Prečo behať ultramaratón? Čo človeka prinúti prekročiť hranicu možného?
Dostal som najťažšie pisateľské zadanie v živote. Absolvovať cestu do hlbín vlastnej duše. Neviem či to dokážem. Opísať to, čo cítim keď behám je takmer nemožné. Ale aspoň skúsim.
Odovzdať sa
Pokiaľ je človek taký športový maniak ako ja, ľahko sa stane, že daný šport mu začne prerastať cez hlavu. Áno, ani ja už dávno na vrcholné lístky tohto stromu nedovidím. Čo čaká človeka, ktorý sa rozhodne odovzdať behu všetku zvyšnú energiu, ktorá mu zostáva po rodine a práci (a bohužiaľ často s presahom aj do týchto sfér)?
Keď sa horolezca spýtate klasickú otázku „prečo lezie na tú horu“, odpoveď je vždy iba jedna – „lebo tam je“.
Viac ako 80 % mojich behov nemá žiaden tréningový efekt, neposúvajú moje svaly do vyšších sfér, nevytvárajú nové mitochondrie, neposilňujú organizmus ani imunitu. Niekedy síce plnia tranzitnú funkciu, avšak často ani tú nie. Je to len beh pre beh.
Ročne to v priemere činí cca 7000 km v 400 behoch. Áno, sú tam endorfíny, zážitky, meditácie, známe i neznáme traily, nádherné scenérie, strety s divokým zverstvom, nirvány pri behaní v snehu, či jesennom lístí. Ale sú to aj stovky hodín po rovnakom asfalte, vo fujaviciach, daždi, tme, poľadovici, blate, či ostrých skalách. 45 týždňov z roka behám s nejakou menšou či väčšou bolesťou. Ako vstávam z postele, už radšej ani nepíšem. Napriek tomu sa mi ešte nestalo, že by ráno zazvonil budík na plánovaný beh a ja by som si povedal, že dnes sa mi nechce, dnes nejdem.
Je to o hlave
Je to nastavenie mysle, srdca a životnej filozofie. Bolesť je súčasťou života. Pokiaľ ma náhodou nič nebolí z prílišného zaťaženia objemami, som nesvoj a musím si to čo najskôr vynahradiť ťažkým intenzívnym tréningom, aby aspoň svalovica bola. Telo budem zaťažovať pokiaľ mi to dovolí. Zatiaľ na maximum. Neskôr (čo už nie je tak vzdialené) bude postačovať to, že vyjdem von a nadýchnem sa čerstvého vzduchu. Oddychovať môžem ešte neskôr.
Asi som masochista. Čím viac je beh náročnejší, dlhší, tým intenzívnejší je zážitok. Potrebujem, aby z neho bol príbeh. Nie len čiarka v denníku, meno vo výsledkovej listine, ale spomienka na celý život. Ako som bojoval s nepriazňou počasia, osudu, vybavenia, energie, časom a vždy, keď som si myslel, že toto je už konečná, prišla nová konjunktúra. Asi si nespomeniem na ultrabeh, v ktorom mi aspoň desaťkrát nenapadla myšlienka typu „načo som sa ja blb na toto dával“. A po dobehu samozrejme klasické „NIKDY VIAC!!!“. Na druhý deň už listujem na webe podmienky registrácie na ďalší ročník.
Cesta k zmene stavu
Samozrejme, že som sa k tomuto stavu musel roky predierať a bola to cesta tŕnistá (a bolestivá). A áno, z veľkej časti viem, čo si môžem dovoliť a čo nie. Ale bez skúšania nových výziev by ani ľudstvo nebolo tam kde je teraz. Takže motiváciu pokladám za prirodzenú vlastnosť.
Vnútorné rozpoloženie mysle sa počas viachodinového intenzívneho behu niekoľkokrát zmení. V istom bode sa dostane do stavu, do akého sa nedokáže dostať žiadnym iným spôsobom. A to je možno tá „droga“, ktorá poniektorých podivínov núti každý rok sa stretávať v nehostinných podmienkach, v nekresťansky skorých hodinách na štartových čiarach kdekoľvek na svete. Sme šťastní, že sa stretávame, a napriek tomu takí introverti. Z dvanástich hodín, ktoré strávime v horách, sme spolu tri minúty. Samota však znásobuje pocit prieniku s okolím.
Je to ten najvyšší level meditácie. Aspoň pre mňa.
Pre mnohých je to príliš, úplné ničenie tela, istá skratka na invalidný vozík. Je to možné. Alebo aj nie. Ktovie, možno sa jedného dňa, ako Forrest Gump zastavím a už nepobehnem ani krok, lebo veď načo. Každý sme si strojcom svojho šťastia. A ja sa tomu svojmu poďakujem, že mi dovolilo žiť naplno.
