Opäť sme sa nechali inšpirovať výzvou 7 kopcov 3 jazerá a za svoj ďalší turistický cieľ sme si vybrali vrch Poludnica: turistický výstup, tentokrát s rodinou. Na jej vrchole som už pred rokmi stála a mala som na ňu len krásne spomienky, tak som ich tentoraz chcela trochu oprášiť.
Kadiaľ na Poludnicu
Na Poludnicu sa dá dostať až troma cestami:
- z Liptovského Jána,
- z Iľanova a
- zo Závažnej Poruby.
My sme si na náš výstup vybrali poslednú z menovaných. Hneď, ako sme sa previezli cez celú Závažnú Porubu, sme auto zaparkovali pod lyžiarskym svahom. Mali sme v pláne ďalej pokračovať po turistickom chodníku značenom žltou farbou. Žltú značku sme však nikde nevideli. Vystúpili sme k chate Opalisko, pri ktorej nám „miestni“ poradili, kde prvú žltú značku nájdeme. A ako bonus sme dostali tip, ako si urobiť našu plánovanú túru ešte krajšiu. Ale k tomu sa ešte dostanem. 🙂
Liptov
Prešli sme cez lúku za chatou. Kráčame „žltým“ turistickým chodníkom okolo chát. Lesný chodník po čase vystriedala šotolina, vysypaná menšími kamienkami. Ale stále sme prechádzali popri chatách. A tak sme v úplnej pohode zvládli prvé dva kilometre. Keď sa kamienkový chodník skončil, opäť sme začali kráčať lesom a začalo sa aj mierne stúpanie.
Kráčanie cez les v tejto fáze náročné nebolo, trochu ho znepríjemňoval iba pocit, akoby ten chodník nebol „uprataný“. Keď sa chodník trochu „upratal“, začalo aj výrazne prudšie stúpanie. To nás doviedlo z lesa na lúku k smerovníku, ktorý nás informoval, že sme vystúpili k prvému medzi cieľu tohto výletu – do sedla Rakytovica.
Sedlo Rakytovica
Pri smerovníku sme stretli dvojicu, ktorá to tiež mala namierené na vrchol Poludnice. Keďže sme všetci svorne tušili, že nás čaká ešte náročný výstup, trochu sme sa začali hecovať, aby ten výstup bol príjemnejší. Dohodli sme sa, že hore dáme v bufete Aperol spritz. Kto príde na Poludnicu prvý, ten objedná, kto príde posledný, ten platí. Hneď sme sa pustili do kopca s väčšou vervou.
Priznávam, že tento výstup vcelku statočne preveril moju kondíciu. Ale po vyše hodinovom stúpaní sme sa konečne dostali k jaskyni Kamenné mlieko a po ďalšom stúpaní sme vyšli na Prednú Poludnicu, ktorá nám poskytla neskutočne nádherné výhľady na celý Liptov a niekde v pozadí sme tušili aj Vysoké Tatry (v tomto smere sme mali smolu, viditeľnosť nebola v ten deň najlepšia).
Poludnica
Na Poludnicu nám chýbalo len pá metrov (podľa smerovníka bol časový odhad 10 minút). Skutočne sme tam za chvíľu boli a mohli sme sa kochať ďalšími ikonickými výhľadmi. Tentokrát sme mali pred sebou panorámu Nízkych Tatier. Výstup hore bol síce náročný, ale rozhodne to za to stálo.
Postavili sme sa do radu, aby sme si mohli urobiť foto na ikonickej skale, tak známej pre Poludnicu a dopriali sme si pred zostupom ešte krátku prestávku. Počas nej sa na Poludnici objavili naši známi z Rakytovice. Musela som ich sklamať svojou informáciou, že Aperol spritz som už nestihla objednať, ale zdalo sa, že im to až tak nevadilo.
