Aktuálna sezóna 7 kopcov 3 jazerá nám ide ako z chlpatej deky. Toho času skoro všetci účastníci majú už dávno všetky challenge absolvované a my nič. Ani mäkké F. Ani ťuk. Dúfame, že to všetko stihneme ešte pred stavaním snehuliakov, lebo nechceme zmrznúť ako Ötzi a za 2000 rokov nás niekto nájde. Vtedy už budú všetky ľadovce roztopené.
Prosiecka dolina
S príchodom jesenných dní vyliezli Hladní vlci z brlohu a namiesto pazúrikov si idú brúsiť podrážky. Prvé kroky smerujú do Prosieckej doliny. Túto túru berieme ako rozcvičku pred highlightom sezóny – Barancom.
Víta nás parkovné a už idú výdaje (pre vydriduchov). Všetci chcú dnes zarobiť. Pokiaľ to ide obci, sme zhovievaví. Ináč nie!
Dnes si plánujeme dať okruh a ak všetko dobre pôjde, vrátime sa na toto parkovisko. Vytiahneme palice a natiahneme si šľachy. Na rozcvičku nie je čas, to sme robili v škole prírode a nikto to nemal rád. Z toho nám ostala trauma a averzia k horám, ktorá sa chvalabohu začala vytrácať v tomto pokročilom veku.
Výlet si ideme užiť na plné obrátky. Aj keď začíname v septembri, z leta ostala vôňa kvetov a lopúchov. Je tu čerstvý vzduch – lepší ako kyslík z nemocnice.
Dolinou nás sprevádza potôčik, ktorý si vyhĺbil cestu pomedzi skaly, vďaka čomu je tu vlhko a mokro. Zrána je to tu dosť klzké a dúfame, že si takto na začiatku nerozbijeme držku.
Cez reťaze
Skaly sú úzke, natesno, až pôsobia klaustrofobicky. Ideálne na scénu Alibaba a 40 zbojníkov. Iba si treba povedať sezam – otvor sa a všetky poklady sú nám na dosah.
Nachádza sa tu veľa reťazí a rebríkov, ruky nám smrdia železom. Cítime sa ako kúrenári, oni majú takýto kovový pach. Rebríky sú klzké a studené. Zvažovali sme každý krok, aby nebol pád na dno rokliny. Zároveň sa neponáhľame a vychutnávame si pobyt v prírode.
Namiesto ľudí stretávame veľké množstvo použitých servítok, ktorými je “zdobený” turistický chodník po celej svojej dĺžke. Servítky nie sú z eko-rozložiteľného materiálu, takže ich jeden dážď nerozloží. Rozmohol sa nám tu takovej nešvár, že je cesta lemovaná ľudskými výkalmi. Ľudia sú hovädá. Dúfame, že nestúpime do hovna. Našťastie sme po ceste nikoho nevyrušili pri vykonávaní rannej toalety a nedostali sme sa do trápnej situácie.
Slniečko zasvietilo na altánok a to sa nedalo nevyužiť na liptovský brunch. V Lidli mali balkánske dni, takže ako hlavný chod sa podáva dalmátsky pršut a rumunský syr, čo by sa hodilo zapiť kalichom vína, ktoré nemáme, tak si štrngáme minerálnou, z čoho by neboli Svedkovia liehovovi nadšení.
Zbadali sme šípku “vodopád” a vydávame sa po nej. Urobiť si zachádzku od hlavnej trasy sa oplatilo a sme radi, že sme sa na to nevykašľali, lebo vodopád Červené piesky bol pekný.
Pod vodopádom je jazierko, kde sme si chceli umyť ruky od tých reťazí. Až keď sme si už ruky sušili sme zistili, že vo vode sa lúhuje celkom čerstvý mŕtvy syseľ. Nebol to potkan. Ultimate survival – človek v divočine by sa bielkovine potešil. Sysľovi sme dali posledné zbohom, aby dobre odpočíval v syslom nebíčku.
Svorad
Cesta z Prosieckej doliny vyústila na planine Svorad, ktorá nás ohromila. Nečakali sme takýto typ priestoru a scenérie. Zároveň sme boli radi, že hlavné stúpanie máme za sebou.
