Už veľa krát som chcela toto pohorie navštíviť. Poloniny, Kremenec. Mala som veľké plány. Kde začnem, kde skončím, aby som si oddýchla niečo popozerala, ale nikdy s toho nič nebolo.
Prečo?
Čítala som na nete, že je to v podstate hraničné miesto. Stále sa pohybujete okolo hraníc. Tiež ma odrádzalo, že je tam málo vody. A nakoniec, nieje to práve môj „naj“ druh pohoria. Samé lesy. Ja mám radšej výhľad. Niečo ako Malá Fatra.
Toto všetko ma odrádzalo. Ale prišiel čas na zmenu. Mám zvedavú priateľku. Zivku, môjho psa. A aj sama som už bola zvedavá, ako tie slávne Poloniny vlastne vyzerajú. Tak sme sa tam vybrali. Od Soboty do utorka som strávila v Poloninách. Spolu so Zivkou sme prešli 47 km, bolo super …
Na Novú Sedlicu.
Prišiel deň D. V sobotu ráno vstávam skoro, niečo ešte zjem a cestujeme smer Košice za drahým a kamoškou.
Vlak nám odchádza 11:01 takže pohoda. Je dosť horúco, ale Zivka neprotestuje. Spolu nás ide 9 ľudí.
Vlak nás priviezol do Humenného, odtiaľ prestup na Stakčín. Tam sme prišli asi 13:30. Problém bol dostať sa do Novej Sedlice. No Saška (kamarátka) je super. Povedala si, že nebude hodinu a pol čakať na bus a bude stopovať. Podarilo sa .
Chlapík nás odviezol až do cieľa a nič za to nechcel. Dobrí ľudia ešte žijú. Len treba veriť. Samozrejme, prvé čo bolo, kým sme sa pustili hore smer Kremenec, dali sme si v dedine pivko. V tej horúčave padlo super. Stihli sme aj rozbiť pohár. Ale čože. Črepiny prinášajú šťastie.
Batohy na plecia a pustiť sa do šľapania.
Čaká nás cca 800 výškových metrov. V tom dusne to bude zaberák. Ale nikam sa neponáhľame. Ideme pomaly, krok za krokom. Zivka pomáha Saške. Nieje turistka a ťahanie do kopca pomôže. Má čo robiť. Ja idem len v sandáloch. Terén to dovoľuje.
Na Kremenec…
Vody je málo. Taký ozaj dobrý potok, kde sme si aj nabrali vodu bol až v 940 m.n.m. Krátky oddych. Na hrebeň nás čakalo už len necelých 300m.
Niečo pred ôsmou nás čaká záverečný výstup. Keď som videla ten strmý stupák, mala som dosť. Zvládla som to s malými útrapami. Konečne hore. Kremenec, najvýchodnejšej a najvyšší vrchol s tromi naj:
- Slnko tu vychádza o hodinu skôr ako v Bratislave,
- je tu najtmavšia obloha na Slovensku a
- stretávajú sa tu tri hranice.
No teraz sme sa tu stretli my. Zvyšok partie už bol v cieli. Okrem nich asi 10 ďalších turistov. Spolu nás tam bola tlupa asi 20 ľudí a dvaja psy. Zivka mala konečne kamoša z Čiech, Simona. Nuda nehrozila. Milujem, keď dôjdeme do cieľa, sadneme a začneme kecať. Každý ako keby sa roky poznal. Všetci sme sedeli spolu v kruhu s varičmi. Jeden uvaril čaj, druhý kávu, iný večeru… no proste toto milujem na horách.
Tú ľudskosť
Možno človek musí vynaložiť veľké množstvo síl. Ale nestojí to za to? Určite áno. Vidieť mliečnu dráhu, krásnu prírodu,… Takto sme si vychutnali prvý deň a zaľahli.
Vstávame skoro. Je 6:40.