Čo však bolo oveľa zaujímavejšie, bol fakt, že pán z tejto dvojice vystúpil na vrch v červenom tričku s nápisom 7 kopcov 3 jazerá. Evidentne sa musel po výstupe prezliecť a vďaka tomu, sme zistili, že patríme k sebe. 🙂 A už nasledovali len výkriky: “Jaj, však ja vás poznám“, alebo: „Jaj, však aj ja vám lajkujem fotky“.
7 kopcov 3 jazerá
Postupne sa rozhovor posunul k jednotlivým cieľom tejto výzvy. Ako sme ich absolvovali, s kým sme ich absolvovali a kedy. Tiež kam sa ešte chystáme. Samozrejme, na pretras sa dostali aj ďalšie témy. Ani sme sa nenazdali a medzi nami koloval plánovaný aperol, ktorý sa ale prezliekol za horec, ktorý Antónia vytiahla zo svojho batohu.
Bol z toho takmer hodinový oddych na vrchole Poludnice, a keďže už čas pokročil, dali sme sa konečne na zostup. Ale rozhodli sme sa nevrátiť tou istou cestou, ktorou sme vyšli hore. Rozhodli sme sa, že sa necháme inšpirovať nápadom, ktorý nám ponúkol „domáci“ zo začiatku nášho výletu a urobiť si okruh pod Poludnicou.
Krakova hoľa
Takže sme vyrazili po modrej, smerom na Krakovu hoľu. Chodník bol aj z tejto strany strmý, dolu sa kráčalo naozaj ťažko, ale o chvíľu sme sa dostali ku skalným bralám, ktoré túto cestu neskutočne zatraktívnili.
Skaly, popod ktoré sme kráčali, mali v sebe množstvo dier, väčších či menších jaskýň, skalné okná. Skrátka, príroda sa tu fakt vyhrala. Aj vďaka tomu si človek menej uvedomoval, aký je ten zostup náročný. Pomedzi skaly bol sem tam nejaký polom, ktorý prestriedal klasický lesný chodník.
Kúpeľ
Dostali sme sa k ďalšiemu smerovníku. Na ňom bol jediný nápis „Kúpeľ“. Kúpeľ to teda bol! Ale vo vlastnom pote. Pokračovanie cesty je odtiaľto značené modrou a zelenou značkou. My sme však boli poučení, že sa nemáme nechať zlákať modro zelenou farbou a máme nájsť cestu, ktorá je značená iba zelenou farbou. Našli sme ju vľavo od smerovníka. A tak sme ďalej pokračovali iba po zelenej. Cca v polovici „zeleného“ chodníka nás dobehli Spálovci, naši parťáci z Poludnice. V tejto fáze cesty nás chytila skutočná únava a už sme len dúfali, že sa čoskoro dostaneme do sedla Rakytovice (tu sa mal náš okruh okolo Poludnice uzavrieť).
Našťastie, naše túžby sa napokon naplnili. V sedle nás už čakali Spálovci. Dopriali sme si ešte jedno osvieženie pred záverečným zostupom, posledné slová na rozlúčku s prianím, že sa čoskoro zasa uvidíme a mohli sme vyraziť. Spálovci do Liptovského Jána a my do Závažnej Poruby. Posledná časť cesty už nebola tak prudká a zvládli sme ju viac menej bez problémov. Napriek tomu, keď som zbadala prvé chaty, naozaj som mala z toho obrovskú radosť.
Záverečné hodnotenie
Poludnica: turistický výstup. Na vrchole som po prvýkrát bola asi pred 15 rokmi. Túru som si pamätala ako veľmi príjemnú s miernym stúpaním. Po 15 rokoch som si však uvedomila, že veličina „stúpanie“ je relatívna. Po 15 rokoch výstup na Poludnicu hodnotím ako náročný. Hold, nemladneme. Každopádne aj tentokrát túra bola krásna. Určite ju však odporúčam absolvovať tak, ako sme ju absolvoval my, teda z Poludnice pokračovať po modrej a následne po zelenej späť do sedla Rakytovica. Táto trasa je síce o niečo dlhšia, ale o estetické zážitky ešte bohatšia.
