„Niečo tu chýba.“ rozhliada sa Ajka po priestore našej kuchyne.
„Mlieko, maslo, pečivo, zelenina, ovocie, cestoviny strukoviny, navarená večera, zákusok…“ vymenovávam.
„Nie, nie.“ odmávne ma Ajka a zahľadí sa na, pre mňa veľmi estetickú, prázdnu bielu stenu s jemnou sadrovou omietkou.
„Polička! Priamo tu.“
„Ja považujem plochu horizontálnych ukladacích priestorov v tejto miestnosti za primeraný potrebám bežných pracovných činností aj uskladneniu estetických doplnk…“
„Bielu, high-gloss povrch a kontrastujúcu s nejakou pastelovou farbou.“ preruší ma Ajka uprene hľadiaca na stenu. „Úplne ju tu vidím!“
„Keď ju vidíš, tak to ju tu nemusíme dávať, či?“ skúšam.
„Poď, ukážem ti, akú som vybrala“ a ťahá ma k počítaču. Pochopil som, že o osude našej prázdnej steny bolo rozhodnuté ešte pred Ajkiným „Niečo tu chýba.“
Ani nie za týždeň sa zo zmrašteným obočím dívam na krabicu rozmermi aj váhou zodpovedajúcou obalu prenosného odpaľovacieho zariadenia rakiet zem-vzduch. Jej obsah nie je o nič menej nebezpečný, trojdielna sada high-gloss políc. Pre mňa to znamená jediné, ultimátny test mužnosti moderného muža, navŕtanie šróbikov do panelu a ich zavesenie. Nenechal som nič na náhodu a v inkriminovaný deň som sa začal pripravovať už zrána. Neosprchoval som sa, raňajkoval som cesnak, pozrel som si futbal a škrabúc si vajcia som prikročil ku krabici, ktorá už mala predo mnou o poznanie väčší rešpekt. Počkal som chvíľu s vážnou tvárou, aby som dodal chvíli na dramatickosti, a aby mala čas odznieť Morriconová harmoniková melódia z filmu Vtedy na západe.
„Takže!“ zvolal som a premeriaval som si očami krabicu. Tá nič nevravela.
„Takže, police!“ rozvinul som myšlienku. Krabica znovu nič nepovedala, ale tentoraz tichšie.
„Dobre!“ uzavrel som túto plodnú diskusiu.
Kľakol som si ku kufríku s vŕtačkou, ktorú som si deň vopred požičal od svokra. Odcvakol som úchytky na kufríku a láskyplne som po vŕtačke prešiel dlaňou.
„Toto je nástroj profesionálov.“ oznámil som Ajke.
„BOSCH 750 RCE, príklepová vŕtačka, 750 wattov, elektronická predvoľba otáčok, automatická aretácia vretena…“ vysvetľujem.
„Nezabudol si si požičať aj vrtáky?“ preruší ma Ajka.
Chvíľa trápneho ticha. Odchádzam a za 15 minút prichádzam zadychčaný s krabičkou vrtákov.
„Kde som to, aha! Automatická aretácia vretena, ergonomický úchy…“
„Dobre, dobre, môžeme to navŕtať?!“ rozhodí rukami Ajka.
Vošli sme do kuchyne, celú miestnosť okamžite zaplavila zlovestná atmosféra, vyplnila ju až po strop a vytryskla otvorenou vetračkou na balkón, z ktorého kvapkala na chodník pred panelákom. Dvaja chuligáni stojaci pod našim balkónom, nevinne fajčiaci bližšie nešpecifikovanú substanciu, znervózneli, začali sa rozhliadať ako vyplašené surikaty a so slovami: „Asi po nás idú fízli.“ rýchlym krokom zamierili ku kostolu s túžbou zbaviť svoje duše hriechu a nadobudnúť opäť svoj vnútorný pokoj. My s Ajkou v kuchyni sme boli obklopení aurou odhodlania a účelu, ktorá nás ako spoľahlivý skafander chránila pred touto zlovestnou atmosférou, ktorá medzičasom začala presakovať ku susedom a naleptávala ich medziľudské vzťahy.
„Prejdeme si to.“ rozhodla Ajka, keď sme pracovné nástroje skladali v kuchyni na stôl.
„Za prvé, nikto sa nezraní, a tým myslím aj Heidi.“ Malý teriér nás s prirodzenou zvedavosťou a stiahnutým chvostom znepokojene sledoval jedným okom spoza zárubne potláčajúc zvieracie inštinkty našepkávajúce, že je čas na útek.
„Za druhé, a to bude obzvlášť náročné, nepohádame sa. A za tretie, nespôsobíme majetkovú škodu väčšiu než je hodnota samotných poličiek.“ dokončila Ajka.
„Podaj mi pivo, žena!“ rozkázal som.
„Tým rastie pravdepodobnosť, že nastane jedna, ale pravdepodobne viacero z vecí, čo som práve vymenovala.“
Set troch poličiek sme si rozmerali na stenu, ktorá medzičasom pochopila, že svet, tak ako ho poznala a tak ako poznal svet ju, sa skončil. S chirurgickou presnosťou, krajčírskym metrom, stolárskou tužkou a vodováhou z čias Rakúsko-Uhorska bolo na stenu vyznačených osem krížikov.
„Osem hrozných.“ skonštatoval som.
„Dúfam, že tu sa všetky analógie s tým Tarantinovským krvákom končia.“ dodala Ajka.
„Podaj mi päťku vrták.“ rozkázal som.
Ajka mi podala osmičku do dreva.
„To je do dreva. Podaj mi ten druhý zľava.“ upresňujem.
„Ten špinavý?!“ opáčila Ajka.