Na Okruhliak…
Približne 21 km s tisícdvesto metrovým prevýšením. Hore a dole. Dosť. Má byť aj teplo, tak si dávame rannú kávičku. Zivka by už najradšej išla, no musí vydržať naše raňajky. Super ovsené vločky, zbaliť sa a ideme. Ešte do mapy zistiť, kde naberieme vodu. Mala by byť na Čierťaži. To je aj jedno z ďalších miest na zaľahnutie.
Naberáme vodu a ideme ďalej. Výstup na kopec Čelo,… sa mi zdalo akoby som mala dáke dejavú z výstupu na Kremenec. Predo mnou kopec. Ale dnes mám výhodu. Zivka ma ťahá. Som pripútaná pásom k postroju. A ťahá riadne. Je to neskutočná pomoc. I závisť. Každý mi ju závidí. A ja som na ňu neskutočná hrdá.
Odmenou sú čučoriedky. Je ich všade a dosť. Super občerstvenie.
Pomaličky prichádzame na Ďurkovec. Musím povedať, že sú odtiaľ krásne výhľady. Zisťujeme tiež, že sa nám stratil parťák. Dal si odpočinok a už hodinu ho niet. Signál je tu slabý. Píšeme SMS, neodpisuje. Povedali sme si, že pôjdeme po najbližší prameň, ktorý sme mali na ceste a počkáme ho tam.
Už teraz vieme že dnešný cieľ nedáme. No nevadí. Nič sa nedeje. Dôležité je, že si to každý užíva. Počasie super.
Povedali sme si, že dôjdeme aspoň na Plasu. No tam nieje voda. V pondelok by sme mali k ďalšiemu prameňu veľmi ďaleko. Nakoniec sme zakempovali niekde medzi. Asi hodinu od cieľa ale s vodou. Voda je v horách základ. A najmä v lete. Vo vode sa pomaly rozkladajú aj Zivkine granuly. Dnes si fakt zamakala. Pri večeri zrazu šustot. Ktosi prichádza. A tu hľa, náš kamoš. Super. Opäť všetci spolu.
Úzkokoľajka na Okruhliaku
V pondelok smerujeme do Poľska. Chceme sa povoziť na miestnej úzkokoľajke na Okruhliaku. Čaká nás Poľsko. A ešte jedno stúpanie a potom klesanie do Majdanu. Odtiaľ ide vláčik.
Toho klesania som sa bála najviac. Nohy už dávali o sebe vedieť. Čím viac sme sa približovali k civilizácii, tým viac ľudí bolo na kopcoch. Vody nikde. Museli sme šetriť s tým, čo sme si nabrali posledné ráno. 4 km asfaltka nepotešila. Ale ťahá nás vidina piva.
Áno. Sme tu. Rýchlo kupujeme lístky a potom oddychovať. Máme 2 hoďky čas do odchodu vlaku. Pivko, hranolky a relax v miestom potoku. Studená voda je presne to, čo sme potrebovali. Zivka ani nevravím. Na prekvapenie sa dalo platiť aj kartou a eurami.
14:40 nastupujeme do vláčiku. Sprievodca hneď zistil že sme zo Slovenska. Otvoril nám extra vagón. Cesta trvala 40 min a prišli sme do Balnice. Nič extra cestou na tejto miestnej lesnej železnici neuvidíte, ale zažiť to treba. V cieli sme si oddýchli. A ja s priateľom sme sa rozlúčili.
Musíme schádzať dole do Osadného. Zvyšok partie pokračuje, my máme bohužiaľ povinnosti doma. Zostup dole do dediny bol veľmi bolestivý. Nohy nás fest bolia. Musíme sa aspoň priblížiť. Skončili sme asi pol hodiny od osady. Super. Spravili si oheň, najedli a zaľahli.
Poloninský Happy End
Ráno nastupujeme na bus a do Humenného, odtiaľ na vlak do Prešova. Zážitky sú neskutočné. Pozná to každý, kto miluje hory a prírodu…
