Na vrchole kameňolomu lavička a ohnisko. Výhľad doďaleka na Tríbečské pohorie, Javorový vrch i celú topoľčiansku kotlinu. Možno lepšie než Žarnov. Nie tak výpravné ako Valy v Bojnej alebo Ducové. Archeologický výskum však potvrdil, že tu preukázateľne žili ľudia oveľa skôr, než sme sem prišli posedieť my dvaja. Vlastne sem chodím veľmi často. Praveký Tábor nad lomom v Krnči: nové významné poznania.
Tábor
Archeológovia bojujú, aby bol Tábor (podobne ako Bojná) vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zatiaľ však z vrchu veselo ukrajuje miestny kameňolom, ktorý svojimi premenami návštevníka nebývalo inšpiruje.
V okolí Topoľčian poznám niekoľko úžasných výhľadov: Marhát, Dominova kopanica nad Lehotou, Vysuté skaly, Úhrad i Mačacia skala na Považskom Inovci, tiež Žarnov na Vtáčniku. Žiaden z nich však nie je tak ľahko prístupný ako práve Tábor z Krnče.
Samozrejme za predpokladu, že sa v kameňolome nestrieľa a nedoluje. 🙂
Kameňolom v Krnči
Ak sa pohybujete okolo Topoľčian, vrch Tábor je vďaka starému lomu neprehliadnuteľný.
Mnoho tvárí kameňolomu
Ak tam chodíte rok od roku, najmä na horných poschodiach je lom ako živý, stále sa meniaci organizmus. Skúsený fotograf sa tu vie fakt vyblázniť. Industriál kontra príroda. Pokiaľ však nechce len tak s tým prostredím splynúť.
Výhľady z Tábora
Tábor poskytuje strategický kruhový výhľad na celú topoľčiansku kotlinu i Tríbeč. Priamo pod nosom máte Brloh i Javorový vrch. Práve ten, o ktorom Karika v Trhline písal, ako tam našli na jednej kope jarmočníkov s rukami i nohami dočista dolámanými.
Splynúť s prírodou
Sedím hore. Predo mnou ohnisko, čosi ako plot a sto metrová diera s tabuľkou neprekračovať. Riziko pádu a uvolnenia skál. Janko si prisadol a pozerá tiež.
Len tak ticho sedieť
Potichu počúvame zvuky lesa a objavujeme žochársku kotlinu: „Tam sú Topoľčany, tam bývalé Koželužne Bošany, v pozadí Partizánske a Osečný vrch.“
Potom sme ticho. Ticho mám odjakživa rád. Dobrého kamaráta poznáš podľa toho, že ho nemusíš zabávať. Nemusíš sa nutne socializovať, tváriť, komunikovať. Takto sedieť a pozerať do diaľky dokážem dlho.
Prvý krát som ten pocit zažil pred veľa rokmi, keď som rekonštruoval chalupu. Prišiel som raz na jeseň s plánom urobiť veľa vecí. Pokosiť, pohrabať, vyhrabať, vyzbierať, obrať. Tak som si sadol na chvíľu na lavičku. Sedelo sa dobre, slnko svietilo, vtáky štebotali, celkom teplo, nikto ma nenaháňal a…. sedel som tam len tak, až do večera. Čistá hlava, uvoľnenie, sloboda.
Nerobiť nič
Je úžasné nerobiť nič. Aj Janko má podobný názor. V nerobení nič má tiež veľmi bohaté skúsenosti. Mohol by konkurovať. Vlastne, mohli by sme spolu robiť senior lektorov na nič nerobenie. Kurzy len tak sedenia a nič nerobenia. Poviete si: „Kde je kariéra, kde je úspech, kde je odmena?“ Ale aj mnohí naši politici si predsa z nič nerobenia urobili dokonalú živnosť.
Praveký Tábor nad lomom v Krnči nám otvára nové podnikateľské obzory. Poďme nerobiť nič. A veru by nás to aj bavilo. Taký mestský kaviarenský povaľač na plný úväzok to tiež nemá jednoduché. Pretŕčať sa v kaviarňach, baroch, starať sa o vizáž, daj pokoj. V prírode je lepšie. Môžeš tu byť sám sebou, môžeš byť aj v teplákoch, aj smrdieť. Pokiaľ neprší.
Schádzame dole po novo vybagrovanej ceste ale nechce sa nám. Musíme stihnúť obchod, kúpiť cibuľu a vajcia. Objavili sme totiž hríby. To som vám ešte nepovedal? Na jeseň sa oplatí vybehnúť na Tábor. V tríbečských lesoch pod Javorovým vrchom rastú totiž nádherné hríby. 🙂
