asi 20 ročný Švéd, bol celkom zhovorčivý. Porozprával nám o tom, akí sú Švédi, o tom ako sa mu nepáči, že sú všetci uzavretí a príliš introvertní. Bolo zaujímavé počúvať, ako sa sťažuje na to, že ľudia si myslia, že Švédsko je bohatá krajina. ,,Švédsko vôbec nie je bohaté. Pozrite sa naokolo. Na náš dom! Ja sa chcem presťahovať do veľkého mesta. Chcem mať super život. Byť medzi ľuďmi, žiť. Nemôžem. Je to príliš drahé. Nemám na to peniaze. Čakacia doba na podnájom je jeden rok!“
Aj to je výhoda ubytovania cez AirBnb. Zistíte, ako žijú ľudia inde na svete a akí sú u nich doma.
Náš výlet bol náročný. Veľa sme šoférovali. Nebolo to sedenie pri bazéne, ale videli sme veľmi veľa. Bolo to intenzívne. Tiež je to dôkazom, že cestovať sa dá, stačí len chcieť. Predstavte si, čo všetko by ste mohli vidieť vy. Alebo ešte lepšie, sadnite si do auta s priateľmi a vyrazte. Kam? Tam, kam chcete!
Pozrite si krátku videoreportáž
