Nedeľa, deň posledný. Dnešný deň nás čakal posledný cieľ Retard čelindžu, Neziderské jazero. Na začiatku sme fakt ani len nedúfali, že to dopedáľujeme až sem. Ráno sme sa z Myjavských kopaníc presunuli do Bratislavy. Tu platilo ono kostolnícke „ako bolo na počiatku, nech je i teraz“ – ako nás prvý deň čelindžu na krajnom východe chytila búrka, tak tomu bolo aj posledný deň na krajnom západe.
Bol však ešte len čas obeda, rozhodli sme sa preto s posledným cieľom počkať. Keď však pršať neprestávalo ani o 16:00hod., začali sme prehodnocovať naše plány, či posledný cieľ predsa len nepresunieme na inokedy. Navyše sme po dobrom obede zasadli k telke a nikomu sa nechcelo ani len kanál prepnúť, nieto ešte niekam šľapať na biku.
So sebazapretím mnícha meditujúceho v prievane sme s priateľkou jeden druhého dokopali navliecť sa do cyklohandier. Stojac v obývačke v cyklodresoch a prilbách sme vyzerali ako trafení. Iná možnosť ako bike už nebola. Kvôli silnej búrke sme zvolili presun k jazeru autom.
Neusiedl am See
Zastavili sme na verejnom parkingu v Neusiedl am See. Búrka sem našťastie ešte nedorazila. Rýchlo sme poskladali biky a vydali sme sa po cyklotrase B10 smer Podersdorf.
Keď sme po ceste uvideli značku, že do Podersdorfu nás čaká ešte 10 km, skoro nás prekotilo. Z predchádzajúcich dní sme mali totiž zafixované, že značka 5km sa rovná tak hodine a pol trápenia do kopca a asi tretine síl v čudu. Čo potom 10km… Rýchlo sme však precitli späť do reality, takéto počty platili na Kráľovej holi alebo na Sitne, toto bola absolútna rovina. Našťastie.
V porovnaní s predchádzajúcimi dňami sme sa neuveriteľnou rýchlosťou 20km/h rútili udržiavanými cyklotrasami. Veľmi mi to pripomínalo trasu vedúcu z Devína do Vysokej pri Morave cez lužné lesy. Polia, vodomilé stromy, kopa múch a asfaltka.
Asi po 10 minútach sa zdvihol vietor a začalo jemne prskať. Poznáte to – „to je v pohode, veď len kvapká“. Začalo kvapkať viac – „to je v pohode, veď kvapká len trochu viac“. A tak to pokračovalo ďalej. Asi po 2 minútach už riadne lialo. Nahodili sme turistické nepremokavé bundy a pokračovali ďalej.
Po asi pol hodine a kile zhltnutých múch sme boli v Podersdorfe. Ochladilo sa asi o 10 stupňov a fučal strašný vietor, nikde preto nebolo ani nohy. Míňali sme ľudoprázdnu pláž a pred nami pomaly rástol známy maják, kde sme si chceli urobiť poslednú „vrcholovku“. Prešli sme cez železné turnikety a od cieľa nás delilo už iba drevené mólo. Jeden záber pedálmi, druhý, už len 15 metrov.
Ďalší záber, a ďalší, 10 metrov, potom 5, 4, 3, 2, 1 a SME TÚÚÚ!
Naradostení sme zoskočili z bikov a začali sa tešiť a smiať. Miešali sa vo mne pocity šťastia, úľavy, dojatia a hrdosti na priateľku.
Keď si spätne uvedomím, aká hovadina to na začiatku vyzeralo byť, tralákať sa na biku na kopce, ktoré niekto len tak z brucha povyberal, a pritom na konci aké pocity to vo mne vedelo vyvolať – nikdy by som to nebol nepovedal.
Po vzájomnej gratulácii a opadnutí eufórie sme si s frajerkou uvedomili nechápavé pohľady okolitých rybárov – pozerali sa na nás asi ako ja minulý týždeň na bezdomovca, ktorý sa najprv asi 10 minút otcovsky rozprával s ceruzkou a potom s ňou odomykal smetný kôš…
Frajerku napadlo, že si urobíme špeci fotku – postavíme sa na bikoch pred maják, obaja budeme stáť na svojom biku na pedáloch, teda žiadne nohy na zemi, a rovnováhu budeme držať len tak, že sa o seba budeme zapierať iba vidlicami bikov. A popritom všetkom si dáme pusu…
Nevedel som, či si po večeroch robí doktorát z teoretickej fyziky, alebo či len pred spaním zasa pozerala Cirkus de Soleil… Napriek gravitácii sa nám to však asi na 5215418561 pokus podarilo. Dokonca som stihol aj romanticky dvihnúť nôžku ako Popoluška. O tom, že sme po 0,3 sekunde čo sme udržali rovnováhu drbli rovno na zem nemusím písať…
Frajerke pri tom zároveň zletela prilba z hlavy a zastala asi 1 cm od okraja móla nad jazerom. Odvtedy verím v nadprirodzené sily, ktoré nám vtedy nechceli pokaziť radosť z cieľa. Po pofúkaní modrín (navzájom) sme vyskočili na tátošov a upaľovali späť. Bolo už cca 7 hodín a zasa sa rozpršávalo. Okrem jedného konopného poľa nebola cesta späť ničím zaujímavá. V pamäti mi utkveli akurát stovky slimákov bez ulít, ktoré po daždi vyliezli na (asi teplý) chodník a polovica z nich bola už rozjazdená. Tú druhú polovicu sme napriek všetkým úhybným manévrom odpozeraným zo Star Treku rozjazdili my. O kúskoch rozomletých slimákov vyhadzovaných našimi kolesami všade naokolo (aj na nás) radšej pomlčím.
