V zapadnutej krčmičke, kdesi pod Považským Inovcom, kde sa čas zastavil niekde medzi osemdesiatymi rokmi a alternatívnou realitou, som sa spoznal pri pive s Jánom. Mužom, ktorý ešte stále fandí cyklistike, vie všetko a vidí svet inak.
Mali sme za sebou 40 km prejazd popod hrebeň Inovca. Dávame dole prilby, rukavice, odkladáme bicykle a sadáme ku stolu: „Dve desiny a jedny tyčinky“, požiadame pani za pípou a tešíme sa ako prvé iba zasyčí. Fľochne na nás pohľadom a potom očami na voľný stôl: „Sadnite si. Donesiem.“
Cesta do hlbín duše slovenského cyklofanúšika
Na obrazovke ide práve súhrn ďalšej etapy Tour de France. „Dáš ešte jedno Janko?“ pýta sa čašníčka maníkov zahľadených to televízora u vedľajšieho stola. Ani nečaká na odpoveď a posunie im na stôl dve čerstvo načapované pivá. Tak cyklistika ešte žije. Po odchode Sagana zo scény zmizli aj mnohí fanúšikovia cyklistiky i infarktové stavy pred finišom. Plné puby fandov i veľkoplošné obrazovky s priamymi prenosmi a skandujúcimi Slovákmi.
„Sagan, ideš, Sagan je náš, Slovensko, Slovensko,…“ sa v krčmách ozýva pomenej. Sme kmeňoví. Slovák fandí iba víťazom. Ak nevyhrávame, cyklistika ako šport je väčšine u prdele. Napriek tomu občas narazíme aj na vzrušujúcu debatu. A taká bola aj tá dnešná. 🙂
Ján (ten s pivom u vedľajšieho stola): „Táto Tour je napínavá ako guma v trenkách. Vingegaard už neohrozí Pogačara, od začiatku každý vedel, že nemá na to. Načo sa tam sral. A pôjde Roglič ešte Vueltu? Sagan je už odpísaný a Roglič nech sa vráti radšej ku skokom na lyžiach.“
Jeho kumpán: „Tebe Roglič vyliezol na ženu, alebo prečo tá obsesia?“
Ján: „Musia zúriť tí AngloJuti, že ich náš Slavian na hlavu poráža.“
Zbystril som pozornosť. Pogačar je zjavne náš. Slovo „slavian“ je na Slovensku presláveným kultom a vo mne okamžite evokovalo skvelú storku. Od začiatku pokukovali po mojom bicykli, tak som si prisadol a zapojil sa do konverzácie. Sediac za stolom, s pivom na pivnej tácke Radegast na gumenom obruse s mramorovým efektom, ktorý tu mali pravdepodobne ešte z obdobia pred Nežnou revolúciou, začal Ján odhaľovať svoje teórie, ktoré by mohli postaviť na hlavu aj samotného Georga Orwella.
Ján: „Bicykluješ? Kde si bol? Vieš, Anglosasi a Amerika nám nikdy nič nenechajú. Urobia všetko, aby nás – slovanov, zotročili a mohli ovládať. Aj tak všetko riadia reptiliáni.“
Ja: „Reptiliáni?“
Ján: „Áno, reptiliáni. Tie tvory, čo sa tvária ako ľudia a ovládajú celý svet. Napríklad, pamätáš si na toho amerického prezidenta, čo sa tak divne usmieval? To bol jasný znak. A koľko stojí taký bicykel?“
Ja: „Prezidenta? Ktorého?“
Ján: „Nezáleží na tom, všetci v tom idú! Ale najmä ten, čo mal tie zvláštne oči. Videl si ho? Čisté šupiny! Testujú na nás už roky chemické zbrane. Farma firmy. Vyrábajú ich na Ukrajine, preto ich aj Putin napadol. Chcú nás ovládať. Rozprašujú ich v lietadlách. Chemtrails. Tie pásy na oblohe si určite videl.“
Rozhovor s Jánom bol ako jazda na húsenkovej dráhe po nekonečnej púšti konšpirácií. Cesta do hlbín duše slovenského cyklofanúšika ma prekvapila. Pri každej jeho vete som sa cítil ako postava z filmu, kde sa logika postavila na hlavu a rozhodla sa ísť na dovolenku.
Ja: „A čo si myslíte o pristátí na Mesiaci?“
Ján: „To je samozrejme falošné! Všetci vieme, že Mesiac je vlastne hologram, ktorý tam nasadili ešte počas studenej vojny, aby odklonili pozornosť od toho, čo sa deje pod povrchom Zeme.“
Ja: „Pod povrchom Zeme?“
Ján: „Presne tak! Tam je tajná základňa, kde sa stretávajú ilumináti, reptiliáni a ešte aj pár tých, čo veria na plochozem. Všetci tam pijú elixír z detských snov a plánujú, ako tam cez dolár a euro ovládnuť ľudstvo. Nový svetový poriadok.“
V tej chvíli som si uvedomil, že Ján je živý dôkaz toho, že svet na Slovensku je oveľa pestrejší, než si dokážeme predstaviť. A možno by sme sa mali niekedy zamyslieť nad tým, ako málo vieme o svete okolo nás. Alebo jednoducho vypnúť internet a ísť si zašportovať. Ešte skúsim:
Ja: „A čo klimatická zmena?“
Ján: „Prosím ťa! To je ako Covid. Nikdy nebol. Je to len ďalšia zámienka na to, aby nás mohli kontrolovať! V skutočnosti klimatickú zmenu spôsobujú obrovské ventilátory, ktoré majú na Antarktíde a ktoré zapínajú vždy, keď potrebujú prijať nejaký „grínvoš“ zákon alebo zvýšiť predaj klimatizácií.“
Epilóg
Kým sme dopili, ešte sme stihli čo to načať. Taktne som zamlčal, že som z Bratislavy. Potlačil som všetky náznaky irónie. Niekedy je lepšie mlčať. Ako sme sedeli za stolom, kde čas neexistoval a kde Ján mal pre každú otázku odpoveď, uvedomil som si, že najväčšou záhadou sveta nie sú reptiliáni, ilumináti alebo plochozemci, ale to, ako dokáže človek nájsť logiku aj tam, kde žiadna nie je.
A tak som radšej odmietol ďalšie pivo a rozlúčil sa. My sme vysadli na bicykle, zacvakli tretry a Ján si určite počkal na ďalších pacientov. Míting s členmi tajnej spoločnosti „Odhalitelia pravdy“ predsa nikdy nekončí.
S pocitom, že realita je len taká, akú si ju vytvoríme, som nasadil prilbu a vydal sa naspäť do sveta amatérskej cyklistiky, kde sú endorfíny prednejšie ako borovička a internet. Je dobré byť schopný vedieť kam idem, vyhodnotiť včas riziká a mať nohy pevne zacvaknuté v pedáloch. 🙂
