Na konci Rijeky, tam, kde rieka Riečica vchádza do mesta a neskôr vstupuje do mora, leží stará papierenská fabrika. Jej múry sú rozpadnuté, okná vyrazené. Vzduch vonia po mokrom betóne a zabudnutých príbehoch. Fabrika na papier v Rijeke ponúka dobrodruhom skvelú príležitosť objaviť okrem chorvátskych pláží aj niečo iné. Novú dimenziu estetiky, lokálne grafity i fantázie, ktorú genius loci tohto miesta ponúka.
Len ty, ticho a fantázia
Sú miesta, kde čas neplynie. Opustené fabriky, prázdne haly, miestnosti plné prachu a ticha. Niektorí vidia len rozpadnuté budovy, ja vidím príbehy. Pohodené papiere, každá odlúpnutá omietka, každé rozbité okno, nevyprázdnený šuflík starého rozbitého stola, všetko nesie stopu ľudí, ktorí tu kedysi boli.
Fotografovanie týchto miest je pre mňa ako zachytávanie ich posledných výdychov. Je to akoby som sa snažil zaznamenať ozvenu krokov, rachotu strojov a života ktorý tu kedysi pulzoval. Boli to miesta práce, hluku, rytmu strojov a rozhovorov. Teraz ich napĺňa iba ticho a vietor.
Láka ma ten paradox—niečo, čo bolo postavené na produktivitu a ruch, sa premieňa na katedrálu ticha. Fotím, pretože chcem zachytiť to zvláštne spojenie minulosti a prítomnosti, života a zabudnutia.
A možno je v tom aj niečo osobné. Každá opustená fabrika mi pripomína pominuteľnosť. Nie len miest, ale aj nás. Ak aj tieto obrovské budovy dokáže pohltiť čas, čo zostane po nás? Možno len obrazy, ktoré niekto raz nájde. Možno len ticho medzi stenami.
Fabrika na papier
Jeden strážil bicykle, druhý objavoval. A naopak. Vstúpili sme cez dieru v plote, drôt sa zachytil o rukáv, ale nedržal ma. Vo vnútri bolo plesnivo, chladno a vlhko, aj keď vonku pálilo slnko. Kroky sa ozývali po prázdnej hale. Na stenách ešte viseli hrdzavé háky, na zemi boli rozsypané staré papiere—možno faktúry, možno listy, ktoré nikdy nedorazili.
Dávaj pozor kam kráčaš. Nikdy nevieš, čo sa pod tebou prepadne alebo čo ti spadne na hlavu.
Fabrika kedysi vyrábala cigaretový papier, baliaci papier, možno aj staré učebnice. Rok 1821, napísané na hrdzavom kovovom štíte nad vstupnou bránou. Bola to jedna z prvých papierní v tejto časti Európy. Za čias Rakúsko-Uhorska to tu muselo prekypovať životom. Údajne zamestnávala vyše 1500 ľudí. Potom prišla vojna. A potom ďalšia.
Zabudnutý industrál
V jednej z hál sa ešte stále týčili pozostatky starých strojov. Boli rozbité, ale niektoré časti sa dali rozoznať—veľké lisy, obrovské cievky, mechanické ramená, ktoré kedysi dvíhali balíky papiera. Na podlahe sa tiahli hrdzavé koľajnice. Možno na nich jazdil úzky vagón, ktorý prevážal hotové výrobky do skladu.
V zadnej hale bolo niečo iné. Ticho tu bolo ešte hustejšie. Steny pokrývali staré nápisy, niektoré ešte čitateľné. Dátumy. Mená. Čísla. Pracovné smeny alebo niečo iné?
Fabrika na papier nám vydáva ďalšie a ďalšie tajomstvá. Kúsok ďalej si domáci urobili akýsi techno priestor. Grafity, muzika, pohodené fľaše. Ďalšia hala, v ktorej zjavne po ukončení výroby fungovala asi hodne nezávislá diskotéka.
Do rokliny
Za hlavnými halami sa dvíhala roklina. Zľava rieka, sprava skaly. A tam, na jej konci, na opustenom chodníku sme našli halu. Dlhá, sivá, s obitými dverami, ktoré sa len mierne pohli, keď sme na ne zatlačili. Pred ňou i za ňou rampy a staré strážne vojenské stanovištia. Dve. Malé, opustené. Priezory na streľbu tmavé ako oči niekoho, kto videl príliš veľa. Lepšie miesto na koncentráciu neželaných, odkiaľ niet uniku, by si v Rijeke nenašiel.
Na strope čosi viselo. Na podlahe sme našli starý zamknutý zámok. Ťažký, hrubý, stále zamknutý, hoci dvere už dávno stratili význam. Kto ho zamkol? A prečo?
„Načo tu tie strážne stanovištia boli? Čo sa tu dialo?“ spýtal sa jeden z nás, ale nikto neodpovedal. Ani večer domáca (mimochodom učiteľka) nebola ochotná alebo schopná odpovedať.
Rječina tam vonku tiekla ďalej, nerozprávala. A my sme sa zhodli, že niektoré dvere je lepšie neotvárať.