K autu sme prišli za úplnej tmy. Tentokrát mi rozoberanie bikov absolútne nevadilo, nakoľko som si bol istý, že je to posledný krát na vééééľmi dlhú dobu (samozrejme, že o tri dni sme už sosali Kofolu na Bielom kríži, ale tak nejak som sa vtedy utešovať musel).
Ešte prezliecť do suchého a koniec.
Retard čelindž bola za nami. Obaja unavení, kruhy pod očami, zadky rozbité ako služobná Felicia, ale šťastní… Šťastní a hrdí. Že sme to dali. Dokázali. Spolu. Mnohokrát so sebazaprením, mnohokrát na hrane síl, ale o to viac to na konci teší. Poznanie seba samého a svojich možností.
Hoci to bol len týždeň, podpísal sa na každom z nás. Za tak krátky čas krížom cez Slovensko. Veľa videli, veľa zažili. Na 10 cieľov absolvovaných pripadlo 20 cieľov nových – krásne miesta čo sme cestou videli a určite sa tam chceme raz vrátiť. S pocitom uspokojenia sme sadli do auta a vyrazili domov. Na Slovensko. Každý ponorený do svojich myšlienok. Nebo nám na rozlúčku pripravilo krásny ohňostroj – desiatky bleskov osvecujúcich obloku ako ohnivobiele korene obrovských stromov.
Zhrnutie
PS 1:
Po zrelom uvážení všetkých okolností jednotlivo i vo vzájomnom súvise sme s priateľkou nakoniec rozhodli, že všetky kliatby na uja Petra ej kej ej Otca Zakladateľa odvolávame. Ak ten herpes medzičasom dostal, a jeho deti prepadli automatom, úprimne nás to mrzí, avšak musíme dodať, že určite bez nášho pričinenia – veď kto by už len v dnešných časoch veril na kliatby?
Touto cestou by sme sa mu zároveň chceli poďakovať za super nápad s celým Retard čelindžom, nečakali sme, že de facto taká somarina môže byť až taká skvelá a chytľavá, ale tak opätovne sa potvrdilo, že v jednoduchosti je krása.
PS 2:
Hurá na ciele pre rok 2017. Kto by mal záujem o nejaké spoločné výjazdy, ozvite sa a niečo určite dohodneme.
PS 3:
Úplne ako poslednú poznámku by som rád napísal niečo k obsahu článkov. Stretol som kopy ľudí, ktorý by aj radi začali s nejakou aktivitou, ale nevedia čo presne. Ako, kam, s kým. Alebo im len chýba prvotný impulz rozhýbať sa. Alebo ich odradzuje okolie – na internete samí premotivovanci, čo počas turistiky nosia v batohu kamene a robia zhyby na každom konári, Facebook majú plný záznamov zo Sporttrackeru o dnes odbehnutých „iba 400km, mal som čas len hodinu “ a pod.. Mnoho ľudí toto demotivuje, nepotrebujú sa plaziť 5 km v blate, hanbia sa začať s niečím malým a tak radšej kašlú na to. Tiež keď si zrovna nezamilovali šľapanie strmo do kopca 10 hodín prídu k záveru, že toto pre nich teda asi nie je.
V prvom rade som chcel tým trochu hejterským štýlom písania ukázať, že je absolútne normálne, že niekto hreší počas výšlapu, že všetky muchy naokolo by najradšej pozabíjal kladivom, alebo že sa počas celej túry nevie dočkať rebierok na večeru a piva. Že my sme tí normálni, a nie tí pózerkovia v značkových elasťákoch. Ktorí nám svoje výkony dennodenne podsúvajú na nete pred nos.
O tom je celý Reštart čelindž – žiadna súťaž, pretekanie, výkony, stresy, naháňanie, dokazovanie niečo okoliu … Nepodstatné. Ide o zmenu v živote. Vypadnúť von a hýbať sa. Túlať. Vidieť. Spoznať. Zažiť.
Rovnako Vy, čitatelia. Neviete začať? Nemáte s kým? Neviete kam? Napíšte do skupiny, ciele vymýšľať netreba, dajte o sebe vedieť, spojme sa, poďme spolu, vypadnime. Spoznajme sa a skúsme sa v dnešnej dobe internetu porozprávať naživo. Ukázať emóciu úsmevom a nie kliknutím na palec hore.
O tomto by to malo byť 🙂 (teda aspoň podľa mňa)