„Ten. Kým nebývame v drevenici nemám pre tento veľa príležitostí k využitiu.“
„Počkaj, tak ja ho aspoň opláchnem.“
Stena si vydýchla, lebo jej bolo jasné, že špinavý vrták extrémne zvyšuje riziko infekcie. A tiež nastala šanca, že vrták spadne do výlevky a celý projekt sa zruší, aj keď tomu sama neverila.
„Ten je ako nový,“ pochválil som Ajku, „s tým prejdem tou stenou ako nôž maslom.“
Skontroloval som svoje ochranné prostriedky, ktoré v tomto momente tvoril iba prívesok, ktorý mi nosí šťastie a pritlačil vrták na jeden z krížikov.
„Počkaj!!!“ vykríkla Ajka, tesne predtým, než som vysvetlil omietke a betónu, že v prírode sú aj tvrdšie materiály.
„Vŕtaš v úrovni zástrčky, nemôžu tadiaľ ísť drôty?!“
Smrtka v čiernej róbe, ktorá netrpezlivo postávala v rohu miestnosti opierajúc sa o kosu, znechutene rozhodila rukami a pobrala sa na odchod.
„Môžu.“ pripustil som.
„Tak čo, vyhodíme poistky?“
„Nakoľko mám vŕtačku zapojenú v tejto konkrétnej zástrčke, bolo by to kontraproduktívne. Mohol by som sa predlžovačkou zapojiť do inej zásuvky a túto by sme vyhodili, ale to sa mi nechce, proste to risknem.“
Smrtka v čiernej róbe, sa zvrtla na pätovej kosti a so záujmom sa znova oprela o kosu.
„Ľúbim ťa.“ poslal som Ajke vzduchom božtek. „Keby to nevyšlo, preži svoj život naplno.“ a stlačil som spúšť skôr než Ajka stihla niečo namietnuť.
Celý moment by bol dramatickejší, keby vŕtačka vnikla do panelu, ale tá len lenivo premieľala omietku na povrchu.
„To je buď veľmi tupý nôž alebo poriadne tvrdé maslo.“ zažartovala Ajka na margo môjho skoršieho vyhlásenia o noži a masle. „Mali sme vŕtať v sobotu ráno, to vraj bývajú panely najmäkšie.“
„Kuš! Nemal som zapnutý príklep.“ vysvetlil som.
O 20 minút, dve pivá, dve vyplachovania omietky z oka a jednu manželskú hádku neskôr sa na nás zo steny usmievalo osem otvorov. Zdalo sa mi, že na jeden deň sme šťastie pokúšali dosť. Tak dlho sa chodí z krčahom po vodu až človek zablúdi, unesú ho, vyoperujú mu obličku a ešte aj to sprosté ucho sa mu z toho džbánu odtrhne a čo z toho má? Jazvu a dvojdielny krčah. Navrhol som teda, že toto by na dnes stačilo a zvyšok dokončíme „nabudúce“, ale to neprešlo, hlavne po tom, ako som „na budúce“ upresnil ako koniec novembra. Chtiac-nechtiac som bol okolnosťami a predovšetkým Ajkou držiacou kladivo nútený pokračovať. Prvá hmoždinka ostala z polovice trčať zo steny a ďalšie údery ju len deformovali, na vyvŕtaný otvor bola jednoducho prihrubá.
„Ni, to je ako keď sme sa prvýkrát… Aú!“ Utŕžil som láskyplný pohlavok.
„Tu máš osmičku a vŕtaj.“ vraví Ajka a podáva mi vrták s úsmevom na perách.
Do rozšírených otvorov hmoždinky krásne vkĺzli a šróbiky sa ani nezmohli na odpor. Stačilo už len rozvešať poličky.
V Božskej komédií sa to nikde nedočítate, ale v pekle je jedna úroveň vyhradená pre dizajnérov nábytku. Tam sú títo nešťastníci rozoberaní na malé kúsky a znovu skladaní, len aby sa zistilo, že nepasujú a celé to pre nich začína odznova. Som presvedčený, že Alighieri nikdy nevešal poličky s podobným závesným systémom, lebo táto pasáž by sa tam isto objavila. Aby som celý problém opísal matematicky. Ak sa snažíte zavesiť niečo, napríklad rámik, na jeden šróbik máte 100%-nú pravdepodobnosť, že to bude pasovať, dokonca milosrdná gravitácia zabezpečí, že bude visieť rovno, ak je úchytka presne v strede rámika. Ak však vešiate niečo na dva šróbiky vaša šanca navŕtať otvory tak, aby šróbiky sadli do úchytov dramaticky klesá. Pri štyroch šróbikoch je šanca, že všetky budú pasovať, tak astronomicky malá, že …..
Je obdivuhodné koľko má slovenský jazyk vulgarizmov, my sme v ten deň použili všetky, viaceré opakovane a nepohrdli sme ani zahraničnými, okrem toho sme nejaké nové vymysleli, veď kreativite sa medze nekladú. Nakoniec sme úspešne poličku pokazili, keďže sme z nej vytrhli úchytky. „Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé riešenia.“ Opravil som poličku a závesný systém bol zredukovaný na dva body. Polička dosadla ako Soyuz dokujúci na ISS. Vzoprela sa gravitácií a tvrdohlavo jej neprestávala vzdorovať aj po tom, čo naše ruky už voľne viseli pri tele a neposkytovali jej žiadnu oporu. Dve menšie poličky pochopili, že proti nám nemajú šancu a pokorne zakotvili pri ich veľkom kamarátovi.
„Videl si niekedy niečo tak krásne?“ zatlačila Ajka slzu dojatia.
„Videl som teba v svadobných šatách.“