Planina bola taká krásna, až sme ani nedýchali. Terén sa otvoril a tu sme si povedali, že TOTO je ten pravý Liptov. Takto by si to vedel vysnívať maliar ako ideálnu krajinkotvorbu. Množstvo uschnutých bodliakov nás tiež ohromilo. Takú veľkú lúku sme ešte nevideli. Atmosféru dotvárajú pasúce sa kosačky: ovečky a kravičky. Cestu nám kríži matka s teliatkom, ktorá na nás pozerá prísnym pohľadom a myslí si “my sme tu doma”.
Predpoklad bol správny – ideme nadol. Zrazu sme v nejakej obci a vidíme samé reklamy na nejaký salaš alebo kolibu. Tešíme na občerstvenie, ale na naše sklamanie bola prevádzka zatvorená na 200 zámkov. Odchádzame s dlhým nosom. Bol to fail.
Ale potom sme v diaľke zbadali svetielko žiarovky, ktoré bolo pre nás ako maják v mori. Ani sme sa nenazdali a už máme pred sebou na stole pivko a borovičku, ktorými oslávime tento milý tripík. Dlho sa tu neohrejeme, lebo nevieme, čo ešte máme pred sebou a vydávame sa ďalej na cestu do Kvačianskej doliny.
Cesta je široká, pretože ešte v nedávnej histórií to bola jediná spojnica medzi Liptovom a Oravou. Pri pohľade na serpentíny sa nám takýto tranzit zdá dosť nebezpečný.
Oblazy
Onedlho vidíme Oblazy Je to tu upokojujúce. Ideálne na oddych, v tomto príjemnom prostredí by sa dalo aj celý deň relaxovať. Sú tu aj zvieratká. Nie sú to kulisy, ale živé zvery a úplne sa sem hodia. Capík naťahuje krk v smere slnka, evidentne mu slnečné lúče robia dobre. Prišla aj mačička, odvážili sa aj kozliatka a kohútik to tu má všetko pod kontrolou – ako biletár v podniku. Konkrétne tento kohút bol kus, na ktorého by sa dalo vsadiť aj pol kráľovstva v kohútich zápasoch.
Ideme si pozrieť mlyn – dômyselný stroj v dobrom stave, napriek tomu, že už má za sebou kariéru. Je to nemý svedok histórie.
Je úžasné, že ľudia v tých časoch vedeli skrotiť živel a využiť ho vo svoj prospech, rovnako ako vedeli spracovať dary z lesa – drevo. Je tu aj kováčska dieľňa.
Podporili sme komunitu kúpou miestnych suvenírov ručnej výroby.
Odtiaľko nás opäť čaká stúpanie, čo sme nečakali, ale čo už.
Šípka ukazuje na vyhliadky, veľmi pekný bol Malý Roháč so scenériou na vrcholky stromov.
Kvačianska dolina
Dá sa povedať, že nás už aj bolia nohy po celodennej túre a v ústí Kvačianskej doliny sa pýtame sťa Shakespeare: zobrať si taxík alebo nezobrať? To je otázka.
Nakoniec rozhodlo ranné predsavzatie, že urobíme okruh a vydávame sa do boja. Zajtra chceme ísť na Baranec, takže nie sme padavky. Chceme si dokázať, že máme na to prísť pešo do Prosieku.
Nakoniec neľutujeme, lebo odtiaľto sú nádherné výhľady do liptovskej kotliny, na Liptovskú Maru, aj Nízke Tatry. Pri týchto výhľadoch sme zabudli, že nás bolia nohy a každých krokom sa nám objavujú iné panoramaty. Nevedeli sme sa tých výhľadov nasýtiť, aj keď to bolo cez hodinku.
Za každým kopčekom vyhliadame parkovisko, ktoré nie a nie prísť, lebo za kopčekom bol iný kopček.
Nakoniec sme sa dočkali a v aute hodnotíme, že výlet bol celkom náročný. 17 km po mesiacoch nečinnosti nám hovorí, že sa máme zajtra “tešiť” na Baranec.
