4 čriedy srniek, 3 spadnuté stromy, 2 zlé odbočenia, 2 lesácke prilepšenia, 2 významné ponaučenia, 1 črieda kobyliek, 1 šťastný cyklista a žiaden medveď. Aj tak by sa dal zhrnúť dnešný cyklotrek z Nitrianskej Blatnice, okolo Marhátu po hrebeni, až na sedlo Havran.
Dva dni som sedel na cesťáku a skutočne fučalo. Aj preto padla dnešná voľba na horák. Jedno kam, iba vlez do lesa, aby ťa neodfúklo.
Nitrianska Blatnica
Parkujem pod lesom „na mestského turistáša“. Je to najbližšie. Horák nepatrí na cesty. Okolie Marhátu mám rád, ale Jurka tentokrát vynechávam. Skôr sa teším, čo mi dnešný trek za prekvapenia pripraví a koľko mi toho prevody a schopnosti dovolia. Prekvapenia, to ja rád. Jurka už mám zjazdeného, odbočujem preto už pod lesom po červenej k Radošine. Nemám na dnes veľké plány. Trochu sa poflákať, zlepšiť techniku a nabrať nejaký ten endorfín, aby ma nekleplo z ustavičných zmien pandemických opatrení.
Maniodepresívne stavy dokážu okrem politikov vyvolať aj lesáci. Opäť cyklotrasa totálne roz..baná ťažkými mechanizmami. Miznú najmä kvalitné a zdravé stromy. V posledných rokoch sa mi to zdá trochu lepšie, ale ak ten drevársky klondike bude pokračovať, čoskoro žiadne lesy nebudú. Po ťažbe zvyčajne ostáva len spúšť, rozryté chodníky a choré, nepredajné drevo. Čo by si aj čakal v lesoch plných dubov, bukov a kvalitných drevín?
Márne hľadám značku cyklotrasy. Strom už pošiel. Inštinkt ma posiela do kopca. Ako obyčajne, opäť nesprávne. Po chvíli stúpania stretávam prvú čriedu srniek. Desiatky zdravých a silných jedincov. Zjavne sa im darí. Garmin beznádejne prepočítava cestu, spolieham sa na vlastý inštinkt. Radšej to nerobte. Kopírujem zvážnice a márne sa pokúšam šľapať do pedálov. Rozmočená zem, krížom popadané pne, vetvy, občas nejaká skala, ktorá mi pripomenie, že treba napísať článok o ochrane kolien a chrbtice pri MTB. Zatiaľ nepadám.
Krahulčie vrchy
Som hore. Na križovatke. Vyhrá Marhát alebo desinka na Havrane? Vnútorne sa uisťujem, že potrebujem dotiahnuť techniku jazdy, otáčam to teda na Havran. 9 kiláčikov nádhernej cyklotrasy po hrebeni, ktorá ťa preverí. MIerne stúpanie, ale viac menej po vrstevnici. Užívam si to. Hrebeňovky majú výhodu. Sú skoro bezzásahové pásmo. Komu by sa chcelo plieniť prírodu tak vysoko.
Panorámy sú úžasné. Vidieť doďaleka, ale stíham tak akurát očkom pozrieť na GPS. Fakt sa nechcem zrúbať. V protismere prebieha zatúlaný bežec. Tu je zjavne rýchlejší ako ja. Tie SPD tretry sa stále horšie vycvakávajú. Niečo sa uvoľnilo a kufre sú asi príliš napevno. Nado mnou svah, podo mnou diera. Mykám nohou ako besný a noha stále zacvaknutá. Tento kopeček nedám. Nedám. Padám.
Zosúvam sa radšej bezpečne na bok sám. Lepšie ako nekontrolovaný pád. Míňajú ma dve náctileté turistky: „Pomôžeme vám ujo?“ Niekedy mám chuť vraždiť. Aký som ja ujo? Odpovedám: „Nie. Iba si tak ležím a oddychujem“. Mám priznať, že som zakliesnený v ráme a nohy nie a nie vycvaknúť? Počkám kým prejdú a tvárim sa, že takto to chcem, že som spokojný. Pokračujem až keď sa stratia dohľadu. Ach to ego.
Míňam Zlatý vrch, približujem sa k Svinskému vrchu. Havran je už nadohľad.
Havran
Konečne Havran. Vyťahujem moje jediné euro a verím v zasluženého Kelta. Zatvorené. Zabednené.
Na Čertovu pec a Radošinu
Schladzuje sa a ja mám čas. Na Čertovu pec sa dá ísť z Havrana rôznym spôsobmi. Za 10 minút po asfalte aj za hodinu po teréne. Volím svojráz.
Po 2 hodinách môjho povestného orientačného inštinktu som znovu kilometer od Gajdy. Malo to ísť iba z kopca a ja už nastúpavam tretí. Srnky, mesačná krajina, znova srnky a znova roz..baná trasa. Nefučí, svieti slnko a je mi fajn. Jaskyňu Čertovu pec míňam až okolo tretej. Z bývalého kempu spravili ohradený pasienok pre divinu. Nezastavujem.
Po asfalte do Radošiny a odtiaľ cyklotrasou na trojcestie. Odbočku z hlavnej nájdeš ľahko, v dedine však znova blúdim. Cyklotrasa zle značená a navigácia ma urputne posiela znovu a znovu na hlavnú. Asi starnem. Alebo hypoglykemický šok? Nakoniec to vzdám, a po hlavnej z posledných síl dorážam do východiskového bodu pod Jurkom. Mám dosť. Tanier repovej polievky pred takýmto trekom určite nestačí.
Meraný segment Kostol – Trojička zapisujem na krásnom (poslednom) deviatom mieste. Veď počkajte keď sa najem. Už o hodinu chlípem fazuľovicu s chlebom. Pridám „birds eye“ chili papričky. Po sprche, krátkom strečingu a s plným bruchom gaučujem pred telkou.
