Sedím s Peterem v štvormiestnom ZULU. Mal ho v garáži nepoužitý už viac ako rok. Až dnes prišla tá chvíľa, aby ho zložil a vyspal sa v ňom. Primäli ho k tomu moje racionálne úvahy na tému nezmyselnosti stanovačky v dnešnej komfortnej dobe.
Na kempovanie máme opačný názor
„Načo dnes kempovať?“ Mľaskám už druhé deci Peterovho veltlínu: „Kam sa pozrieš, všade v Európe nájdeš komfortné ubytko do 20 euri v totálnej pohode.“ Nechápem kemperov a stanovačov. „Nie je to ani ekonomické. Je to nepohodlné. Treba sa o to starať. Dnes v časoch Airbnb, Bookingu a podobných servisov je vlastniť stan a kempové vybavenie, ktoré využiješ iba pár krát do roka, totálna blbosť.“ Vyťahujem najťažšie argumenty. „Prší do toho, je v tom zima, nie je tu ani hajzlík, ani wifi.“ Nakladám mu ďalej.
Sčasti mi dáva Petere za pravdu. Ale svoj boj nevzdáva. Musí oponovať.
„Prečo tu teraz so mnou sedíš?“ pýta sa….
„Môj nový stan pre 4 osoby je veľký ako menšia garzónka. Napriek tomu ho využívam zväčša sám, nanajvýš dvaja. Mám rád priestor. Predsieň vybavenú kreslami, stolom, wifinou,…„, kontruje: „Vlastne stany mám tri. Ten prvý 10 sec z Decathlonu na operatívne jednodňové prespanie kdekoľvek ma napadne. Druhý karbónový ultraľahký na nevyhnutné prespanie na expedícii v batohu. A tento na komfortný kempingový život.“
„Tri stany? Choré.“ Nedá mi zaťať mu do žily: „Povedz mi jeden argument…“
Kemping mám rád
V kempoch stretneš iných ľudí. Takých, akýchsi ústretovejších, družnejších. Nejde tu o úspory, ekonomiku, ani peniaze. Ide o čosi oveľa viac. O slobodu a nezávislosť. O priamy styk s prírodou. Keď sa v tropických nociach všetci dusia vnútri s potničkami na krku a ty si to užívaš.“, rozbásni sa Petere a hrkne do seba ďalšie decko.
Zaspätkujem: „Veď to je blbosť. Je to drahšie ako bývať v kamennom dome. Nulový komfort.“
„Čo ti chýba?“ Pýta sa Petere a pokračuje:
„To je práve na kempe krásne. Zobudiť sa ráno už pred šiestou, pretiahnuť sa s taichi, SM systémom, dať si strečing, prechádzku, keď ešte všetci spia. Prísť pred ôsmou na raňajky. Oni ledva vstali a ty už máš kus dňa za sebou. Zóna mimo stereotipný komfort, ktorá ťa posúva inde. Dáva ti niečo nové. Prežívaš viac. A o to ide Imro. Pochop to nie je racionálna ale zážitková voľba. Sme tu krátko a ten zážitok stojí za to.“
- Zobúdzať sa v lone prírody.
- V noci zaspávať pri húkaní sovy.
- Spoznávať krásnych nových ľudí.
- Dávať si pivko a neklamané papo v kempe, kde ťa nechce nikto zodrať z kože.
- O ôsmej ráno mať už skvelý ranný štart za sebou.
- Sedieť si len tak vo svojom stane a totálne kašlať na konvencie.
- Mať priestor iba pre seba…
Je večer. Sisa, Petrova 2 ročná vnučka, už išla spať. Je ako Duracellka. Udolá všetkých naokolo. Deti sú to jediné, čo dáva životu zmysel. Keď odkvacla ona, odkvacli všetci, ktorí okolo nej behali. Jedni pred televízor, iní za smartfón alebo rovno do postele. My s Peterem do stanu.
„Je to moje útočisko. Moja zóna: JA“, hovorí.
„Kemping mám rád, Imro. Preto sedíme dnes večer v stane, vo vlastnej záhrade, 30 m od domu, hoci mám pár metrov ďalej totálny komfort. Mnohí nechápu, prečo neležím na pohodlnom gauči a nepozerám televízor. Radšej som tu. Sám so sebou. Pokoj, priestor a čas iba pre seba. A bez toho byť neviem. To sa nedá kúpiť za žiadne peniaze.
A prečo som stan postavil na záhrade?
Postavil som ho tu iba preto, aby som v kempe nevyzeral ako truľo, ktorý nevie ako takúto opachu postaviť. A zapáčilo sa mi tu. Tak dobrú noc.“
Svitá
Budia ma hrdličky. O chvíľu sa pridajú drozdy. Zo všetkých vtákov trilkujú najkrajšie. Nastúpia straky. Škriekajú. Tučný bažant sa ozve ako posledný.
Je 6 hodín ráno. Spal som ako drevo. Začínam chápať Petrovo nadšenie. Tiež je už hore. Vonku dávame krátku rozcvičku, ktorú by som doma nedal. Na kávu si ešte hodinu počkáme. Dáme debatu. Je fajn sa po ránu pretiahnuť.
Áno. Bolo to iné.
