Aj toto som dnes nakúpil, od dvoch namódených mladíc, keď som sa po dlhom čase odhodlal obuť do tenisiek a dať pokusne pár kiláčikov.
Mám rád, keď si zo seba usieram sám. Rozchodím to aj od mojich blízkych. Vyslovene nemám rád, keď už meliem z posledného a niekto ma veselo a s vtipnou poznámkou predbehne. Tiež ma ide rozhodiť, ak ma predbiehajú baby, do ktorých by som to nikdy nepovedal. Je však na pobavenie, keď vidím dve pipeny, ktorých zadky sú väčšie, ako kredenc mojej babky a ich váha už dávno presiahla hranice ľahkého priemyslu, ako sa uškŕňajú, žvatlajúc nasolené chipsy. Nechápu deda, ktorý uteká.
Keby poznali moje obavy, humor tohto druhu by zvážili.
– Dobehnem po pol roku aspoň tých pár kilákov? Neroztrhne mi zajtra stehná? Umožní mi svalovička vôbec vstať z postele?
Zimné maratóny nedajú. Raz začať treba a tak som dal na skúšku Račiansky 6 km okruh.
Počasie vyšlo skvele. Chladnejšie, pod mrakom, mierne mrholenie, vlhko. Prvý kilometer som sa naozaj hľadal. Akonáhle som však zbehol z asfaltky do vinohradov, všetko bolo inak. Preč z asfaltu. Chytil som tempo a už som vedel, že to také zlé nebude. Bol som šťastný, sám so sebou. Je veľký rozdiel dobiehať v strese na vlak a bežať si len tak z radosti, v kľude, sám. V polke cesty som mal problém sa otočiť. Nechcelo sa mi. Iba bežať stále ďalej.
Nové tenisky sa osvedčili. Staré stehná nesklamali. Už viem, že to dám.
Dúfam, že na tohtoročných zimných behoch neostanem sám.
